2.2.7. Boj s Mitridatovým vojskom

Kráľ Mitridates zaútočil na provinciu Ázia. Vojsko rozdelil na dva veľké oddiely. Sám si nechal najlepších vojakov. Ostatní, menej ostrieľaní vojaci sa mali dostať do Galatie a spraviť tu poriadok. Velenie prevzal Eumachus a Marcus Marius, nemanželský syn veľkého Gaia Maria. Mali dokopy okolo stotisíc vojakov. Caesar vedel o tejto druhej armáde. Vydal sa do Kilikínie a sformoval štyri légie domorodcov, pričom ich vycvičil ako rímske légie. Pontská invázia sa rozdelila na dve časti. Marius sa utáboril na rieke Tembris, Eumachus pochodoval ďalej. Pri meste Tralles ho porazil Caesar aj so svojimi štyrmi légiami. Mariovu armádu porazili galatské oddiely. Lucullus najskôr protestoval, ale napokon uznal, že Caesar konal rýchlo, ako vždy, a pochválil ho. Bol ochotný uviesť Caesara na zozname zúčastnených. Skôr ako sa vrátil do Ríma, slúžil u Marca Antonia, ktorý mal za úlohu zlikvidovať pirátov. Mal za úlohu zhromaždiť flotilu, čo sa mu bez problémov podarilo.

2.2.8. Vojenská služba v Galii

Caesar sa stal členom kolégia pontifikov. Znamenalo to, že vstúpil medzi najvyberanejšiu smotánku politickej moci. Caesar vedel, že zvolením urobil veľký krok k svojmu konečnému cieľu - konzulátu, a že toto jeho vymenovanie štedro odčiní jeho neúspech vo funkcii flamena Dialis. Fonteius, ktorý sídlil v Massilii ako väčšina zaalpských miestodržiteľov, naplno zamestnal Caesara na najbližších desať mesiacov. Caesar dostal velenie nad dvoma légiami. Mal dokončiť výpravu hore prúdom rieky Druentia. Keď sa miestodržiteľ dopočul o Sertoriovej smrti, vydal sa s Caesarom na nemilosrdnú výpravu údolím rieky Rhodanu do krajiny Allobrogov. Obidvaja boli rodenými vojakmi, takže spolu vychádzali veľmi dobre. Dovtedy sa Caesar na západ od Álp nedostal. S Galmi si dobre rozumel, pretože vedel rozprávať plynulo viacerými galskými dialektmi. Mal už odslúžených sedem výprav, zostávali mu iba tri. Teraz bolo vhodné obdobie kandidovať na tribúna vojakov.

2.2.9. Spartakus

Spartakova hrozba znamenala, že Caesara nechajú slúžiť v konzulských légiách, ale najprv musel byť zvolený. Obliekol si teda togu candidu - špeciálne bielenú tógu – a vybral sa po Ríme zbierať volebné hlasy. Vo voľbách získal najviac hlasov. Najvyššie velenie vo vojne proti Spartakovi dostal Marcus Licinius Crassus. Crassus sa pustil do novej úlohy.

Skoro každý pozná Spartakov osud, takže o ňom nebudem písať. Dôležité je, že na tejto výprave sa zúčastnil aj Caesar. Caesar a Crassus sa veľmi zblížili. Crassovi legáti s údivom často debatovali, prečo si Crassus vybral za osobného priateľa práve dvadsaťosemročného Caesara. Pravda bola jednoduchá. Obidvaja videli v tom druhom človeka, ktorý bude v budúcnosti niečo znamenať, a obidvaja mali prakticky takmer rovnaké politické ambície. Ani jeden z nich si nezakladal na svojej urodzenej spoločenskej vrstve, ale obidvaja sa spoliehali na zdravý rozum a nepotrpeli si na luxus. Najzaujímavejšie z tejto výpravy je hádam to, ako skončilo posledných šesťtisíc gladiátorov. Boli ukrižovaní pozdĺž celej Vie Appie. Domnievam sa, že boli ukrižovaní iba na jednej strane cesty, pretože by to na pocestných určite viac zapôsobilo, ako keby boli ukrižovaní na obidvoch stranách cesty.