Charles Edouard Jeanneret, čo bolo Corbusierovo pravé meno sa narodil v malom švajčiarskom mestečku La Caux – de – Fonds ako syn hudobníčky a maliara hodinových ciferníkov. Aj on mal pokračovať v remesle. V štrnástich rokoch ho prijali na École d´art, kde sa učil cizelérskemu a ryteckému umeniu. Roku 1902 vystavoval na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne cizelované hodinky, ktoré boli odmenené diplomom. Jeden z jeho učiteľov na miestnej umeleckej škole si však všimol, že Jeanneret má nadanie, ktorého by bola škoda na umelecké remeslo. Preto sa začal vzdelávať aj v iných výtvarných oboroch. Ako 17 ročný už za pomoci miestneho architekta realizuje svoju prvú stavbu, vilu Fallet pre jedného z administrátorov umeleckej školy. Bola taká tradičná, že sa k nej neskôr nechcel priznať.
V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V rokoch 1907 – 1914 Jeanneret veľa cestoval po Európe. Najviac mu počarila aténska Akropola a stredoveký kláštor Ema pri Florencii, kde sú domy mníchov radené okolo veľkého nádvoria na čele s kostolom. V tomto období pracuje niekoľko mesiecov u Perreta v Paríži na jeho vlastnom dome. Po rokoch študovania železobetónu a cestovania v období okolo roku 1912 definuje komponenty svojho formovania, jasne sa prejavujúce už v projekte Dom-Ino. Po návšteve výstavy Werkbundu v Kolíne ned Rýnom sa vracia domov, pretože vypukla prvá svetová vojna. Sám, ako Švajčiar je vojny ušetrený.
Prvým Le Corbusierovým projektom obsahujúcim nesporné črty premysleného uplatňovania určitého princípu a metódy je konštrukcia domu Dom-Ino z roku 1914. Inšpirovaný Garnierovým Priemyselným mestom, boli navrhnuté zoskupenia domov Dom-Ina, v ktorých ešte badať kompozičnú rozpačitosť. Usporiadanie opakovaného domu modulu je pomerne symetrické, predsa však nespája jednotlivé časti mestského organizmu do skutočného celku.
Projekt vily na morskom pobreží z roku 1916 jasne poukazuje na nevyriešené protirečenie dvoch kompozičných osnov: Tradičnej stredomorskej, ktorá sa prejavuje v oblúkmi a loggiami, a druhej dynamickej, vyjadrenej izolovanými plastickými prvkami (špirálové schody) a voľnejšou volumetriou (dvojnásobný objem), čo môžeme pokladať za príznak blížiaceho sa prelomu v jeho tvorbe.
Ešte pred koncom vojny, roku 1917 sa Jeanneret rozhodol odísť do Paríža, kde sa definitívne usadil. Tam mal ťažký život, až kým sa zoznámil so svojím krajanom, maliarom Amédeom Ozenfantom, ktorý sa ho ujal. Ešte v tom istom roku publikujú manifest Apres le cubisme, ktorý je v podstate protikubistickým programom purizmu. Neskôr vydávajú kultúrny mesačník L´Esprit nouveau. V tomto období si Jeanneret vytvorí prezývku Le Corbusier, čo je upravené priezvisko jeho predkov. Keďže mu Ozenfant mohol pomôcť len s maľovaním, v roku 1922 sa Le Corbusier spojil so svojím bratrancom, ženevským architektom Pierrom Jeaneretom, ktorý sa tiež usadzuje v Paríži. Ich spolupráca trvá až do roku 1940 a všetky diela sú dovtedy spoločné. Sami ich označovali LC & PJ. spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na Sévresskej ulici 35, v ktorom pracuje až do roku 1965.
V tomto istom roku bol Le Corbusier vyzvaný k prezentovaniu sa na Jesennom salóne niektorou svojou urbanistickou prácou. Predložil návrh na Novodobé mesto pre 3 000 000 obyvateľov. V tomto pláne konštatujeme rozhodné oslobodenie sa od obmedzení, ktoré boli výsledkom decentralizácie a rozrastanie mesta, stojíme tu pred teoretickým pokusom vytvoriť novú štruktúru mesta organizovanú na parametroch odkrvenia centrálneho jadra, rýchlej cirkulácie dopravných prostriedkov pozdĺž celého jeho lineárneho pôdorysu, vzrastanie hustoty obyvateľstva súmerne s rozširovaním zelených a stromami vysadených plôch. Tento plán vyjadruje základnú ideálnu urbanistickú štruktúru. Mesto, navrhnuté ešte na základe klasickej súmernosti a pravidelnosti, sa skladá z 3 častí: vnútorná s administratívnymi výškovými stavbami (250 m), vnútorné obvodové zóny s obytnou zástavbou a vonkajšie obvodové zóny s obytnou blokovou zástavbou.
Le Corbusier a Ozenfant – Saugnier sa rozhodli vydať súbor svojich článkov z časopisu v knihe Vers une architecture. Vyšla v roku 1923, avšak iba pod menom Le Corbusiera tak sa ich priateľstvo skončilo. Toto dielo je považované za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. V úvode autor hovorí o úpadku architektúry a konfrontuje s ňou krásu čisto účelových a racionálne riešených diel inžinierskych. Poukazuje na čistotu povrchu a určujúci význam pôdorysu. Tvrdí, že dom je stroj na bývanie, napriek tomu nesúhlasí z názormi, že architektúra nie je umenie a tvrdí, že architektúra sa ocitá až za otázkami úžitku a je otázkou výtvarnej tvorby. V tejto knihe ponúka zaujímavé a vtedy nové riešenia zahrnuté v piatich bodoch:
1.stĺpy – domy sa majú stavať na stĺpoch, prízemie sa stane voľné a je možné vysádzať na ňom zeleň. Vyzdvihnutý dom je navyše chránený pred vlhkosťou.
2.strešné záhrady – technika plochých striech umožňuje vytvárať na nich záhradky
3.voľný pôdorys – voľné prízemie nám umožňuje medzi piliere umiestniť priečky na každom poschodí inak ( každé poschodie iný pôdorys)
4.horizontálne okno – okno cez celé priečelie domu
5.voľné priečelie – vysunuté stropy umožňujú ľubovoľne vyriešiť priečelie domu
V tomto období sa pokúšal presadiť svoj návrh typového rodinného domu Citrohan, vďaka ktorému prišiel na myšlienku postaviť domy na seba a ušetriť tak priestor. Le Corbusier projektom domu Citrohan z rokov 1920 až 1922 rieši problém sériovej výstavby obytnej jednotky. Voľným usporiadaním plochy a vnútorných priestorov jednotlivých izieb, poskytuje prostredie, ktoré umožňuje človeku viesť v podstate organizovanejší a lepší život. V tomto dome sa definuje Le Corbusierova hlavná koncepcia dom je stroj na bývanie. Vnútorný priestor je delený v hornej časti medzistropom ( galériou). S úspechom sa však takýto typ domu nestretol.
V rokoch 1925 – 1926 prebiehala výstavba jeho návrhu robotníckeho sídliska v Pessac pri Bordeaux.
V roku 1927 Le Corbusier navrhuje palác Spoločnosti národov v Ženeve - Maison de travail, stavbu praktickú, zodpovedajúcu duchu súčasnej doby, architektúru poučenú „novou estetikou“, primeranú všeobecnému rozvoju spoločnosti. Jeho návrh však nevyhral, ako on sám tvrdí: „Vládcovia sa nevyvíjajú unisono s masami, ktorým vládnu a diplomacia má neprimerané sympatie k pozláteným sieňam nebohých kráľov.“
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie