Charles Edouard Jeanneret: Le Corbusier

Charles Edouard Jeanneret, čo bolo Corbusierovo pravé meno sa narodil v malom švajčiarskom mestečku La Caux – de – Fonds ako syn hudobníčky a maliara hodinových ciferníkov. Aj on mal pokračovať v remesle. V štrnástich rokoch ho prijali na École d´art, kde sa učil cizelérskemu a ryteckému umeniu. Roku 1902 vystavoval na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne cizelované hodinky, ktoré boli odmenené diplomom. Jeden z jeho učiteľov na miestnej umeleckej škole si však všimol, že Jeanneret má nadanie, ktorého by bola škoda na umelecké remeslo. Preto sa začal vzdelávať aj v iných výtvarných oboroch. Ako 17 ročný už za pomoci miestneho architekta realizuje svoju prvú stavbu, vilu Fallet pre jedného z administrátorov umeleckej školy. Bola taká tradičná, že sa k nej neskôr nechcel priznať.

V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V rokoch 1907 – 1914 Jeanneret veľa cestoval po Európe. Najviac mu počarila aténska Akropola a stredoveký kláštor Ema pri Florencii, kde sú domy mníchov radené okolo veľkého nádvoria na čele s kostolom. V tomto období pracuje niekoľko mesiecov u Perreta v Paríži na jeho vlastnom dome. Po rokoch študovania železobetónu a cestovania v období okolo roku 1912 definuje komponenty svojho formovania, jasne sa prejavujúce už v projekte Dom-Ino. Po návšteve výstavy Werkbundu v Kolíne ned Rýnom sa vracia domov, pretože vypukla prvá svetová vojna. Sám, ako Švajčiar je vojny ušetrený.

Prvým Le Corbusierovým projektom obsahujúcim nesporné črty premysleného uplatňovania určitého princípu a metódy je konštrukcia domu Dom-Ino z roku 1914. Inšpirovaný Garnierovým Priemyselným mestom, boli navrhnuté zoskupenia domov Dom-Ina, v ktorých ešte badať kompozičnú rozpačitosť. Usporiadanie opakovaného domu modulu je pomerne symetrické, predsa však nespája jednotlivé časti mestského organizmu do skutočného celku.

Projekt vily na morskom pobreží z roku 1916 jasne poukazuje na nevyriešené protirečenie dvoch kompozičných osnov: Tradičnej stredomorskej, ktorá sa prejavuje v oblúkmi a loggiami, a druhej dynamickej, vyjadrenej izolovanými plastickými prvkami (špirálové schody) a voľnejšou volumetriou (dvojnásobný objem), čo môžeme pokladať za príznak blížiaceho sa prelomu v jeho tvorbe.

Ešte pred koncom vojny, roku 1917 sa Jeanneret rozhodol odísť do Paríža, kde sa definitívne usadil. Tam mal ťažký život, až kým sa zoznámil so svojím krajanom, maliarom Amédeom Ozenfantom, ktorý sa ho ujal. Ešte v tom istom roku publikujú manifest Apres le cubisme, ktorý je v podstate protikubistickým programom purizmu. Neskôr vydávajú kultúrny mesačník L´Esprit nouveau. V tomto období si Jeanneret vytvorí prezývku Le Corbusier, čo je upravené priezvisko jeho predkov. Keďže mu Ozenfant mohol pomôcť len s maľovaním, v roku 1922 sa Le Corbusier spojil so svojím bratrancom, ženevským architektom Pierrom Jeaneretom, ktorý sa tiež usadzuje v Paríži. Ich spolupráca trvá až do roku 1940 a všetky diela sú dovtedy spoločné. Sami ich označovali LC & PJ. spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na Sévresskej ulici 35, v ktorom pracuje až do roku 1965.

V tomto istom roku bol Le Corbusier vyzvaný k prezentovaniu sa na Jesennom salóne niektorou svojou urbanistickou prácou. Predložil návrh na Novodobé mesto pre 3 000 000 obyvateľov. V tomto pláne konštatujeme rozhodné oslobodenie sa od obmedzení, ktoré boli výsledkom decentralizácie a rozrastanie mesta, stojíme tu pred teoretickým pokusom vytvoriť novú štruktúru mesta organizovanú na parametroch odkrvenia centrálneho jadra, rýchlej cirkulácie dopravných prostriedkov pozdĺž celého jeho lineárneho pôdorysu, vzrastanie hustoty obyvateľstva súmerne s rozširovaním zelených a stromami vysadených plôch. Tento plán vyjadruje základnú ideálnu urbanistickú štruktúru. Mesto, navrhnuté ešte na základe klasickej súmernosti a pravidelnosti, sa skladá z 3 častí: vnútorná s administratívnymi výškovými stavbami (250 m), vnútorné obvodové zóny s obytnou zástavbou a vonkajšie obvodové zóny s obytnou blokovou zástavbou.

Le Corbusier a Ozenfant – Saugnier sa rozhodli vydať súbor svojich článkov z časopisu v knihe Vers une architecture. Vyšla v roku 1923, avšak iba pod menom Le Corbusiera tak sa ich priateľstvo skončilo. Toto dielo je považované za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. V úvode autor hovorí o úpadku architektúry a konfrontuje s ňou krásu čisto účelových a racionálne riešených diel inžinierskych. Poukazuje na čistotu povrchu a určujúci význam pôdorysu. Tvrdí, že dom je stroj na bývanie, napriek tomu nesúhlasí z názormi, že architektúra nie je umenie a tvrdí, že architektúra sa ocitá až za otázkami úžitku a je otázkou výtvarnej tvorby. V tejto knihe ponúka zaujímavé a vtedy nové riešenia zahrnuté v piatich bodoch:

1.stĺpy – domy sa majú stavať na stĺpoch, prízemie sa stane voľné a je možné vysádzať na ňom zeleň. Vyzdvihnutý dom je navyše chránený pred vlhkosťou.
2.strešné záhrady – technika plochých striech umožňuje vytvárať na nich záhradky
3.voľný pôdorys – voľné prízemie nám umožňuje medzi piliere umiestniť priečky na každom poschodí inak ( každé poschodie iný pôdorys)
4.horizontálne okno – okno cez celé priečelie domu
5.voľné priečelie – vysunuté stropy umožňujú ľubovoľne vyriešiť priečelie domu

V tomto období sa pokúšal presadiť svoj návrh typového rodinného domu Citrohan, vďaka ktorému prišiel na myšlienku postaviť domy na seba a ušetriť tak priestor. Le Corbusier projektom domu Citrohan z rokov 1920 až 1922 rieši problém sériovej výstavby obytnej jednotky. Voľným usporiadaním plochy a vnútorných priestorov jednotlivých izieb, poskytuje prostredie, ktoré umožňuje človeku viesť v podstate organizovanejší a lepší život. V tomto dome sa definuje Le Corbusierova hlavná koncepcia dom je stroj na bývanie. Vnútorný priestor je delený v hornej časti medzistropom ( galériou). S úspechom sa však takýto typ domu nestretol.

V rokoch 1925 – 1926 prebiehala výstavba jeho návrhu robotníckeho sídliska v Pessac pri Bordeaux.

V roku 1927 Le Corbusier navrhuje palác Spoločnosti národov v Ženeve - Maison de travail, stavbu praktickú, zodpovedajúcu duchu súčasnej doby, architektúru poučenú „novou estetikou“, primeranú všeobecnému rozvoju spoločnosti. Jeho návrh však nevyhral, ako on sám tvrdí: „Vládcovia sa nevyvíjajú unisono s masami, ktorým vládnu a diplomacia má neprimerané sympatie k pozláteným sieňam nebohých kráľov.“V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia CIAM (Congrés Internacional d´Architecture Moderne). V rokoch 1929 sa stavalo významné dielo architekta vila Savoye v Poissy pri Paríži. Obytné poschodie z trochg strán tvorí otvorený priestor. Otvárajú sa do terasy sklenenými dverami, umožňujú výhľad do volnej prírody. Z terasy vedie rampa na plochú strechu. Majiteľka svoju vilu opustila v roku 1940 pri úteku pred nacistami. Stavba dlho chátrala a v roku 1959 bola na poslednú chvíľu zachránená pred zbúraním. Okolie bolo medzitým rušivo zastavané.

Týmto rokom začína aj obdobie architektovho pôsobenia v Moskve, kde stavia Dom odborov, dnes Ústredný štatistický úrad. Tvrdí, že Moskva je továreň na plány a zasľúbená zem technikov. Do toho však prišiel začiatok historizmu a nádeje architekta sa rozplynuli.

Ešte v roku 1930 dostáva zákazku na pavilón švajčiarskych študentov v Paríži. Prostriedky na túto stavbu boli obmedzené, ale Le Corbusier a Jeanneret si s tým poradili. Stavba je zaujímavá svojím prehnutím. Schodisko a výťahy sú vysunuté do samostatného modulu, pripojenému k zadnej strane. Tým porušil zásadu renesančnej architektúry, ktorá bola storočia zo zotrvačnosti rešpektovaná. Zaujímavá je aj kombinácia rôznych povrchových štruktúry. Recepciu uzavrel za sklenené steny a pred ňou, t.j. vo vnútri budovy sa nachádzajú stĺpy.

Zúčastnil sa aj súťaže na zurichskú poisťovňu, kde mal návrh stavby šesťuholníkový pôdorys. Súťaž nevyhral, ale tento jeho nápad zovšeobecnel. Z týchto rokov pochádza aj Le Corbusierov vynález slnolamov (1933). Keď projektoval radové robotnícke domy pre Barcelonu, na ich prednú stranu umiestnil veľké žalúzie, ktoré mali byť otočné. Viac sa mu však pozdával jeho predošlý návrh výškového domu pre Alžírsko, kde slnolamy tvoria pevnú mrežovú sústavu, pokrývajúcu celé priečelie. Hlboké dosky majú zabrániť prenikaniu slnečných lúčov v priebehu dňa. Ráno a podvečer ich však vpúšťajú, lebo slnko je nízko a nepáli. Tento vynález je typický pre tropické oblasti. Le Corbusier ich však nerealizoval prvý.

V zime 1935 spoznáva Le Corbusier USA, kde má prednáškové turné. Svojím známym netaktným správaním si znepriatelí však mnohých vplyvných ľudí.

Od roku 1939 mu vojna opäť nanucuje nečinnosť a izoláciu. Roku 1941 uverejňuje v Paríži tzv. Aténsku chartu s úvodom Jeana Giraudouxa a neskoršie v roku 1944 „Tri ľudské zriadenia“.

K prvej veľkolepej realizácii predstáv o bývaní sa Le Corbusier dostal až po druhej svetovej vojne, keď bol štátom poverený výstavbou veľkého obytného bloku Unité d´habitation v Marseille (1947 – 1952). Tento blok je jednou z najvýznamnejších stavieb 20. storočia. Budova pôsobí celistvo a ako veľká a ťažká hmota. Tento dojem spočíva v rade betónových rámov. Železobetónové priečelie domu je udané lodžiami. Vďaka rôznofarebnosti polychrómového priečelia stavba pôsobí sviežo. V pláne Marseillského Žiariaceho mesta Le Corbusier použil zásady zhrnuté v jeho teórii „Päť bodov architektúry“. Ide o: Stĺpy (dom na stĺpoch, ktorý je vo vzduchu, ďaleko od zeme, záhrada sa rozrastá pod dom), záhrady na streche (ide hlavne o praktické riešenie, nie je viac potrebná šikmá strecha, dažďová voda cez piesok a korienky rastlín presakuje a tým sa predchádza vzniku trhlín pri prudkom sťahovaní železobetónu, na streche rastlinstvo bujnie, kvety, kríky, stromy a niekedy celé trávnaté lúky), voľný pôdorys (ide o veľkú úsporu priestoru a peňazí, vďaka železobetónu už nemusí byť každé poschodie rovnaké, dá sa prispôsobiť želaniam majiteľa), horizontálny oblok (železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka, obloky môžu siahať od jedného okraja priečelia po druhý), voľné priečelie (priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich múrov alebo oblokov).

Významné povojnové teoretické dielo je práca Modulor, ktorá sa zaoberá mierami a pomermi človeka a obydlia. Architekt vychádzal zo svojho zistenia z mladosti, že staré stavby mali zbytočne vysoké stropy. Vypočítal podľa výšky človeka optimálnu výšku stropu v dome. Výsledky svojich štúdií uverejnil v roku 1948 a bol na ne veľmi hrdý. Domnieval sa, že našiel univerzálnu sústavu, či normu. Sám ich veľmi často používal.

Najväčší rozruch spôsobila pútnická kaplnka v Ronchamp ( 1950).V tých časoch Le Corbusier pracoval s neopracovaným betónom, obhajoval krásu prirodzenosti. Zákazku prijal preto, že dostal možnosť improvizovať a vyskúšať stavbu sakrálnej budovy. Táto stavba je nazývaná aj skulpturálna (sošná), t.j. čisto umelecká, bez prihliadania na ekonomickú a technickú stránku. Je to symbol moderného architektonického slohu. Primitívna inšpirácia a expresívnosť vonkajšieho vzhľadu, ktorá kontrastuje so spirituálnym pokojom vnútrajška. Malé farebné okná v hrubých stenách pripomínajú úzke priestory gotických hradov avšak vizuálne je opakom gotickej katedrály. Má drsný a ťažký exteriér s kontrastnými hranatými a oblými tvarmi, ukrývajúcimi prostú jaskyňu je pravým opakom ľahkej a vysoko štylizovanej gotiky. Paradoxné je, že práve v dobe jej výstavby ospevuje pravý uhol. Kaplnka zostala len akousi epizódou a po jej stavbe sa opäť vrátil k pôvodným koncepciám.

V roku 1957 prijal architekt zákazku na stavbu kláštor La Tourette v Eveux. Spodná časť je terénne neupravená a tak stavba pôsobí akoby bola zastrčená do svahu. Na stavbe je najvýraznejšie prečnievanie poschodí, takže sa budova smerom nahor rozširuje. Realizovaný v roku 1959. Využíva formálny jazyk, možno obmedzenejší vo svojom vonkajšom prejave, objasňujúci tvrdenie o dynamickosti priestoru. Je tu napätie vzťahov medzi vonkajškom a vnútrajškom. Nachádzame tu prácu so svetlom, ktoré v priestore kostola vytvára nové reakcie a oživuje funkčnú monotónnosť prechodných priestorov a vyvoláva ilúziu a atmosféru na konanie sprievodov. Na stavbe sú použité príbuzné materiály, aké sa nachádzajú v okolí, stavba tvorí s prírodou celok.

Le Corbusierove práce boli celý jeho život kritizované, nenávidené, aj milované. Aj keď nemal diplomatickú povahu a často si svojím správaním skomplikoval svoj profesionálny život, musíme uznať, že keď v roku 1965 zomrel v Roquebrune na Francúzskej riviére, svoj život skončil jeden z najväčších architektov.