Na XVII. Zjazde strany v roku 1934 bolo cez 300 delegátov Stalinom tak znechutených, že pri hlasovaní o vodcovi strany nedali hlasy jemu, ale Sergejovi Kirovovi, ďaleko populárnejšiemu vodcovi komunistickej strany z Leningradu. Stalina to tvrdo zasiahlo a rozzúrilo, pretože v ich rozhodnutí videl masovú zradu, a necelý rok na to bol Kirov zavraždený za okolností, ktoré sa nikdy nepodarilo vyjasniť- pravdepodobne sa tak stalo na Stalinov rozkaz, ale neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by ho s touto vraždou spájal. Stalin sám prevzal riadenie nasledujúceho kolosálneho vyšetrovania a takmer okamžite odhalil v oných „odbojníkoch“ zo straníckeho zjazdu veľké spiknutie proti štátu, čím si vytvoril dôvod, aby sa zbavil mnohých ďalších oponentov. Následná vlna teroru kulminovala veľkými verejnými procesmi z rokov 1936- 1938; ich výsledkom bolo, že 1200 delegátov zjazdu strany v roku 1934 bolo viac než 1000 popravených alebo poslaných do gulagov a bolo zastrelených 98 z celkom 130 členov ústredného výboru.

To sa tiež týkalo Bucharina a Kameneva, ktorí boli mučením prinútení priznať smiešne vykonštruované zločiny, na čo boli postavení pred súd a zastrelení.
Naviac sa odhaduje, že medzi rokmi 1934 a 1938 „zmizlo“ najmenej 7 000 000 ľudí, medzi nimi naprostá väčšina vyšších dôstojníkov Červenej armády (Stalin nechal popraviť troch z piatich maršalov, pätnásť z šestnástich veliteľov armád, 60 zo 67 veliteľov zborov a všetkých 17 komisárov), nehovoriac o dôstojníkoch Červeného námorníctva. Nákladné autá s nápismi „Mäso“ a „Zelenina“ napchatými obeťami odchádzali do najbližších lesov, kde boli vykopávané dlhé priekopy. Obete sa museli postaviť do radu na okraj jamy a potom ich zastrelili, takže ich telá padli do „hrobov“.

Čím ďalej zreteľnejšie sa ukazovalo, že Stalina veľmi zaujíma, ako jeho protivníci umierajú, a niekoľkí poručíci, ktorí patrili medzi jeho dôverníkov, museli často predvádzať, ako jeho obete prosili o život, pred tým ako ich zastrelili. V moskovskej väznici Lubjanka boli niektorí vyšetrovaní bití tak hrozne, že „im doslova vypadli oči z hlavy“. Rok od roku sa Stalin choval krutejšie a paranoidnejšie, takže smrti neunikli ani tí muži a ženy, ktorých mal rád a udržoval s nimi osobný kontakt či hlboké politické priateľstvo. Neminulo to ani príslušníkov jeho širšej rodiny. Bolo popravených množstvo osôb z rodín Svanidzeových a Allilujevových, pretože „zradili“ buď jeho, alebo sovietsky štát. V bezpečí neboli ani ľudia z najbližších Stalinových spolupracovníkov. Polina Molotovová, manželka sovietskeho ministra zahraničných vecí, bola uvrhnutá na 10 rokov do vezenia.

Jediným človekom , ktorý vyrastal v Stalinovej blízkosti a nevidel v ňom tyrana ale láskavého otca bola jeho dcéra Svetlana, ktorú mal s Nadeždou. Po matkinej smrti Stalin dcéru viedol k tomu, aby bola jeho „pani“, a tak ho za čas vo všetkom ovládala. Zostávajúcim Stalinovým deťom sa tak dobre neviedlo. Prvého syna Jakova otec striedavo týral alebo ho ignoroval a zašlo to tak ďaleko, že Jakov sa pokúsil o samovraždu. Jeho pokus sa nepodaril a Stalin ho kvôli tomu ešte viac zosmiešňoval. Nakoniec syn Jakov zahynul v nacistickom koncentračnom tábora, podľa niektorých bádateľov len preto, že Stalin odmietal vyjednávať s nemeckými úradmi o jeho prepustení. Druhý syn Vasilij nedopadol o nič lepšie. Vyrastal v otcovom tieni a údajne bol Stalinovou vyblednutou kópiou, ale zdedil po ňom hlavne túžbu po moci a krutú povahu. Prepadol alkoholu a neskôr na následky alkoholizmu umrel.

V roku 1939 Stalinova politická čistka skončila, ale to vôbec neznamenalo, že by bol v Rusku koniec zabíjania a ničenia. Napriek tomu, že Stalin podpísal s Hitlerom pakt o neútočení, čím vlastne posvätil nemecký vpád do Poľska, Hitler predsa zahájil 22.júna 1941 operáciu Barbarossa a napadol Sovietsky zväz. Nemecký útok zastihol Stalina naprosto nepripraveného, pri čom po čistkách, ktoré prebehli v druhej polovici tridsiatych rokov v Červenej armáde a Červenom námorníctve, jeho ozbrojeným silám chýbalo kvalitné velenie, ktoré by bolo schopné organizovať účinný odpor proti nemeckému vpádu. Výsledkom bolo takmer úplné zničenie Červenej armády nacistickými vojskami, ktoré boli lepšie vycvičené, vyzbrojené a mali lepších veliteľov. Za necelých šesť mesiacov bolo zajatých vyše 4 milióny sovietskych vojakov, čo je obrovský počet, keď uvážime, že nemecké útočiace sily mali „len“ 3 milióny mužov.

Hitler však prekvapivo nedokázal svoje obrovské víťazstvo zúročiť a odmietol návrh, aby sa umožnilo kontingentu 800 000 ruských dobrovoľníkov bojovať po boku Nemecka. Namiesto toho vyvolal u Rusov nenávisť, pretože dovolil svojim jednotkám páchať po celom území Ruska bezuzdné násilie a nevídanú krutosť, takže keď Nemci pochodovali na Leningrad a obkľúčili ich, Rusi už nemali najmenší záujem sa nepriateľom vzdávať. Stalin sa tejto príležitosti chopil a apeloval na ľud Ruska, aby všemožne proti nepriateľovi bojoval a vyhnal nacistov zo zeme raz a na vždy. Ako zázrakom to zelektrizovalo všetkých obyvateľov, a pretože Nemci vôbec neboli vybavení na strašnú ruskú zimu, začala sa karta pomaly obracať. Avšak navzdory všetkej bolesti a utrpeniu svojho národa Stalin ďalej pokračoval v mučení a ničení ruských ľudí. Prikázal, aby za jednotkami armády išli zvláštne oddiely NVKD a každého vojaka, ktorý by sa pokúšal ustúpiť, na mieste zastrelili. Dal taktiež rozhlásiť, že pokiaľ sa nejaký príslušník ozbrojených síl vzdá nepriateľovi, tak celá jeho rodina stratí nárok na dávky od štátu alebo bude uväznená a popravená.

V roku 1945 už bola Červená armáda na postupe a tlačila pred sebou ustupujúcich Nemcov takým tempom, že v máji dorazila do Berlína. Bol to veľký okamih svetových dejín, Stalin ho však neskôr poškvrnil tým, že všetkých vojakov vracajúcich sa z Nemecka poslal do gulagov na „prevýchovu“, pretože sa bál, aby neboli zvedení západnými ideami. Mimo toho všetkých sovietskych občanov, ktorí boli repatriovaní z cudzích zajateckých a pracovných táborov, Stalin považoval za zradcov, a akonáhle z lodí alebo vlaku, okamžite boli nahnaní do veľkých ohrád a potom boli buď popravení, alebo rozosielaní do gulagov. Takto bola likvidovaná jedna rodina po druhej a boli takto postihnuté celé generácie.

Ani západ nebol ušetrený strát, pretože bezprostredne po tom čo skončila druhá svetová vojna, sa za celou východnou Európou zavrela „železná opona“ a začala 40 rokov trvajúca studená vojna. Všetky zeme okupované ruskou armádou sa zmenili na sovietske satelitné štáty, v ktorých na čele stáli bábkové vlády, ktoré boli za svoje rozhodnutia priamo zodpovedajúce sa Stalinovi. Sovietsky despota sa po celú dobu všemožne snažil zabrániť kontaminácii Ruska a zemiam východného bloku myšlienkami zo Západu a nakoniec sa mu to podarilo. Osud Ruska bol spečatený.

V roku 1946 vyhlásil Stalin štvrtý päťročný plán, ktorý rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch vyžadoval od sovietskych občanov stále rastúcu produktivitu práce. Stanovené ciele nedokázal nikto splniť, ale napriek zúfalým životným podmienkam a navzdory všetkým hrozbám, ktoré im viseli nad hlavou, Rusi proti svojmu vodcovi nepovstali. Namiesto toho ho uctievali ako nejakého boha. Čím horšie Stalin so svojimi ľuďmi zaobchádzal, tým viac ako by ho zbožňovali. V školách museli deti recitovať básne velebiace jeho prednosti. Plagáty s heslami ako „Súdruh Stalin, ďakujeme ti za šťastné detstvo“ viseli doslova všade. Najčastejšie na nich bola fotografia Stalina držiaceho v náručí malé dievčatko- bola to šesťročná Galja Mariaková- s heslom „Priateľ malých detí“. Ako irónia pôsobí skutočnosť, že Galjin otec bol obvinený z vyzvedania v prospech Japonska, na príkaz samotného Stalina popravený a o niečo neskôr bola Galjina matka zatvorená do väzenia. Ale kult osobnosti, ktorý si Stalin vybudoval a ním sa obrnil, ako by bol nezničiteľný. Jeho vodcovstvo nikto Nespochybňoval, prostý Rusi naopak značnú časť dňa trávili tým, že súdruhovi Stalinovi ďakovali za dary, ktoré im dával, za potraviny, ktoré im poskytoval, za vzdelanie, ktorého sa dostávalo im deťom. Umelci boli „presvedčovaní“, aby tvorili diela len v duchu socialistického realizmu, čiže propagovali osobné Stalinove predstavy o úspechoch industrializácie a moci jedinca ako nedeliacu súčasť socialistického štátu. Pri oslave vodcových sedemdesiatin sa obraz jeho tváre premietal na oblohu nad Kremľom, akoby Stalin bol boh a stalinizmus nové náboženstvo.

Hoci sa zdalo, že sa všetko deje podľa Stalinových prianí, pretože sa mu podarilo premôcť nacistické Nemecko a okrem toho sa dokázal zbaviť všetkých protivníkov, stával sa diktátor stále nešťastnejším a čím ďalej, tým viac ho ovládala paranoja. Videl nepriateľov tam, kde neboli, a po určitej dobe mal pätnásť osobných ochutnávačov jedla, aby sa uistil, že nikto neotrávi. Keď sa objavil na verejnosti, čo sa stávalo čím ďalej zriedkavejšie, tak bol väčšinou posadený v opancierovanom vozidle s osem centimetrov hrubým sklom. Medzi jeho kanceláriami a vládnymi budovami boli vybudované tunely, aby mohol rýchlejšie uniknúť, keby sa niečo prihodilo, a v záhradách jeho vonkajšieho sídla boli každých pár metrov nainštalované telefóny pre prípad, že by Stalina postihol srdcový záchvat alebo na neho zaútočil atentátnik.

Jeho paranoidné myslenie sa však neuspokojilo s týmito výnimočnými opatreniami kvôli osobnej ochrane, ale prejavilo sa i pokračujúcou perzekúciou súdruhov z komunistickej strany. V roku 1949 sa realizovala ďalšia stalinovská čistka a každý, kto vzbudil podozrenie z nejakého prečinu, bol popravený. Prejavili sa i Stalinove antisemitské sklony, a to ako v osobnom živote, tak v rámci celej zeme. Jeho zbožňovaná dcéra Svetlana sa zamilovala do Žida, ale Stalin by takýto zväzok nezniesol, tak jejho milenca označil za britského špióna a nechal ho poslať do pracovného tábora. V januári 1953 zahájil Stalin výstavbu obrovských koncentračných táborov v Kazachstane, na arktickom severe a na Sibíri. Väčšina bádateľov sa zhoduje, že tieto tábory boli zamýšľané ako príšerné pokračovanie Hitlerovho „koncentračného riešenia“ a predznamenávali novú teroristickú kampaň , ktorá by sa tento krát zameriavala výlučne na Židov, pretože už od roku 1948 Stalin neustále zostroval rôzne antisemitské opatrenia- uzavieral židovské divadlá, synagógy a nakladateľstvá, zastavoval vydávanie židovských novín. Kampaň mierila rovnako proti židovským lekárom, ktorí boli obviňovaní, že sa pokúšali svojich nežidovských pacientov otráviť alebo zabiť na operačnom stole. I v tomto smere zachádzal Stalin do extrémov, čo je zvláštne zreteľné na nasledujúcom prípade. Sovietsky vodca absolvoval lekársku prehliadku u svojho osobného lekára profesora Vinogradova, a pretože sa mu výsledky dosť nepáčili, nechal profesora zatknúť a obvinil ho, že je „agentom medzinárodného sionizmu“. To viedlo nepriamo k Stalinovej smrti, keď pri pobyte na vidieckej „dače“ konečne postihol infarkt a privolaní lekári mu už nemohli príliš pomôcť, pretože vôbec nepoznali jeho zdravotný stav. A tak 5. marca 1953 o 21.50 Josif Vissarionovič Stalin zomrel, podľa jedných názorov na krvácanie do mozgu, podľa iných, farebnejších, pretože bol otrávený.

Či už tak či tak, správa o Stalinovej smrti bola vydaná až 6. marca, kde bolo ľudu oznámené, že „srdce súdruha v zbrani a geniálneho pokračovateľa Leninovho diela, múdreho vodcu a učiteľa komunistickej strany a Sovietskeho zväzu sa zastavilo.“

Po uliciach každého mesta i dediny sa rozdávali letáky pre tých, čo nemali rádio. Medzi tým Stalinovo telo pripravili na pitvu. Ošetrovateľky ho omyli a potom bol v bielom automobile prevezený do márnice. Keď lekári skončili, poslali telo balzamovačom, aby mohlo ležať tri dni v katafalku bez známok rozkladu. Potom boli Stalinove pozostatky vystavené v Stĺpovej sieni. Bez ohľadu na to, že teploty klesli hlboko pod bod mrazu, neustále sa tvorili zástupy ľudí, ktorí sa chceli na mŕtveho pozrieť. Všetci mu chceli vzdať poslednú poctu a v narastajúcej tlačenici niekoľko ľudí zahynulo, lebo boli buď ušliapaní, alebo rozdrvení o zábradlie.

Konečne 9. marca bola rakva prenesená zo Stĺpovej siene na delovú lafetu a prevezená do Leninovho mauzólea na Červenom námestí. Smútočnú reč predniesli Georgij M. Malenkov, Lavrentij P. Berija a Vjačeslav M. Molotov. Niektorí z prítomných boli tak skľúčení, že plakali kvôli svojmu „strýčkovi Josefovi“, ako by to bol najláskavejší z patriarchov. Pre iných bola smrť hotový zázrak, pretože za Stalinovej vlády prišlo o život cez 20 miliónov občanov, z toho zhruba 14,5 miliónov zomrelo od hladu. Jeden milión bol popravený pre údajné politické zločiny a najmenej deväť miliónov buď vyhnaných do exilu, alebo poslaných do gulagov.