Jozef Vissarionovič Džugašvili sa narodil 21.12.1879 v kaukazskom meste Gori v Gruzínsku. Roku 1888 v deviatich rokoch bol Stalin zapísaný do miestnej ortodoxnej školy v Gori a neskôr (1894) získal štipendium v ortodoxnom teologickom seminári v Tbilisi. Práve pri štúdiu v seminári sa začal zaujímať o politiku a vo štvrtom ročníku sa pripojil k radikálom združeným v skupine volanej Masame Dasi, ktorí požadovali nezávislosť jeho rodného Gruzínska a vyznávali socialistické učenie. Nie je prekvapujúce, že sa Stalin kvôli svojim politickým stykom dostal do problémov a na veľké matkino sklamanie bol vylúčený roku 1899 zo semináru. Skúšal sa živiť ako domáci učiteľ a pisár v kancelárii, no neuspel. V roku 1901 sa stal členom Sociálno-demokratickej strany Gruzínska v Tbilisi a začal v meste organizovať štrajky a demonštrácie. V tej dobe mal rád, keď ho volali Koba (Neskrotný) podľa vzoru gruzínskeho ľudového hrdinu, ale v roku 1913 sa rozhodol pre prezývku Stalin (Oceľový muž). Stalina si začala všímať štátna moc v roku 1902, kedy bol 18.4. uväznený a transportovaný do pracovného tábora na Sibíri. Stalin ale z tábora ušiel a o dva roky sa objavil v Tbilisi. Vtedy sa priklonil k novej politickej orientácii, k boľševizmu, pre ktorý bola typická vysoko disciplinovaná, centralizovaná organizácia, v ktorej rýchlo rozpoznal svoju cestu k moci. Stalina silno vzrušovali možnosti nového hnutia vedeného Leninom, a tak Stalin začal šíriť Leninove myšlienky, písal o nich v tajných letákoch a novinách, ktoré boli rozširované po Tbilisi a okolí. Napriek tomu, že sa naplno venoval politickej činnosti, našiel si čas aj na súkromné záležitosti. V júni 1904 sa oženil s mladou roľníckou dcérou Jekaterinou Svanidze. Manželstvo trvalo len tri roky, lebo Jekaterina zomrela a zanechala Stalinovi malého syna Jakova aby ho vychovával. Otcovské povinnosti však mladého revolucionára nijako nelákali, a namiesto toho, aby sa venoval synovi, znovu sa vrhol do politickej práce, dokonca organizoval bankové lúpeže, aby mohol prispievať do boľševických fondov. Následné roky jeho života boli plné horlivej politickej aktivity striedané s dlhými pobytmi vo väzení, ale tvrdá práca pre vec boľševizmu sa Stalinovi vyplatila, pretože v roku 1912 ho Lenin osobne ustanovil jedným z hlavných organizátorov dôležitej ilegálnej propagandistickej práce. V tej dobe Stalin odišiel do Petrohradu a popri plnení iných povinností tam založil nový boľševický list Pravda, ktorého prvé číslo vyšlo 5. mája 1912. Lenin ho tiež požiadal, aby ho s niekoľkými súdruhmi sprevádzal na ceste do Viedne, kde začiatkom roku 1913 Stalin napísal prvú zo svojich početných štúdií o marxizme. Stalin si pomaly prepracovával cestu do samotného srdca boľševickej strany, i keď, ako poznamenáva rada bádateľov, si ho Lenin skôr ako pre intelektuálne kvality cenil pre organizačné schopnosti a dôslednú starostlivosť o každý detail.

Dňa 15. marca 1917, keď cár Mikuláš II. Podpísal svoju abdikáciu, zúrila už tretí rok 1. svetová vojna, ktorá citeľne oslabovala a demoralizovala ruský ľud. Stalin, ktorý si v tej dobe odpykával ďalší trest na Sibíri, ani nemohol uveriť svojmu šťastiu, keď po cárovej abdikácii strážnici prepustili všetkých väzňov. Okamžite sa vrátil do Petrohradu. Napriek tomu že patril k prominentom boľševickej strany, nebol stále taký známy a uznávaný ako napríklad Lenin či Trockij, čo boli skutočne veľký politici a vynikajúci rečníci. Stalinovi sa však podarilo dosiahnuť zvolenie medzi deväť členov ústredného výboru strany. Keď došlo k zvrhnutiu ruskej vlády na čele s Alexandrom Kerenským, nehral Stalin v prevrate žiadnu kľúčovú rolu, uznával však, že to bol dôležitý krok pre ďalší rozmach v strane i zemi.

Vedúcou osobnosťou októbrovej revolúcie bol v skutočnosti Lev Davidovič Trockij, avšak Stalin neskôr prepísal učebnice dejepisu a za hlavného hýbateľa revolúcie označil sám seba. Podobné revízie dejín sa stali nie len jeho veľkou záľubou, ale bezmála jeho patentom, pretože je dobre známe, že sfalšoval stovky oficiálnych dokumentov len preto, aby vylepšil svoju rolu vo významných historických udalostiach. Taktiež horlivo retušoval fotografie- tie zo svojich bývalých súdruhov, ktorých nechal popraviť, často potom kyselinou alebo inými prostriedkami z oficiálnych snímkou vymazal, v snahe prezentovať sa ako najbližší Leninov priateľ si dokonca vo svojom dome v Kunceve zakvačil na stenu ich spoločnú fotografiu- pochopiteľne sfalšovanú.

Boľševici zvrhli bývalú ruskú vládu 7. novembra 1917, ale zavŕšenie revolúcie nebol žiadny hladký proces a ani po tom, čo sa definitívne chopili moci, nebol ďalší vývoj pomerov v Rusku bez problémov. Nakoľko sa Rusko v roku 1918 vymanilo z priamej účasti v prvej svetovej vojne, museli boľševici vybojovať ťažkú občiansku vojnu s „bielymi“. V tej dobe Stalin zastával niekoľko relatívne menej významných funkcií, bol napríklad generálnym inšpektorom Červenej armády či ministrom pre národnostné otázky. Na týchto miestach nemal žiadny zásadný politický vplyv a ani nemohol dôraznejšie presadzovať svoje mienenie v rozhodovaní vrcholného orgánu strany, ale naďalej metodicky pracoval na svojom postupe nahor a rovnako ako predtým zvlášť dbal o organizačnú stránku všetkého, čím sa zapodieval. Neskorší bádatelia dokonca usudzovali , že práve táto nevšednosť jeho počiatočnej kariéry ho nakoniec doviedla až na čelo boľševickej strany, pretože ho nikto z jeho rivalov nebral vážne, takže ho nechali v tichosti v pozadí pracovať a čakať na príležitosť. Ďalším dôvodom Stalinových úspechov bolo to, že sa nikdy neodchýlil od Leninovej politiky, ba naopak. Stalin si vzal za povinnosť neustále podporovať všetko, čo Lenin povedal a urobil. A tento trik skutočne účinkoval, pretože v marci 1919 sa pripojil k Leninovi, Levovi Borisovičovi Kemenevovi (predsedovi ústredného výkonného výboru), Trockému a Dzeržinskému ako člen najužšieho vedenia strany, ktorá sa v tej dobe volala Politbyro. Než aby sa tlačil dopredu, radšej sa držal v pozadí a bol spokojnýs tým, že viedol Orgbyro (organizačný výbor), jeho hlavným poslaním bolo menovať straníckych funkcionárov. Stalin v tomto postavení začal do kľúčových straníckych funkcií nasadzovať toľko svojich priateľov a politických spojencov, koľko len bolo možné, a takmer vždycky si vyberal mužov zo skromných pomerov, ktorým sa dostalo len veľmi malého, alebo takmer žiadneho vzdelania, pretože takých ľudí mohol najľahšie ovládať.

Ešte v roku 1919 sa Stalin po druhý krát oženil a vzal si Nadeždu Allilujevovú. Bola to o 23 rokov mladšia dcéra jeho dávneho priateľa z Gruzínska. Navzdory veľkému vekovému rozdielu sa zdalo ich manželstvo šťastné a koncom roku 1919 Nadežda porodila syna Vasilija. Povzbudzovala Stalina v tom, aby usiloval o ďalší a ďalší postup, i keď asi nemala poňatie, kam to až povedie. Zanedlho začal Stalin organizovať tajné vyšetrovanie všetkých činovníkov strany, ktorí sa mu nepáčili. Postupne získal dostatok dôkazov k vydieraniu tých, ktorí mu stáli v ceste. Za používania všetkých dostupných prostriedkov sa Stalin pomaly šplhal na vrchol politického rebríčka. V roku 1922 ho Lenin menoval generálnym tajomníkom strany, snáď preto, že si uvedomil, aký je nebezpečný, a hovoril si, že je dobré mať nepriateľa na očiach.

Bola to Leninova osudná chyba, pretože než mohol Stalina poriadne spoznať, postihlo ho niekoľko infarktov. Tým sa Stalinovi naskytla príležitosť, po akej vždy prahol, a keď teraz vodca boľševikov neschopný ďalej pracovať, rýchlo sa sám chopil vedenia strany. S bezohľadnou ráznosťou si od ústredného výboru vymohol poverenie, že sa má naďalej osobne starať o Lenina, ktorého vzápätí uvrhol so absolútnej izolácie ako od diania v strane, tak i od okolitého sveta. Konečne si Lenin uvedomil, ako sa zmýlil v pocite, že by zo Stalina mohol byť dobrý vodca, a podarilo sa mu v tom zmysle nadiktovať svojmu tajomníkovi dopis ústrednému výboru strany, vlastne akýsi politický závet. Lenin mal v úmysle dosiahnuť to, aby jeho dopis bol nahlas prečítaný na najbližšom zjazde strany, ale osud tomu zabránil, pretože 21. januára 1924 ho postihlo silné krvácanie do mozgu a zomrel. Na čo Stalin zjazd oddialil a kompromitujúci list zničil.

Nasledujúcich päť rokov sa viedol tvrdý boj o to, kto bude vodcom strany. V tomto zápolení sa Stalin najprv pridal k pravému krídlu strany boľševikov a potom prešiel k ľavému krídlu. Behom tej doby vyprovokoval odstránenie všetkých tých, ktorí mu stáli v ceste, taktiež aj Trockého (ktorý bol deportovaný zo zeme a neskôr zabitý), Zinojeva a Kameneva (obaja boli vylúčení zo strany a popravení) a tiež Bucharina, ktorý bol postavený pred súd pre vlastizradu. V roku 1929 Stalin konečne získal neobmedzenú moc. Sovietske Rusko teraz patrilo len jemu, uchopil vedenie štátu výlučne do svojich rúk a v nasledujúcich 24 rokoch ani raz svoje pevné zovretie nepovolil.

Od samého začiatku si Stalin kládol za cieľ pretvoriť Rusko z takmer nerozvinutej hospodárskej spoločnosti, aká bola typická pre osemnáste storočie, v moderný priemyselný štát dvadsiateho storočia. Chcel, aby sa Rusko vyrovnalo Západu, ktorý v tej dobe považoval za desaťkrát rozvinutejší než Sovietsky zväz.

S týmto cieľom vyhlásil päťročný ekonomický plán (päťročnicu), behom ktorého mimo iného donútil všetkých roľníkov, aby sa pripojili k štátnym statkom, kam museli odovzdať všetky svoje stroje, dobytok a obilie, na čo sa museli spoliehať na dávky od štátu, alebo prežiť z toho, čo im zostalo, keď si od nich štát vybral svoj diel. Výsledky boli desivé. Väčšina roľníkov radšej spálila svoje polia a pobilo dobytok, než by si nechali vziať to, čo im po práve patrilo. To viedlo k celonárodnému hladomoru, ktorý zvlášť kruto postihol juh zeme. Podľa odhadov len na Ukrajine zahynuli hladom 3 milióny ľudí a hovorí sa, že niektorí rodičia sa uchýlili k tomu, že zjedli svoje zomrelé deti.

Bohužiaľ ani s tým sa Stalin neuspokojil. Nielenže nútil roľníkov pracovať na štátom riadených statkoch, ale tých, ktorí boli bohatší než ostatní, a tých , ktorí sa nechceli kolektivizácii podriadiť, nechal po stotisíckach deportovať a povraždiť, aby štát mohol potom prevzať ich pôdu. Ani ľudia, ktorí unikli vlne deportácií a popráv, nepochodili o nič lepšie: buď boli nútení robiť v nových štátnych továrňach, alebo ich poslali do pracovných táborov, kde sa upracovali k smrti (gulagy). Pracovať v priemyselnom závode nebolo o nič lepšie, pretože išlo o výrobu na obrovských montážnych pásoch. Každý výrobný podnik dostal plán, a ten musel do konca päťročnice splniť. Tieto plány prepočítavali a vypracovávali skupiny plánovačov v moskovskej štátnej organizácii nazývanej Gosplan (štátne plánovanie). Viac než pol milióna pracovníkov tohto úradu nerobilo nič iné, ako to že zostavovalo plány pre všetky výrobné organizácie po celom rusku. Pracovníci Gosplanu však taktiež kontrolovali, či sa plány plnia. To pochopiteľne vyvolávalo veľký tlak na mužov i ženy, ktorí jednotlivé závody riadili alebo v nich pracovali. Riaditeľov často po nesplnení plánov čakala poprava a robotníkov ďalšie a ďalšie zmeny, aby včas dokázali splniť plánované dodávky. Ochorieť či vziať si dovolenku, a to z akéhokoľvek dôvodu, sa stalo zločinom trestaným zákonom, a pretože Stalin požadoval stále narastajúce, v skutočnosti nereálne výkony, začali riaditelia falšovať výkazy, aby zatajili, že stanovené plány sú proste nesplniteľné. Podmienky v týchto továrňach dobre vystihuje slovné spojenie „peklo na zemi“, a o to viac to platí pre gulagy (hlavná správa táborov), pretože tam panovali strašné pomery, ktoré sa nedajú opísať. Tábory boli situované v najdrsnejších končinách Sovietskeho zväzu, najmä na Sibíri, kde často klesala teplota hlboko pod bod mrazu, ale väzni žili v nevykurovaných chatrčiach a boli nútení stavať cesty, kanály a továrne. Museli prežiť na najúbohejšej strave, a keď sa dakto dopustil drobného priestupku, strážnici ho často na mieste zastrelili alebo umlátili obuškami.

Ešte horším rysom gulagov bol, že len nepatrné percento tvorili skutoční kriminálnici, zločinci v pravom slova zmysle, zatiaľ čo zvyšok tvorili politický väzni. Lekári, učitelia, vedci i umelci boli po tisíckach odosielaní do táborov za to, že sa „postavili proti režimu“, a pokiaľ bol uväznený jeden člen rodiny, dalo sa s veľkou pravdepodobnosťou očakávať, že budú odsúdení a uväznení aj ďalší jeho príbuzní. Pre Stalina bolo mimo iného typické silné antisemitské cítenie, a keď sa dostal k moci, zreteľne zosilnel nátlak na ruských Židov. Na jeho pokyn boli Židia odstránení z vedúcich funkcií v celom štáte a prakticky všetkých Židov neustále sledovala tajná polícia.

Pre tých, ktorí stáli Stalinovi najbližšie, to museli byť búrlivé, dokonca až desivé doby a jeden z ľudí, ktorí mu boli najbližšie, ich už nedokázal znášať. Večer 8. januára 1932 sa Stalinova manželka Nadežda Allilujeva zúčastnila slávnostnej večere na počesť 15. výročia boľševickej revolúcie. V jednej chvíli odišla so svojich izieb a neskôr našli jej telo ležať na podlahe v kúpelni. Podľa oficiálnej verzie zomrela na zápal slepého čreva, ale v skutočnosti ju Stalin pri straníckej večeri tak hrubo urážal, že odišla do ústrania, zobrala si jeho pištoľ a prestrelila si hlavu. Samovražda mladej manželky vraj Stalinom poriadne otriasla, že spisovateľ Simon Sebag Montefiore dospieva k úvahe, či jej smrť nebola katalyzátorom, ktorý Stalina posunul na dráhu masového teroru. Hovorí sa, že Stalin dlhé hodiny sedel osamote, pľul na stenu a sľuboval, že zničí všetkých, ktorí sú za to zodpovední (prirodzene ho ani nenapadlo obviňovať samého seba). Či už má Montefiore pravdu, alebo nie, zostáva skutočnosťou, že medzi rokmi 1933 a 1939 očisťoval Stalin stranu od všetkých, ktorí mu v minulých rokoch akokoľvek odporovali. Niektorí boli jeho skutočnými nepriateľmi, ale on sa vydal na lov i imaginárnych nepriateľov, takže okolo neho ostali ľudia stále odpovedajúci „áno“, príliš vydesení na to, aby nahlas prehovorili či sa vôbec sami ozvali. V tejto epoche Stalin vybudoval elitné sily tajnej štátnej polície známej pod skratkou NKVD. Oplátkou za služby, ktoré mu títo sledovači poskytovali, dostávali byty, chaty, dedinské domy či autá aj s vodičmi, ale Stalin aj tak rok čo rok nechal niekoľko z nich popraviť, len aby sa ho nikto nepokúsil zradiť a nevybočoval z radu.