Osady s emfyteuziou platili najmä peňažné poplatky, menej naturálne dávky a menej zriedka robotovali. Polia sa delili na podiely, lány, ktoré bolo možné nielen dediť, ale aj scudziť. Často aj dediny so starým zvykovým právom prešli na emfyteuzu, napríklad po husitských výpravách Liptovský Trnovec, Palúdzak a Okoličné, kde chcel takto zemepán získať nových osadníkov.
Na strednom Slovensku v tejto dobe vznikol Zväz siedmich banských miest.
Feudáli si stavali opevnené hrady na vysokých skalách, „aby mohli žiť vo väčšom pokoji a bezpečnosti, bez strachu z hrôz a nepokojov“. Najhoršie na tom bol poddaný ľud v otvorených a nechránených dedinách. Už roku 1405 vydal kráľ mandát, zákon, v ktorom pod prísnymi trestami zakazuje vojakom a oligarchom, „aby na území celej našej ríše a akéhokoľvek stavu a postavenia našich verných poddaných neväznili, nezabíjali ich, neodnímali im statky, neprelievali krv a neodvážili sa ich nejakými násilnosťami znepokojovať…“ Slabý kráľov hlas však vo všeobecnom zmätku akoby zanikol. Autoritu strácala aj cirkev. Niektoré slovenské mestá i mnohí šľachtici odmietali platiť cirkevný desiatok. Ľud hľadal útechu inde. Aj u nás sa v týchto časoch šírili rôzne sekty, najmä valdenskí. Uhorskí panovníci v čase postupu Turkov na Balkáne zamestnávali sa vojnu o neapolské dedičstvo a slovanským balkánskym krajinám neprispeli na pomoc. Žigmund od začiatku svojej vlády opieral sa o najaté žoldnierske vojsko. Rozdávaním kráľovských majetkov snažil sa nakloniť si najprv jednu skupinu magnátov, a potom zas druhú. S oslabením hospodárskej moci upadla aj Žigmundova politická vláda. Keď sa rozhodol vojensky vstúpiť proti Turkom, magnáti sa od výpravy odtiahli. Roku 1396 utrpeli Žigmundove žoldnierske vojská od Turkov pri Nikopole drvivú porážku. Žigmund si zachránil holý život útekom na byzantskej lodi do Carihradu. Za jeho neprítomnosti vystúpili s nárokmi na uhorskú korunu Jagelovci a taktiež neapolský Anjouovci, opierajúci sa o jednotlivé magnátske skupiny. Postavenie Žigmunda uhájil moravský markgróf Prokop, ktorý obsadil územie Slovenska a zastrašil nespokojných magnátov. Vnútorné rozpory medzi Žigmundom a uhorskou šľachtou prepukli na temešvárskom sneme roku 1397, kde magnáti presadili banderiálny systém vojska. Šľachta ako celok vystúpila s požiadavkou, aby polovicu príjmov z cirkevných benefícií venovali preláti na obranu proti Turkom, a ďalej, aby sa benefíciá neudeľovali cudzincom. Aj v Čechách koncom 14.storočia začali proti vláde Žigmundovho brata Václava IV. Otvorene vystupovať magnáti a preláti. Žigmund sa tu objavil ako ich spojenec.