Žigmund Luxemburský životopis

Po smrti uhorsko- poľského panovníka Ľudovíta I. nastali v Uhorsku niekoľko rokov trvajúce feudálne rozbroje, ktoré sa dotkli aj slovenského územia. Z viacerých kandidátov na uhorskú korunu vyšiel víťazne brandenburský markgróf Žigmund Luxemburský. Roku 1385 sa Žigmund napriek odporu chorvátskej šľachty, ktorá chcela za uhorského kráľa Anjouovca, neapolského Karola III. zvaného Malý, zasnúbiť s kráľovnou Máriou. Sprisahanci zajali a uväznili kráľovnú Máriu. Vtedy Žigmund vpadol z Moravy cez západné Slovensko do Uhorska a oslobodil ju. Mestá Bratislava a Nitra mu hneď zložili hold vernosti. O dva roky bol už ako manžel Márie v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za uhorského kráľa.
Žigmund bol človek ctižiadostivý, povaha nestála a dobrodružná. Takmer pol storočia sa mu darilo udržať uhorskú korunu na svojej hlave, hoci najmä v prvých 20 rokoch sa pod ním trón neraz nebezpečne zakýval a žezlo s krajinským jablkom vypadlo z rúk. Roku 1401 ho dokonca jedna skupina oligarchov uväznila. Vzápätí povstala proti nemu dolnouhorská a chorvátska šľachta. Na tieto búrlivé, nepokojné časy a dobrodružné podujatia kráľa opäť najviac doplácalo Slovensko, najmä slovenský poddaný ľud. Žigmund ešte ako snúbenec kráľovnej Márie za pôžičku 200 000 zlatých zálohoval svojim bratrancom Joštovi a Prokopovi, moravským markgrófom, tzv. Matúšovu zem, mestá Bratislava a Nitra. Roku 1396 mnoho ozbrojencov zo Slovenska tiahlo pod kráľovskými zástavami dolu na juh proti Turkom. Boli však pri Nikopole na hlavu porazení. Počas povstania dolnouhorskej šľachty sa povstalci zmocnili Nitry a ďalších hradov. Záujmy Žigmunda v tejto oblasti hájil mocný považský oligarcha poľského pôvodu, pán na Beckove Stibor zo Stiboríc. A napokon roku 1411, keď Žigmund potreboval súrne peniaze na vojnu proti Benátkam, za 37 000 kôp českých grošov založil 13 kráľovských spišských miest- medzi nimi Spišskú Belú, Spišskú Sobotu, Poprad, Spišskú Novú Ves- Poľsku. Záloh trval až do čias Márie Terézie. Išlo však iba o zálohovanie kráľovských príjmov z týchto miest kráľovi poľskému. Formálne, politicky i cirkevne patrili aj naďalej do Uhorska.
Zo zmätkov v krajine opäť ťažili najviac najmocnejší a najbohatší. Majetky magnátov sa takmer zdvojnásobili. Kráľovský majetok sa zmenšil takmer o dve tretiny. Baróni sa nezastavili takmer pred nijakým násilím a výzvy kráľa boli márne.

Žigmund sa usiloval aspoň trochu oprieť o mestá: obmedzoval v krajine obchod cudzích kupcov, zakazoval vývoz drahých kovov, rozširoval mestské výsady. V tomto období ďalšie slovenské mestá, ležiace na obchodných cestách, dostali od kráľa právo skladu. V Košiciach jedine cech barchetárov mohol tkať túto cennú tkaninu pre celé kráľovstvo. Bardejov zasa dostal privilégium na výrobu plátna. Zlá finančná situácia však prinútila kráľa, že mnohé mestá dal do zálohu feudálom. Starosť o obranu hranice na Dunaji zveril Žigmund rádu johanitov. V čase dvojpápežstva vydal na nátlak magnátov zákaz udeľovať pápežom benefíciá a čítať v Uhorsku buly bez súhlasu dvora. Keď sa pomocou úplatkov stal nemeckým kráľom, pôsobil iniciatívne pri odstránení cirkevného rozkolu a dal zvolať cirkevný koncil do Kostnice. Dobrodružná politika slávybažného Žigmunda vyčerpávala hospodársky celú krajinu. Jej následky pociťoval i slovenský ľud. Už na temešvárskom sneme uzákonili poddaným mimoriadnu povinnosť. Každých 25 usadlostí okrem normálnej dane malo postaviť i ozbrojenca. Snem tiež uzákonil, že vody patria zemepánom a poddaných zaviazal odovzdávať z rybolovu tretinu až polovicu. Rovnako pokračovalo aj zaberanie lesov a pasienkov, za užívanie ktorých poddaným vyrubovala feudálna vrchnosť nové dávky.
Do pôsobnosti panskej stolice spadal najmä výkon hrdelného práva, ktoré používali proti zbojníkom. Na mnohých miestach sa poddaný búrili. Napríklad poddaný Spišskej kapituly v Jabloňove sa chceli striasť feudálneho jarma a dokázali, že ich zemepán obral o mestské práva. Nový osadníci sa usadzovali na okrajoch kotlín, kde boli vhodné podmienky skôr pre chov dobytka ako pre poľnohospodárstvo. Tu chovali ovce a kozy, menej hovädzí dobytok, kone alebo bravy. Preto feudáli novým osadníkom, Valachom, ukladali nižšie povinnosti ako starousadlíkom. Valasi boli povinní strážiť cesty a záseky, platili dvadsiatu čiastku zo stáda, odovzdávali syr a popruhy na kone. Pozemkovú daň platili len vtedy, ak obrábali polia. Štátnu daň obyvateľstvo na valašskom práve neplatilo. Rovnako neplatilo ani cirkevný desiatok, pretože patrilo zväčša ku pravosláviu. Na čele valašskej osady stál šoltýs, zvaný aj kenézom alebo vojvodom(v Sedmohradsku a v Srbsku). Mal právo na valchu, mlyn, vlastný salaš a súdil v menších sporoch. Valašské právo nemalo veľkých možností šíriť sa, pretože počet pastierskych osád ďaleko zaostával za osadami na emfyteutickom a najmä na zvykovom práve, označovanom tiež ako právo slovenské alebo slovanské.
Emfyteutické právo zaručovalo osadníkom dedičné dispozičné právo na pôdu.

Osady s emfyteuziou platili najmä peňažné poplatky, menej naturálne dávky a menej zriedka robotovali. Polia sa delili na podiely, lány, ktoré bolo možné nielen dediť, ale aj scudziť. Často aj dediny so starým zvykovým právom prešli na emfyteuzu, napríklad po husitských výpravách Liptovský Trnovec, Palúdzak a Okoličné, kde chcel takto zemepán získať nových osadníkov.
Na strednom Slovensku v tejto dobe vznikol Zväz siedmich banských miest.
Feudáli si stavali opevnené hrady na vysokých skalách, „aby mohli žiť vo väčšom pokoji a bezpečnosti, bez strachu z hrôz a nepokojov“. Najhoršie na tom bol poddaný ľud v otvorených a nechránených dedinách. Už roku 1405 vydal kráľ mandát, zákon, v ktorom pod prísnymi trestami zakazuje vojakom a oligarchom, „aby na území celej našej ríše a akéhokoľvek stavu a postavenia našich verných poddaných neväznili, nezabíjali ich, neodnímali im statky, neprelievali krv a neodvážili sa ich nejakými násilnosťami znepokojovať…“ Slabý kráľov hlas však vo všeobecnom zmätku akoby zanikol. Autoritu strácala aj cirkev. Niektoré slovenské mestá i mnohí šľachtici odmietali platiť cirkevný desiatok. Ľud hľadal útechu inde. Aj u nás sa v týchto časoch šírili rôzne sekty, najmä valdenskí. Uhorskí panovníci v čase postupu Turkov na Balkáne zamestnávali sa vojnu o neapolské dedičstvo a slovanským balkánskym krajinám neprispeli na pomoc. Žigmund od začiatku svojej vlády opieral sa o najaté žoldnierske vojsko. Rozdávaním kráľovských majetkov snažil sa nakloniť si najprv jednu skupinu magnátov, a potom zas druhú. S oslabením hospodárskej moci upadla aj Žigmundova politická vláda. Keď sa rozhodol vojensky vstúpiť proti Turkom, magnáti sa od výpravy odtiahli. Roku 1396 utrpeli Žigmundove žoldnierske vojská od Turkov pri Nikopole drvivú porážku. Žigmund si zachránil holý život útekom na byzantskej lodi do Carihradu. Za jeho neprítomnosti vystúpili s nárokmi na uhorskú korunu Jagelovci a taktiež neapolský Anjouovci, opierajúci sa o jednotlivé magnátske skupiny. Postavenie Žigmunda uhájil moravský markgróf Prokop, ktorý obsadil územie Slovenska a zastrašil nespokojných magnátov. Vnútorné rozpory medzi Žigmundom a uhorskou šľachtou prepukli na temešvárskom sneme roku 1397, kde magnáti presadili banderiálny systém vojska. Šľachta ako celok vystúpila s požiadavkou, aby polovicu príjmov z cirkevných benefícií venovali preláti na obranu proti Turkom, a ďalej, aby sa benefíciá neudeľovali cudzincom. Aj v Čechách koncom 14.storočia začali proti vláde Žigmundovho brata Václava IV. Otvorene vystupovať magnáti a preláti. Žigmund sa tu objavil ako ich spojenec.

Odišiel do Čiech a namiesto uväzneného brata sa aj tu chcel chopiť moci. Zatiaľ sa v Uhorsku vystupňovala nespokojnosť so Žigmundom natoľko, že keď sa z Čiech roku 1401 vrátil, magnátska klika Kanizsai- Bebek dala Žigmunda uväzniť. Nato na parciálnom sneme v Topoľčanoch 11. júna 1401 zvolila šľachta za uhorského panovníka Vladislava Jagelovského. Príležitosť si nechceli nechať ujsť ani Habsburgovci. Vyslobodili Žigmunda z väzenia. Pripútali ho, keďže ovdovel, sobášom s Barbarou Cillskou. Magnát Mikuláš Garai sa stal doživotným palatínom. Žigmund sa Habsburgovcom zaviazal, že ak nebude mať potomka, prenechá im uhorskú korunu. Tak sa uhorský kráľ stal hračkou v politike Habsburgovcov.
Taká bola na Slovensku situácia, keď duch času zavial iskry z Husovej hranice aj k nám. Nikto 6. Júla 1415 ani vo sne netušil, že iskry z tlejúcej hranice majstra Jána Husa v Kostnici- aj keď kati jeho popol rozhádzali do Rýna- vznietia obrovský požiar nielen v krajinách koruny českej, ale aj vo všetkých okolitých kráľovstvách. Roku 1419 ľud Starého i Nového Města Pražského povstal. Oheň sa šíril po celých Čechách. A vodca pražských vzbúrencov kňaz Jan Želivský vyslovuje prorocké želanie: „Ó, kéž se nyní Praha stala vzorem věřícím, nejen na Morave, ale i v Uhrách, Polsku i v Rakouscích.“ Splnilo sa, keď český kráľ Václav dostal správu o povstaní pražského ľudu, ranila ho mŕtvica a zomrel. Jeho mladší brat Žigmund sa považoval za jeho nástupcu aj v českých krajinách. Nastalo obdobie rozhorčených husitských vojen.
Uhorské kráľovstvo a, prirodzene, najmä susedné západné Slovensko stalo sa bránou ozbrojených žoldnierov do husitských Čiech. Odtiaľ na Moravu a ďalej ďaleko do Českých krajín vpadali bandériá uhorských oligarchov. Ich ozbrojenci sa zúčastňovali aj na križiackych výpravách kráľa Žigmunda proti husitom. V nasledujúcom roku prišli husiti opäť do Bratislavy. Vojsko sa rozložilo pred mestom- v meste vyjednávalo husitské posolstvo na čele s najvyšším hajtmanom Prokopom Veľkým a kráľom Žigmundom o podmienkach mieru. Husiti sa odvolávali na štyri pražské artikuly, učenie majstra Jana Husa a na Bibliu. Márne. Husitskí bojovníci neodtiahli zo Slovenska len so zajatcami a s bohatou korisťou. Na posledných výpravách zmocnili sa na dlhší čas Skalice, Trnavy, Topoľčian, Žiliny, hradov Likavy a Lidnice a nechali tam svoje posádky. Boli to opevnené mestá a hrady, preto ich
ani Žigmund, ani uhorský feudáli nemohli dobyť.

Počas výprav sirotkov a táboritov šírilo sa husitské učenie medzi mestskou chudobou(veľa tajných stúpencov mali husiti najmä v Bratislave), poddaným ľudom i drobnými zemanmi. Kráľ, magnáti i cirkevný hodnostári sledovali s veľkými obavami tieto sympatie. Roku 1434 dokonca kráľ Žigmund upozornil samého ostrihomského arcibiskupa, že „kacírski husiti siete svojho diabolstva“ usilujú sa rozprestierať aj tuná na uhorských kresťanov, „nakloniť ich k zlopovestnej sekte“. A tento vplyv ešte dlho, dlho tu doznieval…
V máji 1434 došlo k bratovražednej bitke pri Lipanoch. Husitské Čechy boli pokorené. Ale ani Žigmund sa dlho netešil zo svojho víťazstva. Roku 1437 zomrel.