Po smrti uhorsko- poľského panovníka Ľudovíta I. nastali v Uhorsku niekoľko rokov trvajúce feudálne rozbroje, ktoré sa dotkli aj slovenského územia. Z viacerých kandidátov na uhorskú korunu vyšiel víťazne brandenburský markgróf Žigmund Luxemburský. Roku 1385 sa Žigmund napriek odporu chorvátskej šľachty, ktorá chcela za uhorského kráľa Anjouovca, neapolského Karola III. zvaného Malý, zasnúbiť s kráľovnou Máriou. Sprisahanci zajali a uväznili kráľovnú Máriu. Vtedy Žigmund vpadol z Moravy cez západné Slovensko do Uhorska a oslobodil ju. Mestá Bratislava a Nitra mu hneď zložili hold vernosti. O dva roky bol už ako manžel Márie v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za uhorského kráľa.
Žigmund bol človek ctižiadostivý, povaha nestála a dobrodružná. Takmer pol storočia sa mu darilo udržať uhorskú korunu na svojej hlave, hoci najmä v prvých 20 rokoch sa pod ním trón neraz nebezpečne zakýval a žezlo s krajinským jablkom vypadlo z rúk. Roku 1401 ho dokonca jedna skupina oligarchov uväznila. Vzápätí povstala proti nemu dolnouhorská a chorvátska šľachta. Na tieto búrlivé, nepokojné časy a dobrodružné podujatia kráľa opäť najviac doplácalo Slovensko, najmä slovenský poddaný ľud. Žigmund ešte ako snúbenec kráľovnej Márie za pôžičku 200 000 zlatých zálohoval svojim bratrancom Joštovi a Prokopovi, moravským markgrófom, tzv. Matúšovu zem, mestá Bratislava a Nitra. Roku 1396 mnoho ozbrojencov zo Slovenska tiahlo pod kráľovskými zástavami dolu na juh proti Turkom. Boli však pri Nikopole na hlavu porazení. Počas povstania dolnouhorskej šľachty sa povstalci zmocnili Nitry a ďalších hradov. Záujmy Žigmunda v tejto oblasti hájil mocný považský oligarcha poľského pôvodu, pán na Beckove Stibor zo Stiboríc. A napokon roku 1411, keď Žigmund potreboval súrne peniaze na vojnu proti Benátkam, za 37 000 kôp českých grošov založil 13 kráľovských spišských miest- medzi nimi Spišskú Belú, Spišskú Sobotu, Poprad, Spišskú Novú Ves- Poľsku. Záloh trval až do čias Márie Terézie. Išlo však iba o zálohovanie kráľovských príjmov z týchto miest kráľovi poľskému. Formálne, politicky i cirkevne patrili aj naďalej do Uhorska.
Zo zmätkov v krajine opäť ťažili najviac najmocnejší a najbohatší. Majetky magnátov sa takmer zdvojnásobili. Kráľovský majetok sa zmenšil takmer o dve tretiny. Baróni sa nezastavili takmer pred nijakým násilím a výzvy kráľa boli márne.