Andrej Hlinka životopis

OBSAH:

1. Úvod

2. Životopis

3. Jeho ľudské vlastnosti

4. Prečo som si vybral tohto človeka a čím ma oslovil

5. Použitá literatúra

--------------------------------------------------

" Mňa vy nepremeníte, mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte!
Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem. A keď vyjdem zo žalára, zase len budem pokračovať, kde som prestal.
Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského
ľudu, za božské práva slovenského národa! "

A. Hlinka
20.9.1906
pred súdnym tribunálom


Andrej Hlinka - klerikálno-nacionalistický politik, náboženský spisovateľ.
Študoval na gymnáziu v Ružomberku a v Levoči, od roku 1883 teológiu na
diecezálnom seminári v Spišskej Kapitule.V roku 1890 bol vysvätený za kňaza.
Politicky sa angažoval okolo r. 1895 v rámci Zičiho Krajinskej kat. ľud. strany,
ktorej sociálny program pokladal za najvýhodnejší nástroj, ako bez väčších
soc. a spoločenských konfliktov na základe kat. dogiem vymaniť ľud zo soc.
útlaku, ktorý každodenne okolo seba pozoroval, a získať ho i pre nár.hnutie,
pretože táto strana mala sprvu vo svojom programe i národnostnú toleranciu.
V tomto duchu rozvinul medzi roľníckym ľudom Liptova širokú agitačnú prácu,
zakladal gazdovské spolky, potravné družstvá, spolky miernosti, čitateľské spolky. V sérii článkov uverejnených r. 1896-97 v Nár. novinách (Naše krivdy)
ostro kritizoval sociálnu a národnostnú politiku vlády a štátneho aparátu. Prispieval do Katolíckych novín, Salvových Slov. novín hlásiacich sa k idei
česko-slovenskej vzájomnosti.V r. 1897 s Antonom Bielkom založil, vydával a
redigoval Ľudové noviny, prostredníctvom ktorých chcel získať najmä drobných
kňazov a učiteľov. Jeho prvé politickoorganizátorské činy vyvolali vo vtedajšom
burž. slov. politickom živote i určité pozitíva, najmä v porovnaní s konzervatív-
nym martinským centrom, ktorého predstavitelia nedocenili prácu medzi ľudom.
R. 1898 neúspešne kandidoval v Ružomberku vo voľbách do uhorského snemu,
nepodporili ho ani maďarskí a maďarónski príslušníci jeho strany. R. 1901 tieto
sily jeho kandidatúru odmietli už v prípravnom štádiu a r. 1905 boli hlavnými
odporcami jeho zvolenia za ružomberského farára. Napriek spoločnému ideovému a soc.

programu bol sprvu pre maďarské vládnuce i opozičné sily,
ale aj pre cirkevnú hierarchiu nepríjemným partnerom, najmä pre svoj
pseudoradikalizmus a nár. angažovanosť. V r. 1901 sa preto zo Žičiho stranou
rozišiel a zvolili ho do vedenia Slov. nár. strany. Naďalej prispieval do slovenských novín a časopisov, po odmlčaní sa usiloval získať ružomberskú faru.R. 1905-1907 sa opäť aktivizoval, pravdepodobne v súvislosti s radikalizáciou más. Svoje členstvo v ružomberskej mestskej rade využíval na odhaľovanie korupcie, protiľud. a protinár. praktík a samosprávneho aparátu.

Ako škôldozorca cirkevných škôl sa usiloval aspoň o čiastkové zlepšenie ich
postavenia v nár. ohľade. Trojtisícove ľud. zhromaždenie, ktoré sa konalo v
decembri 1905 z jeho iniciatívy, žiadalo okrem iného všeobecné a tajné volebné právo do samosprávnych orgánov. R. 1906 napriek zákazu biskupa podporovalo
kandidatúru Vavra Šrobára vo voľbách do uhorského snemu. Za údajnú urážku maďarského národa vo volebnom boji ho spišský biskup Párvy v júni 1906 suspendoval ab officio et ordine a v tzv. ružomberskom súdnom procese v decembri 1906 ho odsúdili na 2 roky väzenia (v Szegede) a 1500 korún pokuty.
Jeho Ľud. noviny dala katolícka hierarchia r. 1907 na cirkevný index.
Na začiatku politického pôsobenia spolupracoval s politickým centrom v Martine i cirk.-nár. centrom v Trnave (Spolok sv. Vojtecha). V rámci jednotnej
Slov. národnej strany spolupracoval s jej martinským vedením i s opozičnou
skupinou hlasistov, Milanom Hodžom a inými. Hlásil sa i k česko.-slov. vzájomnosti a spolupráci, kde však akcentoval kult.-nár. čes. kléru. Po odsúdení v ružomberskom procese ho A. Kolísek pozval na prednáškové turné po Morave. V jeho priebehu došlo k tragickým udalostiam v Černovej, kde vládnemu teroru padli za obeť životy 15 slov. roľníkov, takže toto turné bolo mohutnou manifestáciou čes.-slov. vzájomnosti. Jeho klerikálne hnutie však zostalo v rámci jednotnej strany iba pod tlakom režimu a pre nedostatok vlastných vedúcich osobností, čo sa zmenilo po jeho návrate zo szegedského väzenia. Aby získal späť ružomberskú faru, začal v politike akcentovať najreakčnejšie princípy svojej ideológie, podriadil sa dogmám kat. cirkvi, zostril
útoky proti social. hnutiu, zbavil sa radikalizmu, zmiernil národnostnú agitáciu,
začal útočiť na hegemonizmus luteránov v slov. burž. nár. hnutí, na ateizmus a
liberalizmus hlasistov, na zjazde moravských katolíkov r. 1911 v Olomouci na čes. pokrokové noviny a časopisy. R. 1911 vyšlo najavo, že jeho Ľud. noviny prijali od vlády úplatok 2500 korún. Po dlhých polemikách ich vedenie Slov. nár. strany dalo na nár.

index, sám so svojou skupinou ich vyhlásil za orgán
zatiaľ neexistujúcej Slov. ľud. strany. Tú založili r. 1913 v Žiline a zvolili ho za
jej predsedu, do r. 1918 však v podstate nevyvíjala činnosť. Na podporu svojho
klerikálneho hnutia budoval už predtým inštitúcie hospodársko-kultúrneho charakteru.
Ako ostatní slov. burž. politici tohto obdobia nenastolil ani on nikdy požiadavku štátoprávneho riešenia slov. otázky v Uhorsku, uspokojil sa s požiadavkou dodržiavania národnostného zákona z r. 1868 a poskytnutia jazykových úľav. Idea čs. vzájomnosti, ku ktorej sa hlásil, bola pre neho jednak spôsobom tlaku na vládnuce maď. tr.,jednak prostriedkom získavania podpory
zo strany čes. klerikálov. Pod vplyvom revolučnej aktivity más v Uhorsku koncom 1. svetovej vojny sa presvedčil, že od vládnucich maď. kruhov nemožno očakávať ústupky v nár. otázke.V lete 1917 sa prihlásil k idei spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo potvrdil i v októbri 1918 ako člen SNR a signatár martinskej Deklarácie slov. národa.

V novembri 1918 sa stal predsedom výkonného výboru Kňazskej rady na Slov., z podnetu ktorý v decembri 1918 obnovil Slov. ľud. stranu, premenovanú
r. 1925 na HSĽS. Až do smrti bol jej predsedom a riadil ju na základe vodcovského princípu. Všetky pokusy presvedčiť v strane iné koncepcie likvidoval najmä vylúčením opozičníkov (J.Vrabec, J. Koza-Matejov, F. Juriga,
P. Macháček a i.).
Strana, ktorú viedol bola najreakčnejšou stranou slov. buržoázie v jej dejinách a od polovice 20. rokov najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Za hlavnú
úlohu pokladala boj proti rev. rob. hnutiu, jeho marx.-len. ideológii a jeho politickej vodkyni KSČ, čo v podmienkach povojnového Slov. vyjadrila v hesle
jeho premeny zo Slov. červeného na biele. Na boj proti rev. hnutiu využívala všetky prostriedky, najmä však soc. demagógiu a náboženské cítenie pracujúcich. Podporovala vládu a štátny aparát pri realizácii opatrení proti rob.
hnutiu a KSČ, vrátane použitia vojska a streľby do bojujúcich a pracujúcich.
Súčasťou tohto jej boja bol antisovietizmus: podporovala všetky hnutia usilujúce sa o likvidáciu, či aspoň oslabenie prvého social. štátu sveta, protestovala proti čs.-sov. spojeneckej zmluve. Spolu so stranou odporúčal pracujúcim ako východisko pri riešení soc. problémov riadiť sa náboženskými dogmami a pápežskými encyklikami, t.j. usilovať sa o spoluprácu tr., čakať na odmenu na druhom svete.
HSĽS vyjadrovala triedne záujmy tej skupiny slov. buržoázie, ktorá sa v ČSR
necítila uspokojená v mocenských či skupinových triednych záujmoch.

Pri svojej ekonomickej slabosti nemohla obstáť v konkurenčnom boji proti silnejšej čes. buržoázii a s ňou spojenej časti buržoázie slov. Východisko videla v politickom ovládnutí Slovenska. Hlavným cieľom jej politiky bola autonómia pod jej vládou. R.1919 sa s renegátom nár. hnutia a agentom maďarskej iredenty
F. Jehličkom pokúšal nastoliť túto otázku na mierovej konferencii v Paríži, po návrate ho 8 mesiacov internovali na Mírove. HSĽS pod jeho vedením rozpútavala sústavné vlny nacionalizmu a protičes. šovinizmu. Za hospodárske,
soc., politické a kultúrne problémy Slov. obviňovala čes. národ, čes. ľudí na Slov., usilovala sa zabrániť prílivu rev. a pokrokových hnutí a ideí z čes. krajín na Slov. Demagogicky pritom využívala chyby a nedostatky vládnucej ideológie
burž. čechoslovakizmu a centralistickej politiky. Keď však išlo o záujmy burž. ako celku al. o nastolenie vlády najreakčnejších, i čes. politických síl , modifikovala svoj postoj k režimu. On sám uvítal porážku pracujúcich v decembrovom gen. štrajku r. 1920, bol iniciátorom a garantom vstupu HSĽS do
vlády panskej koalície, ktorá prijala protiľudské opatrenia, podporoval čes. fašistické skupiny, decembrový blok v prezidentských voľbách r. 1935 ap.
Neodmietol ani miliónové príspevky štátu či čes. finančných centier na záchranu svojich upadajúcich podnikov (Ľud.banka, zápalkáreň a i.). V 30. rokoch hľadal pre svoju autonomistickú politiku spojencov vnútri republiky i za hranicami. Po neúspechu s autonomistickým blokom v parlamentných voľbách r. 1935
a po piešťanskom zjazde HSĽS r. 1936 sa otvorene orientoval na spoluprácu s domácimi i zahraničnými fašistickými silami. V januári 1938 žiadal vyhlásenie autonómie pod hrozbou odtrhnutia Slov. od ČSR, vzápätí začal spoluformovať blok Henlein-H.-Esterházy, v lete 1938 rozpútal nacionalistickú kampaň v súvislosti s 20. výročím Pittsburskej dohody a s návštevou krajanskej delegácie
z USA. Vyhlásenia autonómie sa však už nedožil.
Ľudácki ideológovia ho vydávali a v emigrácii dodnes vydávajú za naj-
väčšieho syna národa. Počas svojej vlády pomenovali po ňom viaceré organizácie, odsúdené r.1945 ako zločinecké. V dejinách slov. ľudu predstaviteľ
najreakčnejších burž. síl, ktoré po príchode k moci zapríčinili slov. národu mnohé utrpenia, vtiahli ho do bratovražebnej vojny proti Poľsku a ZSSR, rozpútali politickú a rasovú perzekúciu, v spolupráci s nacistickými okupantmi sa zúčastnili na zavraždení tisícok ľudí.
R. 1918-38 poslanec NZ, r. 1921-38 predseda Klubu poslancov HSĽS, predseda Spolku sv. Vojtecha.

V soc.

ohľade odchovanec náboženských dogiem a pápežských encyklík, v nár.
ohľade Kat. novín a Nár. novín. Nevinikal teoreticko-filozofickým myslením,
preto ani pri vstupe do verejného života ani neskôr neprišiel s osobitnou ideológiou. Opieral sa o základné konštanty svojho svetonázoru - konzervati-
vizmus a náboženské dogmy, im prispôsoboval s pomocou poradcou jednotlivé
ideologické aspekty podľa potrieb svojho politického úsilia, často ich najmä
demagogicky zneužíval. V jeho politickom vývoji stále viac vystupovali do popredia antikomunizmus, nacionalizmus, protičes. šovinizmus, antisemitizmus,
ktoré našli svoju syntetickú podobu v osobitnej slov. odrode klérofašizmu,
ku konštituovaniu ktorému významne prispel. Prečo som si vybral tohto človeka a čím ma oslovil ?

Andrej Hlinka je významnou osobnosťou v histórii slovenských dejín.
Pôsobil na viacerých miestach na Slovensku no hlavne Černovej, ktorá je aj
jeho rodiskom. Pre slovenský národ urobil veľmi veľa. Zaujala ma na ňom hlavne jeho odvaha a nezlomná vôľa a láska k slovenskému národu. Použitá literatúra - kniha ANDREJ HLINKA a jeho miesto v Slov. dejinách
zostavili PhDr. František Bielik, CSc. a RNDr. Štefan
Borovský , 20.9.1991 v Bratislave.