7. DÔMYSELNÉ OPATRENIA
Najväčšiu časť kráľových príjmov tvorili teda dane. A práve v reforme daňového systému spočívalo tajomstvo Matejovej moci a bohatstva. Lebo v mnohom sa ani on nelíšil od svojich predchodcov na tróne. Ešte v začiatkoch vlády sa zaviazal, že nebude vyrubovať mimoriadne dane, okrem obvyklej ročnej komorskej dane. Tento sľub však, ako takmer každý panovník, nedodržal.
Zásadnú daňovú reformu Matej uskutočnil roku 1467. Počínal si pritom nesmierne dômyselne, ba až rafinovane, keď napríklad tridsiatok (tricesima), ktorý mal charakter pohraničného cla vo výške 5 - 6% z vyvážaného i dováženého tovaru, obsahovo ponechal v platnosti, no premenoval ho na korunne clo (vectigalia coronae). Toto zdanlivo nezmyselné opatrenie malo však prínosný účinok: všetky dovtedy vydané panovnícke privilégiá, oslobodzujúce kupcov, obchodníkov alebo kohokoľvek (okrem šľachty) od platenia tridsiatku razom stratili platnosť.
Podstata Matejovej reformy spočívala v tom, že starú, poddanskú daň (lucrum camerae – komorský sloh), ktorá sa platila od usadlosti vo výške 20denárov, nahradil novou, kráľovskou daňou, ľudovo nazývanou daňou od komína, lebo sa platila od každej domácnosti v usadlosti. Aj tu dovtedajšie privilégiá stratili platnosť. Tak sa teda ročná daň z jednej usadlosti, ktorú obývalo spravidla viacero rodín, zvýšila z 20 denárov na priemerne 1.35 zlatého (zvýšenie o 675%). Spolu so spomínanou mimoriadnou vojnovou daňou vo výške jeden zlatý od usadlosti, znamenali síce úctyhodný príjem do kráľovskej pokladnice, no podľa názoru historikov i vrchol možností ekonomického potenciálu krajiny. Potvrdzuje to aj paradoxná skutočnosť, že vinou Matejových neustále obrovských výdavkov bola kráľovská pokladnica takmer vždy prázdna.
Matej sa preslávil aj ako významný mecén umenia a vzdelanosti. Povolal na kráľovský dvor mnohých humanistov a renesančných umelcov, medzi ktorými boli napríklad Pietro Ransano, Antonio Bonifini, Marzio Galeotto či Marsilio Finici. Za nemalú sumu dukátov zvečnili a neraz aj zveličili kráľove činy. Matejova chýrna knižnica v Budíne bola po pápežskej azda druhou najväčšou knižnicou a svete. Vynikla počtom, ale aj rozmanitosťou titulov. Obsahovala do 2500kníh, či presnejšie rukopisných pergamenových kódexov, bohato iluminovaných zlatom. Dnes je z tejto knižnice známych len asi 170kníh. Rozkvet kultúrneho života za Matejovej vlády dokumentuje aj založenie univerzity, neskôr nazvanej ACADEMIA ISTROPOLITANA. Pôsobila od roku 1467 v Bratislave, jej kancelárom bol ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz a vicekancelárom bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Medzi jej profesormi boli napríklad matematik Ján Müller-Regiomontanus z Kráľovca, hvezdár Martin Bylica z Olkusza, taliansky encyklopedista Ján Gattus či Vavrinec Koch z Krompách alebo Matej Gruber z Medlingu. O zániku Istropolitany niet priamych správ, no ku koncu Matejovho panovania už nejestvovala.
8. NEPOKOJE V KRAJINE
Viac ako tridsať ročné panovanie kráľa Mateja nebolo len idylickým obdobím. Bolo naplnené aj dlhými vojnami, počas ktorých Matej raz bránil, inokedy zasa upevňoval či rozširoval svoju moc. Hneď po nástupe na trón roku 1458 sa usiloval zúčtovať s Jánom Jiskrom z Brandýsa a bratríkmi pôsobiacimi Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku. Bola to vlastne stará podlžnosť, ktorú sa nepodarilo splatiť jeho otcovi Jánovi Huňadymu ani Matejovmu staršiemu bratovi Ladislavovi. Hnutie bratríkov dosiahlo práve vtedy najväčší rozmach ich počet sa zvýšil takmer na 20 tisíc mužov a v 36 poľných táboroch, ale obsadených mali aj viacero hradov, pevností a pod ich kontrolou bolo nejedno mesto či mestečko na Slovensku. Bratrícke jednotky sa síce vnútorne riadili zásadami rovnosti, no pritom neustále znepokojovali a plienili svoje okolie. Prepadávali mešťanov, obchodníkov, duchovných, neraz aj samotných poddaných sedliakov, takže mali skôr povesť zbojníkov než šíriteľov husitských ideí.
Až roku 1462 sa Matejovi podarilo uzavrieť dohodu s Jiskrom a bratríckymi kapitánmi, keď im za odstúpenie dovtedy ovládaných miest a hradov vyplatil odškodné. Mnohí z bratríkov opustili Uhorsko a časť z nich vstúpila do Matejovho žoldnierskeho vojska. Avšak definitívnou bodkou za bratríckym dejstvom bola až bitka pri Veľkých Kostoľanoch začiatkom roka 1467, keď kráľ Matej doslova zmasakroval bratríkov a dobyl ich posledný poľný tábor, ktorého veliteľom bol Ján Švehla, bývalý kapitán a zbeh z Matejovho žoldnierskeho vojska. Švehla a 150bratríkov, ktorí boj prežili, odvisli na šibenici.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie