Matej Korvín - Seminárna práca

1. ÚVOD

Spomedzi mnohých historických osobností som si ako tému mojej práce vybral Mateja Korvína. Najväčšiu pozornosť som venoval práve jeho politickej činnosti, ktorá bola naozaj veľmi rozsiahla a dokáže zaujať. V snahe zistiť o ňom a jeho pôsobnosti viac, som začal hľadať mnoho nových a pútavých informácií.

2. MATEJ I. ZVANÝ KORVÍN

Matej Huňady, známejší pod prímením Korvín ( Corvinus ), ktorým ho ovenčili súvekí, humanistickí literáti, zaujíma celkom osobitné miesto v dlhom rade uhorských kráľov. Zvečnili ho nielen diela dejepiscov a literátov, ale ako jediného uhorského panovníka aj ľudová slovesnosť.

3. ŽIVOT MATEJA KORVÍNA

Matej Korvín bol na uhorskom tróne výnimočnou osobnosťou. Narodil sa v uznávanej rodine veľmožského vojenského veliteľa v meste strednej Európy. Ako štyridsaťpäťročný však dokázal vyhnať z Viedne cisára. Aké okolnosti umožnili uhorskému kráľovi taký úspešný postup? Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Uhorska. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III. Dobyl Sliezsko, Lužice a Moravu a dal sa tam korunovať za českého kráľa. A tiež získal aj Dolné Rakúsko a svojím jediným sídlom urobil Viedeň.

Matej Korvín sa narodil 23. februára 1443 v Sedmohradsku v meste Kluž (dnešné Rumunsko). Jeho významné a dobre známe meno Korvín pochádza z latinského slova "corvus", v preklade havran, ktorý bol zobrazený na huňadyovskom erbe. Jeho otec Ján Huňady sa vyznamenal v protitureckých bojoch. 6. júna 1446. V osobe Mateja Korvína Huňadyho zasadol na uhorský trón po vyše pol druha storočí opäť reprezentant domáceho uhorského rodu. Sčasti oprávnene sa preto označuje za národného kráľa, pravda nie v tom zmysle, ako sa ho najmä v 19. a 20. storočí snažila interpretovať nacionalizmom poznačená maďarská historiografia, ktorá ho pasovala za výlučne maďarského kráľa. V stredoveku mala však etnická či národnostná príslušnosť úplne iný význam než v moderných dejinách. Mateja treba považovať v pravom zmysle slova za uhorského kráľa, čiže kráľa krajiny, ktorá dávno pred tým aj neskôr bola rovnako domovinou Slovákov, ako aj iných národností, či už ide o Maďarov, Chorvátov, Rusínov, Valachov, alebo o Nemcov žijúcich v Uhorsku. Napokon, medzi tisíckami listín, ktoré Matej vydal a zväčša aj osobne podpísal, by sme darmo hľadali čo i len jedinú listinu písanú po maďarsky. Zato českých či nemeckých listín je popri plejáde latinských neúrekom.

Pôvod huňadyovského rodu bol už v súdobých dielach opradený rôznymi fámami, legendami i protirečeniami. Humanista Antonio Bonfini, dvorný historiograf kráľa Mateja, vychádzajúc z rodového znaku huňadyovcov, ktorým bol čierny havran (po latinsky corvinus) s korunou v zobáku, videl ich priameho predka v starom Ríme v osobe Marca Valeria Corvina. Uhorský kronikár Gašpar Heltai v 16. storočí tvrdil, že otcom Jána Huňadyho nebol vojak, ale sám kráľ Žigmund. Neprajní súčasníci Huňadyovcov zasa naopak zdôrazňovali „neveľmi urodzený“ pôvod rodu. Pravdepodobne najbližšie sa historickej pravde približuje Uhorská kronika Jána z Turca z roku 1488. V nej sa Ján Huňady spomína ako „potom ušľachtilého a dávno valašského rodu“, ako aj to, že jeho otca Vajka do Uhorska povolal kráľ Žigmund.

Valašský bojar Vajk sa do Žigmundových služieb mohol dostať asi roku 1395. Vtedy totiž Žigmund podnikol vojenskú výpravu do Valašska, ktoré sa zmietalo vo vnútorných mocenských bojoch. Je pravdepodobné, že práve vtedy sa Vajk rozhodol slúžiť ako rytier na dvore uhorského kráľa. Žigmund ho roku 1409 odmenil huňadským hradným panstvom v Sedmohradsku. O Vajkovom živote a ďalšom osude sa veľa nevie. Vojenskou službou i nadobudnutým majetkom sa síce dostal medzi strednú šľachtu, no významnejšiu kariéru nedosiahol. Zomrel niekedy pred rokom 1419.

Podľa dobových zvyklostí a po otcovom vzore bola aj Jánovi Huňadymu predurčená vojenská kariéra. Od skorej mladosti sa priúčal rytierskemu remeslu, a to priamo v bojoch proti Turkom. Neskôr keď sa stal rytierom na Žigmundovom kráľovskom dvore, bojoval ako veliteľ aj v Taliansku, v českých i nemeckých krajinách. Po Žigmundovej smrti služby skúseného a osvedčeného bojovníka vedeli využiť a oceniť aj nástupcovia na uhorskom tróne Albrecht Habsburský a Vladislav I. Jagelovský. Ján Huňady sa preslávil hlavne v bojoch proti Osmanskej ríši, ktorej expanzívna politika na Balkáne ohrozovala územné záujmy Uhorského kráľovstva. Schopný vojvodca, ktorý si vyslúžil prezývku Turkobijec, začal postupovať po rebríčku krajinských krajinských hodností a funkcií, pričom neustále zveľaďoval rodové majetky. Postupne sa stal jedným z najvýznamnejších barónov Uhorska a roku 1446 ho zvolili za gubernátora, čiže správcu krajiny.
4. NA PULZE VYSOKEJ POLITIKY

Matej bol druhoradým synom Jána Huňadyho a šľachtičnej Alžbety Siládiovej, pochádzajúcej zo stredne zámožnej zemianskej rodiny z juhu Uhorska. Vďaka otcovmu postaveniu sa už v detstve pohyboval v prostredí politickej špičky uhorskej spoločnosti. Na jeho výchove sa podieľal významný učenec a humanista chorvátskeho pôvodu Ján Vitéz zo Stredny, no najmä Poliak Gregor zo Sanoku, ktorý bol kedysi spovedníkom uhorského kráľa Vladislava I. Jagelovského. Pod vplyvom vtedy moderného výchovného a duchovného smeru skĺbujúceho kresťanskú vieru s bohatým antickým odkazom získal mladý Matej nevšedne vzdelanie, znásobené rozsiahlymi jazykovými znalosťami. Popri maďarčine a chorvátčine výborne ovládal latinčinu a neskôr si osvojil aj nemčinu, češtinu a ďalšie slovanské jazyky, takže sa zaiste dobre dohovoril aj po slovensky. O Matejovej úcte k vzdelanosti svedčí jeho neskorší výrok: „Nevzdelaný kráľ je korunovaným somárom.“

Viacerí súčasníci zaznamenali, že Matej sa už od chlapčenského veku často zúčastňoval na oficiálnych i dôverných rokovaniach Jána Huňadyho so zahraničnými politikmi. Najpoprednejší uhorský veľmož a gubernátor bol síce majstrom meča i politiky, no po latinsky sa nedohovoril, ba nevedel ani čítať a písať, takže syn Matej mu neraz robil tlmočníka prekladateľa. Ján Huňady dbal však aj na Matejovu výchovu vo vojenskom remesle. Dokonca roku 1454 sám pasoval 11-ročného Mateja na rytiera. O rok neskôr ho z politických dôvodov zasnúbili s dcérou svojho najväčšieho rivala Ulricha Cilského. Vďaka tomu sa Huňadyovci dostali do príbuzenského vzťahu s kráľom Ladislavom V. Pohrobkom, lebo Alžbeta Cilská bola kráľovou druhostupňovou sesternicou. Podľa dobových zvyklostí sa mladá snúbenica odsťahovala na huňadyovské rodové panstvo, Matej zase odišiel na kráľovský dvor za komorníka. Plánovaný sobáš sa však neuskutočnil, lebo Alžbeta roku 1455 zomrela.

Po nečakanej smrti Jána Huňadyovského, ktorý 11. augusta 1456 (len tri týždne po veľkolepom víťazstve nad Turkami v bitke pri Belehrade) podľahol moru, sa uhorská politická scéna výrazne zmenila. Kráľ Ladislav Pohrobok, podnecovaný svojimi ujcami Ulrichom Cilským a Ladislavom Gorjanským, sa rozhodol skoncovať s politickou mocou huňadyovského tábora na čele s prvorodeným synom niekdajšieho gubernátora. Ladislav Huňady (narodený 1431) získal už popri otcovi nielen bojové skúsenosti, ale aj významné krajinské hodnosti a funkcie. Roku 1452 sa stal bratislavským županom, roku 1453 bol už chorvátsko-slavónskym bánom. Nevraživosť medzi kráľovskou a huňadyovskou stranou sa vystupňovala najmä po zavraždení Ulricha Cilského a vyústila do zajatia a popravy Ladislava Huňadyho .V marci 1457 mu sťali hlavu pod Budatínskym hradom. Kat sekol trikrát, ale hlavu mladého grófa neodsekol. Hoci mal dozadu á zviazané ruky, postavil sa zo zeme z vlastnej sily a povedal : "dostal som tri rany, vytrpel som dosť, nemáte právo ma ďalej trestať ani pred Bohom, ani pred človekom." Zúčastnení popravy napriek tomu požiadali kata, aby sekol aj po štvrtýkrát.

Vtedy 14-ročný Matej bol tiež odsúdený na trest smrti. Kráľ ho síce nedal popraviť, no neoslobodil ho. Matej putoval v okovách ako rukojemník najprv do Viedne a neskôr do Prahy, kde ho údajne čakala krvavá exekúcia počas pripravovaného veľkolepého svadobného veselia kráľa Ladislava Pohrobka s francúzskou princeznou Magdalénou. Verejná poprava bola totiž v stredoveku vzrušujúcim a ľudu lahodiacim predstavením. Šťastie však stálo na Matejovej strane. Nepobudol v zajatí dlho a ani neskončil na popravisku. Ladislav Pohrobok nečakane zomrel a vlna šťasteny vyniesla Mateja z pražského žalára na uhorský trón. A takto 1. januára 1458 15-ročného Mateja snem zvolil za kráľa, jediný kto vyjadril svoj nesúhlas bol Fridrich III. Patril medzi najvýznamnejších a najmocnejších uhorských panovníkov. V očiach ľudu bol pokladaný za dobrého a hlavne spravodlivého kráľa.
Jeho zvolenie za uhorského kráľa na sneme v Pešti začiatkom roka 1458, teda v čase, keď on sám bol ešte v Prahe, bolo výsledkom zmierenia sa a dohody dvoch politických táborov: huňadyovského na čele s Matejovou matkou Alžbetou Siládiovou a veľmožskej kliky reprezentovanej palatínom Ladislavom Gorjanským. Spečatením dohody mal byť Matejov sobáš s palatínovou dcérou. Sobáš sa však neuskutočnil, lebo Matej sa ešte pred návratom do Uhorska zasnúbil s dcérou Juraja Poděbradského, ktorý prevzal moc v Českom kráľovstve.


5. NA VRCHOLE PYRAMÍDY MOCI

Ani nie 15-ročný kráľ Matej mal za sebou dostatok životných skúseností. Dobrých i zlých. Poznamenali ho natoľko, že aj on sa počas vladárenia neraz uchyľoval k lesti, úskokom i násiliu. Na druhej strane však vedel byť aj veľkorysý a štedrý, v túžbe po sláve a uznaní preukazoval osobnú odvahu a príkladnú rytierskosť. Matejova vláda sa v historiografii označuje za proces upevňovania a nastoľovania centralizovanej panovníckej moci vo feudálnej stavovskej monarchii. Stručne a čiastočne zjednodušene povedané, išlo o to, že kráľ Matej sa usiloval, aby jeho postavenie a vplyv nemohol nikto výraznejšie ohroziť, čo sa mu v prevažnej miere podarilo. Ako suverénny vládca krajiny stál na vrchole spoločenskej hierarchie, ale ani toto ho neoprávňovalo na bezuzdné konanie alebo svojvoľné činy. Musel rešpektovať zvyky, právnu obyčaj a zákony, neraz i vôľu svojho najbližšieho okolia.
 Panoval v súčinnosti s ostatnými mocenskými zložkami (prelátmi, veľmožmi a šľachtou) či krajinskými inštitúciami, no práve vďaka obratnému využívaniu dočasného a účelového spojenectva raz s tou, inokedy zasa s onou zložkou moci si zväčša vždy dokázal presadiť svoju vôľu. Nástrojom jeho moci sa stala najmä výkonná administratíva, ktorú predstavovala predovšetkým kráľovská kancelária a kráľovská pokladnica ako najvyšší finančný úrad. Podstata Matejových úspechov spočívala aj v tom, že si do kráľovskej, čiže štátnej správy a do rozhodujúcich funkcií a úradov vedel vybrať a dosadiť vzdelaných, schopných a pritom jemu oddaných ľudí. Predovšetkým vďaka tomu mohol uskutočniť viacero rozsiahlych reforiem, ktoré zmenili vnútorný život v Uhorsku na nepoznanie.

Ako vlastne vyzeralo Matejovo kráľovstvo? Podľa predpokladov historikov a výpočtov demografov malo Uhorsko za Mateja okolo 3,5 milióna obyvateľov, z toho na Slovensku žilo niečo vyše pol milióna Z celkového počtu obyvateľov Uhorska tvorili poddaní roľníci spolu s obyvateľmi zemepánskych mestečiek odhadom tak 95%. Počet a podiel privilegovaným stavov bol teda skutočne veľmi malý: šľachta okolo 40 000 (1,14%), pričom približne 60magnátov vlastnilo až 40% všetkej pôdy v kráľovstve; duchovenstvo 30 000 (0,86%) a občania slobodných kráľovských miest 100 000 (2,86%). Relatívne zanedbateľné percento tvorili iné vrstvy, ako slobodníci, cudzinci, vojaci a podobne. Hoci právne postavenie príslušníkov privilegovaných stavov bolo navonok rovnaké, v ich sociálnom či hospodárskom postavení boli neraz až priepastné rozdiely.

Najvýznamnejším a najvplyvnejším krajinským orgánom bola kráľovská rada. Pôvodne, ešte v začiatkoch Uhorského kráľovstva, plnila poradnú, neskôr aj zákonodarnú funkciu, v období interregna bola vykonávateľom najvyššej moci. Za kráľa Mateja nadobudla charakter ústredného štátneho orgánu, v dnešnom ponímaní vládneho kabinetu, a to zaiste aj preto, že Matej do nej presadil i vzdelaných úradníkov kráľovskej kancelárie. Operatívne úlohy riešila užšia kráľovská rada, v ktorej sa schádzalo nanajvýš 10 predstaviteľov. Širšiu kráľovskú radu tvorilo okolo 50 členov ( reprezentantov cirkevnej a svetskej aristokracie).
Najvýznamnejším fórom šľachtického stavu bol krajinský snem. Na jeho rokovaniach sa však zriedkakedy zúčastňovali všetci šľachtici, ale len delegovaní zástupcovia z príslušných stolíc a občas aj predstavitelia slobodných kráľovských miest. Za 32 rokov panovania zvolal Matej snem 28-krát, pričom je veľavravné, že v poslednom desaťročí jeho vlády sa snem zišiel len 2razy.


6. HLAVNÝ ZDROJ PRÍJMOV

Podľa Fontanových referencií dosahoval Matejov ročný dôchodok sumu 440tisíc dukátov. Svedectvo je cenné v tom, že obsahuje konkrétne sumy a potvrdzuje základné zdroje príjmov plynúcich do kráľovskej pokladnice. Boli to dane a zisk z kráľovského monopolu (soľného, banského a mincového ako aj colného). Spomedzi pravidelných daní to boli: daň kráľovských miest (cenzus) a daň sedmohradských Sasov – obe po 25 tisíc zlatých, daň uhorských Židov – 5 tisíc zlatých, daň sedmohradských valachov – 2 tisíc zlatých. No neúrekom bolo i rôznych príležitostných daní, náhrad, poplatkov či rôznych povinných darov, ako napríklad daň Sikulov nazývaná pečenie vola, ktorú platili pri korunovácii kráľa, pri jeho sobáši a pri narodení prvého kráľoviča. Mnohé cirkevné funkcie kráľ Matej dokonca dočasne neobsadzoval a výnos, ktorý z nich plynul si jednoducho prisvojil. K čomu ešte treba pripočítať už Fontanom spomínanú taxu vo výške 250tisíc zlatých. Bola to osobitná vojnová daň (subsidium), ktorá sa síce nevyrubovala pravidelne, no stávalo sa, že ju v poniektorých rokoch vyberali dva razy a kráľ sa obohatil o pol milióna.

Do kráľovskej pokladnice (síce už v neskorších rokoch Matejovej vlády) plynuli aj dane z pričlenených krajín, čiže Moravy, Sliezska, Lužice a Dolného Rakúska, takže jej príjem predstavoval ročne v priemere až 800tisíc zlatých, ba v niektorých, najmä posledných rokoch Matejovej vlády dokonca prevyšoval milión zlatých. Bolo to päťnásobne viac než v časoch kráľa Žigmunda.
Sú však aj veľkorysejšie odhady, a často nie úplne nereálne, založené na výdavkoch kráľa, podľa ktorých Matejov príjem občas mohol – či dokonca musel dosahovať až 2milióny zlatých ročne. Len na žold Matejovho povestného vojska, ktoré spravidla tvorilo 10tisíc jazdcov a 5tisíc pešiakov, sa ročne vyplatilo 480 tisíc zlatých. Na kráľovskú kuchyňu sa mesačne vynakladalo okolo 2 000 zlatých. A čo potom ďalšie položky – dary a platy dvorskému a štátnemu aparátu, stavebné investície, výdavky na kultúru a umenie?
7. DÔMYSELNÉ OPATRENIA

Najväčšiu časť kráľových príjmov tvorili teda dane. A práve v reforme daňového systému spočívalo tajomstvo Matejovej moci a bohatstva. Lebo v mnohom sa ani on nelíšil od svojich predchodcov na tróne. Ešte v začiatkoch vlády sa zaviazal, že nebude vyrubovať mimoriadne dane, okrem obvyklej ročnej komorskej dane. Tento sľub však, ako takmer každý panovník, nedodržal.
Zásadnú daňovú reformu Matej uskutočnil roku 1467. Počínal si pritom nesmierne dômyselne, ba až rafinovane, keď napríklad tridsiatok (tricesima), ktorý mal charakter pohraničného cla vo výške 5 - 6% z vyvážaného i dováženého tovaru, obsahovo ponechal v platnosti, no premenoval ho na korunne clo (vectigalia coronae). Toto zdanlivo nezmyselné opatrenie malo však prínosný účinok: všetky dovtedy vydané panovnícke privilégiá, oslobodzujúce kupcov, obchodníkov alebo kohokoľvek (okrem šľachty) od platenia tridsiatku razom stratili platnosť.

Podstata Matejovej reformy spočívala v tom, že starú, poddanskú daň (lucrum camerae – komorský sloh), ktorá sa platila od usadlosti vo výške 20denárov, nahradil novou, kráľovskou daňou, ľudovo nazývanou daňou od komína, lebo sa platila od každej domácnosti v usadlosti. Aj tu dovtedajšie privilégiá stratili platnosť. Tak sa teda ročná daň z jednej usadlosti, ktorú obývalo spravidla viacero rodín, zvýšila z 20 denárov na priemerne 1.35 zlatého (zvýšenie o 675%). Spolu so spomínanou mimoriadnou vojnovou daňou vo výške jeden zlatý od usadlosti, znamenali síce úctyhodný príjem do kráľovskej pokladnice, no podľa názoru historikov i vrchol možností ekonomického potenciálu krajiny. Potvrdzuje to aj paradoxná skutočnosť, že vinou Matejových neustále obrovských výdavkov bola kráľovská pokladnica takmer vždy prázdna.

Matej sa preslávil aj ako významný mecén umenia a vzdelanosti. Povolal na kráľovský dvor mnohých humanistov a renesančných umelcov, medzi ktorými boli napríklad Pietro Ransano, Antonio Bonifini, Marzio Galeotto či Marsilio Finici. Za nemalú sumu dukátov zvečnili a neraz aj zveličili kráľove činy. Matejova chýrna knižnica v Budíne bola po pápežskej azda druhou najväčšou knižnicou a svete. Vynikla počtom, ale aj rozmanitosťou titulov. Obsahovala do 2500kníh, či presnejšie rukopisných pergamenových kódexov, bohato iluminovaných zlatom. Dnes je z tejto knižnice známych len asi 170kníh. Rozkvet kultúrneho života za Matejovej vlády dokumentuje aj založenie univerzity, neskôr nazvanej ACADEMIA ISTROPOLITANA. Pôsobila od roku 1467 v Bratislave, jej kancelárom bol ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz a vicekancelárom bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Medzi jej profesormi boli napríklad matematik Ján Müller-Regiomontanus z Kráľovca, hvezdár Martin Bylica z Olkusza, taliansky encyklopedista Ján Gattus či Vavrinec Koch z Krompách alebo Matej Gruber z Medlingu. O zániku Istropolitany niet priamych správ, no ku koncu Matejovho panovania už nejestvovala.


8. NEPOKOJE V KRAJINE

Viac ako tridsať ročné panovanie kráľa Mateja nebolo len idylickým obdobím. Bolo naplnené aj dlhými vojnami, počas ktorých Matej raz bránil, inokedy zasa upevňoval či rozširoval svoju moc. Hneď po nástupe na trón roku 1458 sa usiloval zúčtovať s Jánom Jiskrom z Brandýsa a bratríkmi pôsobiacimi Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku. Bola to vlastne stará podlžnosť, ktorú sa nepodarilo splatiť jeho otcovi Jánovi Huňadymu ani Matejovmu staršiemu bratovi Ladislavovi. Hnutie bratríkov dosiahlo práve vtedy najväčší rozmach ich počet sa zvýšil takmer na 20 tisíc mužov a v 36 poľných táboroch, ale obsadených mali aj viacero hradov, pevností a pod ich kontrolou bolo nejedno mesto či mestečko na Slovensku. Bratrícke jednotky sa síce vnútorne riadili zásadami rovnosti, no pritom neustále znepokojovali a plienili svoje okolie. Prepadávali mešťanov, obchodníkov, duchovných, neraz aj samotných poddaných sedliakov, takže mali skôr povesť zbojníkov než šíriteľov husitských ideí.

Až roku 1462 sa Matejovi podarilo uzavrieť dohodu s Jiskrom a bratríckymi kapitánmi, keď im za odstúpenie dovtedy ovládaných miest a hradov vyplatil odškodné. Mnohí z bratríkov opustili Uhorsko a časť z nich vstúpila do Matejovho žoldnierskeho vojska. Avšak definitívnou bodkou za bratríckym dejstvom bola až bitka pri Veľkých Kostoľanoch začiatkom roka 1467, keď kráľ Matej doslova zmasakroval bratríkov a dobyl ich posledný poľný tábor, ktorého veliteľom bol Ján Švehla, bývalý kapitán a zbeh z Matejovho žoldnierskeho vojska. Švehla a 150bratríkov, ktorí boj prežili, odvisli na šibenici.
9. ZÁKLADNÝ PILIER MOCI

Matejova armáda si vyslúžila obdiv celej Európy. K povestnej sláve viedla dlhá cesta, ktorej míľniky predstavovali takmer sústavné boje a vojny: proti nebezpečnej Osmanskej ríši (1459-1464), proti krajinám Českého kráľovstva (1468-1478) a napokon proti Rakúsku (1477-1487), ktorého hlavné mesto sa Matejovi podarilo obsadiť roku 1485, takže odvtedy najčastejšie sídlil vo Viedni.

Matejovo Vojsko nevzniklo len tak zo dňa na deň. Bolo výsledkom dlhoročného kráľovho úsilia, ktoré mohol realizovať len preto, že sa mu podarilo v maximálnej miere zvýšiť svoje príjmy. Vojsko totiž neraz pohltilo aj polovicu či väčšiu časť kráľovského rozpočtu. Samotné pomenovanie čierne vojsko či čierny pluk sa začalo používať len po Matejovej smrti, a to najprv iba pre časť jeho žoldnierskej armády. Pravdepodobne preto, lebo vtedy žoldnieri začali nosiť čierne stuhy.

V prvom desaťročí Matejovej vlády žoldnierske vojsko tvorilo sotva pár tisíc vojakov, jeho jadrom boli ostrieľaní bývalí bratríci. V začiatkoch uhorsko-českej vojny malo okolo 6 až 8 tisíc žoldnierov, ktorých prvým veliteľom bol Čech František z Hája. Za rakúskeho ťaženia vzrástol počet vojska na 15 až 20tisíc mužov, ba Matejov dvorný historiograf Antonio Bonfini na slávnostnej prehliadke jeho vojska Viedenskom Novom Meste roku 1487 napočítal až 20 000 jazdcov a 8 000 pešiakov. V čase najväčšej slávy predstavovalo toto vojsko jednu z najväčších armád vo vtedajšej Európe. Bolo vlastne prvou pravidelnou a stálou uhorskou armádou.


10. POD DIKTÁTOM DYNASTICKEJ FIKCIE

V manželskom živote Matej nemal veľa šťastia. Jeho prvá manželka Katarína, s ktorou sa zosobášil 1.mája 1461, po necelých troch rokoch spolužitia zomrela pri predčasnom pôrode spolu s dieťaťom. Matej sa druhýkrát oženil až v roku 1476 a Beatricou Aragónskou, dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Tri roky pred týmto sobášom mu jedna z jeho mileniek, rakúska meštianka Barbara Edelpöcková, porodila syna, ktorý dostal meno Ján Korvín. Matej syna zabezpečil darovaním mnohých majetkov, roku 1479 šesťročnému ľavobočkovi udelil titul huňadského grófa a liptovského kniežaťa.

V 15.storočí sa v Uhorsku ustálila predovšetkým zásada voľby kráľa. Matej si uvedomoval, že uhorským kráľom sa stal len vďaka vôli stavov a ich voľbe na sneme. Správne tušil, že uhorská šľachta si právo voliť kráľa nenechá odňať. A nech bol akokoľvek silný, vedel, že jeho syna, navyše nemanželský, kráľovskú korunu nezdedí automaticky. Korvínovská dynastická fikcia, čiže túžba a snaha kráľa Mateja, aby sa syn Ján Korvín stal jeho nástupcom, bola podľa názoru viacerých historikov hlavným motívom Matejových činov najmä v poslednom päťročí jeho panovania, keď sa stávalo čoraz zrejmejším, že od manželky Beatrice sa potomka nedočká.

Už roku 1485 na sneme presadil prijatie viacerých zákonných článkov, podľa ktorých rozhodujúce slovo pri voľbe kráľa prislúchalo palatínovi. Túto najvyššiu krajinskú hodnosť totiž vtedy zastával verný a oddaný prívrženec Huňadyovcov Imrich Zápoľský. Jeho podporou si mohol byť Matej takmer úplne istý. O dva roky však Imrich Zápoľský zomrel, a keďže kráľ nikomu inému už natoľko neveril, funkciu palatína radšej neobsadil. Pár mesiacov pred smrťou Matej zaprisahával každého, kto v Uhorsku niečo znamenal: kapitánov a kastelánov kráľovských i huňadyovských hradov, banderiálnych pánov i veliteľov svojho vojska, stolice i slobodné kráľovské mestá. Ba zachovala sa aj prísaha v maďarčine, kde prosí aby bol princ Ján budúcim uhorským kráľom.

Okrem Uhorska sa Matej snažil o uznanie synových dedičných nárokov aj v zahraničí. Za garanciou nástupníctva Jána Korvína bol ochotný Habsburgovcom vrátiť obsadené územia. Rímsky- nemecký cisár Fridrich III. S tým síce nesúhlasil, no jeho syn, rímsky kráľ Maximilián, bol náchylný uzavrieť s Matejom dohodu. Sľubné rokovanie sa už však neuskutočnilo. Na kvetnú nedeľu roku 1490 sa Matejovi priťažilo. Necítil sa dobre a na obed si vypýtal figy. Boli vraj stuchnuté, čo kráľa rozčúlilo. Vzápätí ho porazilo. Ešte dva dni polomŕtvy bojoval s osudom, chcel čosi povedať, no neartikulovaným zvukom nik nerozumel. Ráno 6. apríla 1490 Matej vydýchol naposledy. Pri smrteľnej posteli vo Viedni sa zhromaždil výkvet uhorských veľmožov, kráľovná Beatrice i kráľov syn Ján Korvín. Každý v duchu spriadal plány, ktoré – ako sa neskôr ukázalo – mali len málo spoločného s vôľou a odkazom veľkého Mateja, ktorý sa stal legendou.


11. POVEDALI O ŇOM

Ľudovít Štúr na zasadnutí uhorského snemu v roku 1847 v Bratislave: „Zomrel kráľ Matej, zomrela i spravodlivosť.“