Narodil sa 17.7.1930 v Szolnoku v Maďarsku. Na gymnáziu už jeho kresby posielali do zahraničia. On začal v kresbe vynikať, potom neskoršie začal vyrezávať drobné figúrky z kriedy. Jeho otec sa hneval, nechcel ho vôbec pustiť na akadémiu a ešte za sochára. Rozhodol sa sám pre sochárstvo. Napriek výhradám otca, že keby som bol aspoň maliar, vraj čo bude robiť ako sochár. Na prijímacie skúšky do Prahy išiel teda absolútne sám a dokonca na promócie prišla len jeho mama, lebo otec bol dosť nešťastný z toho, aké som si zvolil povolanie. Až keď prišli úspechy, povedal, že je to zaujímavé povolanie a že to robí dobre. Chcel mať z neho mlynárskeho inžiniera.

Po maturite na gymnáziu v Košiciach študoval v rokoch 1951-1956 na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Ovplyvnil ho aj Myslbek, aj Štursa aj Lauda. Ku každej veci sa človek nejako priblíži. Buď rozumovo, alebo citovo. Kedysi o tom už uvažoval na akadémii. Profesor Lauda ho nabádal, aby k tvorbe pristupoval s citom, v ktorom je obsiahnutý aj rozum. Nemal veľa skúseností so sochou. Začínal ako kresliar a až neskoršie sa preorientoval na sochu. Stále cítil tretí priestor. Prišiel do Prahy a Praha ho ohúrila, očarila, lebo to je galéria v prírode. Počas štúdií v Prahe ho nadchli tamojšie barokové plastiky. Laudovi veľmi záležalo na tom, aby ich drapériu naučil, aby pochopili základy plochy, ktoré sú na drapérii. Posielal ich ku kardinálovi Schwarzenbergovi, ktorý je umiestený v chráme svätého Víta. Myslbek tam skutočne vytvoril krásnu školu drapérie. Nakoniec aj Štursa, už iným duchom ako Myslbek, mal krásne poetické veci. Napríklad Melanchólia, alebo akty ako tá jeho Eva.

Potom absolvoval na Akadémii čestný rok (1956-1957). Názor profesora Laudu a vedomosti na priestor, hmotu a obdiv k prírode mu vyhovovali. Stále prizvukoval jednu vec. Drž sa prírody, nič lepšieho už nevymyslíme. Lenže príroda bola jeho srdcom a osobnosťou pretvorená. To nebola fotografia, preberanie čisto videného. Je to spracované osobnosťou a srdcom človeka. Račkovi to imponovalo. Bol dosť konzervatívny, nemal rád zmeny a nebol vtedy typ nejakého experimentátora. Išlo mu o to, aby vytvoril dielo inšpirované prírodou, ktorú pretvorí vo svojom ja. Jemu je predovšetkým vzorom realizmus. S úžasom stál pred Leonardom da Vincim, Michalangelom, Rodenom, pred Bourdellom ale samozrejme obdivoval aj moderné tendencie. Napríklad v súvislosti materiálom epoxid považoval za dobrý pomocný materiál, ale nie za dobrý pre plastiky. Uznával kameň, kov a drevo. To sú základné materiály.

Vzápätí sa natrvalo usadil v Košiciach. V roku 1960 dostal cenu Východoslovenského kraja. V roku 1960-1967 bol členom tvorivej skupiny Život. Je autorom mnohých monumentálnych diel pre architektúru a životné prostredie. Absolvoval študijné pobyty vo Francúzku, Holandsku, Anglicku a Nemecku. V ateliéri Arpáda Račku vznikol celý rad samostatných komorných plastík, portrétov i drobných záznamov, ktoré tvoria pendant k jeho monumentom v spoločenskom prostredí, ale aj také, v ktorých je zachytená prchavá myšlienka, mnohorako variovaná štruktúra i tvar.

V roku 1957 vytvára plastiku Jánošík. V roku 1958 je to portrét P. O. Hviezdoslava, Hudba II a ďalšie diela. Asi jedno z jeho najznámejších diel je socha Maratónca z roku 1959. A tiež Portrét Abebe Bikilu z roku 1960. Majster sa rozhovorí, ako sa zoznámili, ako sa tento slávny bežec hral s jeho malým synom. Arpád Račko vstúpil do procesu výtvarného života so širokou a spoľahlivou znalosťou základov sochárstva, ktorá sa prirodzene neobmedzovala iba na znalosť optickej formy. Z pražského ateliéru profesora Jana Laudu na Akadémii výtvarných umení si prináša zmysel pre racionálne i emocionálne uchopenie podstaty životných javov i kultúrneho vrstvenia historického poznania Prahy. Blízke poznanie reality a jeho tvorivé ambície smerujú ďalej, než je opis javov sveta. Jeden človek je viac citovo založený, vnímavý, druhý zasa racionálny a rozumovo rieši problematiku, ale aj rácio, aj citovosť sú v každom z nás, nie síce rovnakou mierou prítomné.