Ak má Buňuel opísať priblíženie zvonka dovnútra, nezostrihne pohľad na dom s interiérom, ale presúva kameru na okno, cez ktoré pozerá zvonka dovnútra, potom nasleduje prestrih, kamera teraz pozerá cez okno na ulicu, presúva sa späť do miestnosti, ktorú následne preskúma 180-stupňovým švenkom. Z takejto rozvláčnosti už dýchajú skazené buržoázne spôsoby. Ďalším záberom môže Buňuel prejsť do útoku. To, že pri svojej záľube vo veľkých celkoch, scénach, v ktorých herci využívajú celú hĺbku priestoru, a dlhých záberoch bol vyslovene úsporným režisérom, ktorý vystačil s malými rozpočtami, natesno vyrátanými plánmi nakrúcania a takým malým množstvom materiálu, že strih jedného filmu mu sotva trval dlhšie ako 14 dní, je dnes takmer nepredstaviteľné. Aj keď Buňuel vždy tvrdil, že pri nakrúcaní veľa improvizuje, musel presne vedieť, čo chce. Podľa vlastného svedectva bolo pre Hitchcocka nakrúcanie najnudnejšou fázou filmového projektu, lebo presne vedel, čo z nej vzíde. Jezuitských odchovancov Hitchcocka a Buňuela spája viac než len puntičkárstvo pri príprave nakrúcania. U obidvoch je ústredným motívom ich práce vpád zdesenia do všednosti, vyhnanie z meštiackeho raja. No tam, kde Hitchcock svoje zneistené publikum povzbudí happy endom, necháva Buňuel svet práve taký ošumelý a prekrútený, aký na konci filmuje. Buňuel: „Áno, ľudia vždy chcú pre všetko vysvetlenie. To je výsledok stáročnej meštiackej výchovy. A pri všetkom, čo nechápu, sa potom utiekajú k Bohu." Nezlomená aktuálnosť jeho filmov dnes nespočíva ani tak v šokoch, ktoré ešte aj dnes môžu vyvolať Buňuelove obrazy. Zobrazovanie násilia, sexuálna neviazanosť, nerešpektovanie tabu už dnes nestačí na vyvolanie škandálu. Buňuel však ukazuje, že ešte existuje sloboda, ktorá má škandál vyvolať.

V polovici dvadsiatych rokov prišiel do Paríža, kde dokončil svoje univerzitné štúdiá histórie umenia. Zapojil sa do hnutia parížskej umeleckej avantgardy a stal sa asistentom režiséra poľského pôvodu Jeana Epsteina (1926-28) pri jeho troch filmoch. Tiež sa tu spriatelil so surrealistom André Bretonom, v ktorého spoločnosti sa zblížil so svojím krajanom, maliarom Salvadorom Dalím. Spolu vytvorili dva surrealistické filmy Un Chien andalou (Andalúzsky pes, 1928) a L'Age d'or (Zlatý vek, 1930).

Po páde vojenskej diktatúry a ustavení republikánskej vlády v Španielsku sa vrátil domov a natočil v spolupráci s dvoma parížskymi priateľmi, Pierrem Unikem a Eli Lotarem, sociálně kritický dokument o najchudobnejšom kraji severnej časti Španielska Země bez chleba (Las Hurdes, 1932). Toho roku odišiel na pozvanie do Hollywoodu, kde sa však, podobne ako pred ním Ejzenštejn, nedostal k práci kvôli neprekonateľným rozporom v názoroch na tvorbu.
Po návrate do Paríža pripravoval sfilmovanie "Veternej hurky" podľa Emily Bronteovej, k realizácii však nedošlo.

1935-37 spolupracoval v republikánskom Španielsku na hraných filmoch lokálneho významu. Za občianskej vojny pôsobil na veľvyslanectvo španielskej republikánskej vlády v Paríži. Tam zostavil dlhometrážny strihový film Madrid 1936, čiže Španielsko v zbrani, a ozvučil Brahmsovou hudbou pôvodne nemú "Zem bez chleba".

Ešte pred konečným víťazstvom frankistického režimu odišiel ako emigrant do Spojených štátov, kde pracoval vo filmovom oddelení newyorského Múzea moderných umení. Počas vojny bol poverený spolu s radou iných európskych emigrantov výrobou cudzojazyčných verzií propagačných filmov pre Úrad vojnových informácií. Koncom vojny odišiel do Mexika, kde bol až do roku 1966. keď vo Francúzsku sfilmoval román Josepha Kessela Beladonna (Belle de jour) s Catherinou Deneuveovou. Svoj prvý mexický film, rýdzo komerčný - hudobnú komédiu Gran Casino, natočil r. 1948.

Čo nám chce režisér povedať?

Kto si ľahne na freudovský gauč, sníva po freudisticky Všetko z Freuda, čo sa dostane do lievika vedomia, vyjde pri automatickom písaní v podobe metafory libida. Surrealisti boli ovplyvnení psychoanalytickým modelom agresie a frustrácie. Buňuelov sangvinický temperament kuje tie isté explozívne metafory a obrazové sekvencie podľa logiky frustrovanej žiadostivosti... Keď týmito obrazmi rozpráva príbeh, tak je to o nenaplnenej, tortúrami morálky prekazenej vášni a nezmyselných násilnostiach, ktoré z toho pramenia.

Luis Buňuel, verný manžel, otec a revolucionár z najhlbšieho presvedčenia nikdy neprestal byť občanom.