V úvodnej kapitole začína vyčlenením pojmu „panstvo“ a uvádza, že všetky panstvá sú „buď republiky alebo suverénne vladárstva“. Vzápätí poznamenáva, že k pojmu „republika“ sa v danej chvíli nebude vyjadrovať a svoju pozornosť obracia ku kniežatstvám. Ďalej predkladá, nijako pozoruhodné zistenie, že kniežatstvá sú buď dedičné alebo nové. Prvý pojem opäť vynecháva a dokazuje, že dedičný panovník naráža na menej starostí, a preto nepotrebuje až natoľko jeho rady. Zameriava sa na nové kniežatstvá a potom rozlišuje „celé nové“ od tých, ktoré sú pridružené ako súčasť k dedičnému štátu vladára, ktorý ich získal. Tu sa menej zaujíma o tie druhé a po troch kapitolách o „zmiešaných kiežatstvách“ postupuje v 6. kapitole k námetu, ktorý ho zrejme upútal najviac: Kiežatstvá „dobyté vlastnými zbraňami a vlastnými schopnosťami“. Na tomto mieste rozčleňuje kiežatstvá na ďalšie pododdiely a zároveň uvádza snáď najdôležitejšiu antitézu v celej svojej politickej teórii, antitézu, okolo ktorej sa točí celá myšlienka Vladára. Nové kiežatstvá sa získavajú a udržiavajú buď „vlastnými zbraňami a osobnou zdatnosťou“, alebo „cudzími zbraňami a šťastím.“ Keď sa obracia k tomuto poslednému rozdeleniu, opäť prejavuje menší záujem o prvú možnosť. Uznáva, že tí, ktorí sa dostali k moci iba osobnou zdatnosťou a nie šťastím, boli všetci hodní obdivu a uvádza príklady: Mojžiša, Kýra, Romula Thésa a im podobných. Nedokáže si však spomenúť na žiaden súdobý taliansky príklad (snáď s výnimkou Francesca Sforzy) a z jeho rozboru teda vyplýva, že taká mimoriadna osobná zdatnosť sa dá v novodobom svete len ťažko očakávať. Preto sa viac sústreďuje na kiežatstva získané šťastím a s pomocou cudzích zbraní. Tu naopak nachádza v novodobom Taliansku veľa príkladov, z ktorých najpoučnejší je Caesara Borgiu, ktorému „dopomohla k štátu šťastná hviezda jeho otca“ a jeho dráha by mala byť „vzorom pre ostatných“, ktorí sa stanú vladármi „cudzími zbraňami a šťastím“.

Macchiavelli potom pokračuje menovaním predností a slabostí iných kiežatstiev a cirkevných kiežatstiev pápeža a cirkvi. Ďalej rozoberá dôležitý bod svojej knihy: majú sa alebo nemajú používať žoldnieri? Tému používania žoldnierov namiesto vlastných jednotiek spomína Machiavelli veľmi často. Národná milícia bola pre neho ideálom, ktorý dosiahol počas vlády Piera Soderiniho nad Florenciou.