Šľachetnosť by ho mohla priniesť do záhuby, a naopak, čo na prvý pohľad vyzerá ako skaza, môže znamenať prospech a bezpečnosť pre celú zem.“

V kapitole pod názvom „ O štedrosti a skúposti“ sa Machiavelli zaoberá otázkou, ako zaobchádzať s peniazmi. Konštatuje, že najlepšie je byť skúpy, pretože peniaze je treba míňať na obranu krajiny a nakoniec aj tak dojdú. Aby bolo možné byť ďalej štedrý, je treba získať viac peňazí, a preto uvaliť na ľud vysoké dane, čím sa marí účel štedrosti. Podľa Machiavelliho je účelom zvýšenia lásky k panovníkovi, čo je téma, ktorej sa venuje v nasledujúcej – 17. kapitole. Tu Macchiavelli píše o tom, či je lepšie byť milovaný, alebo obávaný a prichádza so záverom, že najlepšie je byť jedno aj druhé, ale keďže človek môže mať iba jednu z týchto vlastností, najlepšie je, ak sa človeka obávajú, ale nepociťujú k nemu nenávisť. Tento záver sa zdá byť veľmi neetický, ale Machiavelli ho obhajuje: „Panovník musí budiť rešpekt, nie však strach, pretože ten vedie zase k nenávisti. A rešpekt si udrží potiaľ, pokiaľ nesiahne poddaným na majetok a na ich ženy. Keď mu už nezostáva nič iné, než niekoho popraviť, potom to musí zdôvodniť., ……ak stojí vladár sám v čele svojej armády, potom vôbec nesmie hľadieť na to. Že sa o ňom hovorí, že je krutý. Bez toho by nikdy neudržal vo vojsku kázeň, jednotu a bojaschopnosť.“
Ďalším bežným etickým zákonom, ktorý podľa Machiavelliho nemusí princ dodržiavať, je princíp, že ľudia by mali byť dôveryhodní. Na začiatku kapitoly 18 nachádzame dôvody jeho presvedčenia:

„ Aj v tomto prípade by určite bolo ideálnejšie, keby bol vládca za všetkých okolností charakterný a čestný a vždy dodržal slovo. Skúsenosti však ukazujú, že mnohí výborní panovníci si s plnením slova nelámali hlavu, vedeli sa z neho vyzuť a získať prevahu nad tými, ktorí úzkostlivo dbali na svoju česť.“
Machiavelli sa ďalej zaoberá otázkou, ako sa vyhnúť nenávisti svojho ľudu. Aby to bolo možné a súčasne, aby bol panovník obávanou osobnosťou, odporúča vládcovi, aby sa vyhýbal posadnutosti svojich občanov a poddaných a tiež ich ženám, mal by sa zdržiavať vecí iných ľudí, pretože „ľudia skôr zabudnú na smrť otca, ako na stratu dedičstva“. Uvádza aj spoločenské triedy, ku ktorým je najlepšie byť láskavý a ktorých potreby a požiadavky počúvať: roľníci, aristokracia alebo vojaci. Konštatuje, že najlepšou alternatívou je počúvať ľudí, pretože v čase vojny ponúkajú panovníkovi najlepšiu ochranu a udržia ho pri moci, ak robí to, čo chcú a potrebujú. Hovorí aj, že v určitých prípadoch sa to mení, tak ako v prípade rímskych vodcov a je potrebné počúvať aj armádu. Tu opäť uvádza príklad armády Rímskej ríše.