Píše, že v tom čase bolo nevyhnutné uspokojiť viac vojakov ako ľud, a to preto, lebo vojaci mohli urobiť viac ako ľud.
Machiavelli zachádza tak ďaleko, že vyhlasuje, že vladár nepotrebuje pevnosti, ak ho jeho ľud skutočne miluje a v čase vojny mu poskytne bezpečné útočisko. V ďalšej časti poskytuje príklad grófky, ktorú jej ľud neukryl:
„V poslednej dobe priniesla pevnosť úžitok iba grófke z Forli po zavraždení jej manžela. Schovala sa do nej a počkala tam na pomoc z Milána proti vzbúrenému ľudu a mala veľké šťastie, že sa práve nenašiel nikto cudzí, kto by sa chopil príležitosti. Keď ju však napadol C. Borgia, bola jej pevnosť na nič, pretože ľud sa pridal na jeho stranu.“
Machiavelli tiež podčiarkuje, aké dôležité je mať dobrých tajomníkov a ministrov, pretože jeho inteligencia sa dá rozoznať podľa toho, akými priateľmi a tajomníkmi sa obklopuje. Aby bol možné nájsť dobrých ministrov, Machiavelli odporúča:
„Na to, aby mohol vladár rozoznať dobrého ministra, existuje spôsob, ktorý nikdy nesklame. Keď vidí ministra, ktorý myslí na seba viac ako na vladára a snaží sa vždy robiť veci užitočné pre neho, tak niekto takýto nikdy nebude dobrým ministrom a nikdy mu nebude môcť veriť, pretože ak má niekto v rukách štát patriaci inému, nesmie nikdy myslieť na seba ale vždy na vladára.“
Machiavelli tiež vládcom odporúča, aby sa vyhýbali lichotníkom, pretože nikdy nie je jasné, kedy hovoria pravdu a stráca sa tak dobrý zdroj informácií. Namiesto toho by mal vládca počúvať len malý počet tých, ktorými si môže byť istý. Keď Machiavelli dospeje v predposlednej kapitole k otázke „ako osud ovplyvňuje ľudské životy“, jeho pojednanie tejto kľúčovej témy ukazuje, že je typickým predstaviteľom humanistických postojov. Kapitolu začína odvolaním sa na známy názor, že ľudí „ riadi osud a Boh“ a uvádza zdanlivý dôsledok, že „ľudia sú proti nim úplne bezmocní“, pretože všetko je predurčené. Proti týmto kresťanským predpokladom vzápätí stavia klasický rozpor ľudskej slobody. Pripúšťa samozrejme, že sloboda človeka zďaleka nie je absolútna, pretože osud – Šťastena je nesmierne mocná a snáď „rozhoduje o polovici našich skutkov“. Tvrdí však, že domnievať sa, že všetko leží v rukách osudu, že v nás „zhasla sloboda vôle“. A pretože sa pevne drží humanistického názoru, že Boh sa nepostará o všetko sám, nechce nám zobrať slobodnú vôľu ani časť slávy, ktorá nám patrí, dospieva k názoru, že „všetko je z polovice dielom osudu a z polovice dielom človeka“.
Vladára končí Machiavelli výzvou, aby sa Taliansko zjednotilo pod vládou jedného vladára, keďže ako tvrdí, tak to chce Boh. Pri plnení tejto úlohy žiada tiež o pomoc Mediciovcov, aj keď vieme, že neúspešne. Až o vyše 350 rokov dôjde k zjednoteniu krajiny pod G. Garibaldim.