Niccolo Machiavelli sa narodil vo Florencii 3. mája 1496 a zomrel 21. júna 1527. V roku 1498, keď sa Florencia stala republikou, Machiavelli získal post vládneho úradníka, rýchlo postupoval po stupienkoch vládnych funkcií a skoro bol menovaný za vedúceho druhého kancelárstva. Kancelárstvo je verejný úrad a pozostáva z výboru, v ktorého právomoci sú niektoré časti politiky mestského štátu. Druhé kancelárstvo sa zaoberalo vnútornými záležitosťami, ale skoro splynulo s výkonným výborom i Dieci.
Machiavelli bol aj tajomníkom zboru zmierovacích sudcov, ktorý riadil zahraničnú a obrannú politiku. V roku 1500 bol vyslaný na svoju prvú diplomatickú misiu, ktorej cieľom bolo usporiadať na francúzskom kráľovskom dvore určité záležitosti. Počas svojho pobytu vo Francúzsku si Machiavelli všimol, aký efekt malo to, že zjednotenej krajine vládol jeden vládca.
Keď sa vrátil domov, Florencia sa nachádzala v dôsledku pokusu Cesara Borgiu o vytvorenie vlastného kniežatstva na juh od mesta v strednom Taliansku na pokraji kolapsu. Z poverenia florentskej vlády ho Machiavelli v tomto období dvakrát navštívil. Keď sa Borgia pomstil zavraždením jeho kapitánov v Sinigaglii, svedkom zločinu sa stal Macchiavelli a napísal o ňom správu pod názvom „O spôsoboch, ktoré prijal gróf Valentino, aby zabil Vitellozza“. Machiavelli, ktorý obdivoval Borgiove činy, bol presvedčený, že rôzne jeho vlastnosti by mal mať dokonalý vladár, ktorý raz zjednotí všetky mestské štáty. Napriek tomu, že ho obdivoval, potešilo ho, keď Borgiu uväznil pápež Július II a na margo toho uväznenia vyhlásil, že „si ho zaslúžil ako rebel proti Kristovi“. Keď bol za hlavného sudcu Florencie zvolený Piero Soderini, Machiavelli si rýchlo získal jeho náklonnosť a na základe svojho vplyvu prostredníctvom vodcu Florencie dokázal uskutočniť svoje vojenské ciele. Jedným z cieľov, o ktoré sa usiloval, bolo vytvorenie štátnej domobrany, pretože veril, že vlastné národné vojsko slúži štátu lepšie ako bežné žoldnierske jednotky. Vznikol výbor pre domobranu a Machiavelli sa stal jeho vedúcim.

V roku 1508 sa mu naskytla príležitosť vyskúšať svoju novú domobranu. Florencia sa rozhodla opätovne dobyť Pisu a Machiavelli osobne vo frontovej línii velil svojim vojskám. V júni 1509 bolo mesto Pisa najmä vďaka Machiavelli ho domobrane opäť v rukách Florencie.
V roku 1512 napadol Florenciu v dôsledku udalostí v Pise pápež Július II.

Po ukončení konfliktu bola Soderinimu odobratá funkcia a Florenciu ovládla popredná rodina Mediciovcov. Keď k tomu došlo, aj Machiavelli bol zbavený svojich funkcií. V roku 1513 bolo odhalené antimediciovské sprisahanie a Machiavelli bol obvinený, že bol jedným zo spolupáchateľov. Počas celého uväznenia tvrdil, že je nevinný a nakoniec bol prepustený, aj keď na neho uvalené obmedzenia. Žil potom v dome mimo Florencie, ktorý zdedil po svojom otcovi. V tomto období napísal dielo Vladár a ďalšie slávne dielo Prednášky k prvým desiatim brečtanovým knihám.
Machiavelliho úmyslom bolo, aby Vladár slúžil ako sprievodca pri vytváraní a ochrane kiežatstva spôsobom, z ktorého by, aj keď možno nepriamo, mali úžitok ľudia. Pamätal si, ako dobre sa mali Francúzi, pretože ich krajina bola jednotným kniežatstvom, ktorému vládol jeden vládca, a keďže bol vlastenec a vážil si svoju slobodu, chcel to isté pre Taliansko.
Vladár je venovaný Lorenzovi de Medicimu, ktorého autor nazýva „il Maginifico“. Keď gróf Lorenzo de Medici, ktorý ho nemal rád, zomrel a k moci vo Florencii sa dostal kardinál Guilo de Medici, kardinál vymenoval Machiavelliho za oficiálneho historika mesta. Po piatich rokoch predložil Machiavelli Guillovi Medicimu, ktorý sa medzitým stal pápežom, 8-zväzkovú prácu Istoire Fiorentinem, za ktorú dostal 120 florinov. V roku 1526 vstúpil Machiavelli v súvislosti s útokom na Svätú rímsku ríšu do pápežovej armády a zotrval v nej až do konca konfliktu v roku 1527. Potom sa vrátil do Florencie, z ktorej sa opäť stala republika, a po neúspešnom pokuse o znovuzískanie svojej bývalej pozície vo vláde ochorel a zomrel.
V súčasnosti ho poznáme ako jedného zo zakladateľov filozofie a ako jednu z prvých osobností, ktoré vytvorili politickú vedu na základe štúdia historických činov. Machiavelli sa tiež spomína vďaka svojim historickým a politickým spisom, poviedkam a komédiám. Dnes označujeme tých politických činiteľov, ktorí sa dopúšťajú zlých skutkov kvôli politickej moci ako machiavellilistických a ich názory ako machiavellizmus, pričom obe slová pochádzajú pôvodne z francúzštiny. Vladár

Dielo Vladár je jedinečné, a to nielen preto, lebo vysvetľuje ako ovládnuť iné krajiny a ako vládnuť, ale aj preto, lebo poskytuje rady, ktoré často ignorujú všetky morálne a etické pravidlá. Tomu, kto začne čítať Vladára od začiatku, sa môže zdať, že neponúka nič viac, než suchý a príliš schematický rozbor typov vladárstiev a prostriedkov, ako si ch získať a udržať.

V úvodnej kapitole začína vyčlenením pojmu „panstvo“ a uvádza, že všetky panstvá sú „buď republiky alebo suverénne vladárstva“. Vzápätí poznamenáva, že k pojmu „republika“ sa v danej chvíli nebude vyjadrovať a svoju pozornosť obracia ku kniežatstvám. Ďalej predkladá, nijako pozoruhodné zistenie, že kniežatstvá sú buď dedičné alebo nové. Prvý pojem opäť vynecháva a dokazuje, že dedičný panovník naráža na menej starostí, a preto nepotrebuje až natoľko jeho rady. Zameriava sa na nové kniežatstvá a potom rozlišuje „celé nové“ od tých, ktoré sú pridružené ako súčasť k dedičnému štátu vladára, ktorý ich získal. Tu sa menej zaujíma o tie druhé a po troch kapitolách o „zmiešaných kiežatstvách“ postupuje v 6. kapitole k námetu, ktorý ho zrejme upútal najviac: Kiežatstvá „dobyté vlastnými zbraňami a vlastnými schopnosťami“. Na tomto mieste rozčleňuje kiežatstvá na ďalšie pododdiely a zároveň uvádza snáď najdôležitejšiu antitézu v celej svojej politickej teórii, antitézu, okolo ktorej sa točí celá myšlienka Vladára. Nové kiežatstvá sa získavajú a udržiavajú buď „vlastnými zbraňami a osobnou zdatnosťou“, alebo „cudzími zbraňami a šťastím.“ Keď sa obracia k tomuto poslednému rozdeleniu, opäť prejavuje menší záujem o prvú možnosť. Uznáva, že tí, ktorí sa dostali k moci iba osobnou zdatnosťou a nie šťastím, boli všetci hodní obdivu a uvádza príklady: Mojžiša, Kýra, Romula Thésa a im podobných. Nedokáže si však spomenúť na žiaden súdobý taliansky príklad (snáď s výnimkou Francesca Sforzy) a z jeho rozboru teda vyplýva, že taká mimoriadna osobná zdatnosť sa dá v novodobom svete len ťažko očakávať. Preto sa viac sústreďuje na kiežatstva získané šťastím a s pomocou cudzích zbraní. Tu naopak nachádza v novodobom Taliansku veľa príkladov, z ktorých najpoučnejší je Caesara Borgiu, ktorému „dopomohla k štátu šťastná hviezda jeho otca“ a jeho dráha by mala byť „vzorom pre ostatných“, ktorí sa stanú vladármi „cudzími zbraňami a šťastím“.

Macchiavelli potom pokračuje menovaním predností a slabostí iných kiežatstiev a cirkevných kiežatstiev pápeža a cirkvi. Ďalej rozoberá dôležitý bod svojej knihy: majú sa alebo nemajú používať žoldnieri? Tému používania žoldnierov namiesto vlastných jednotiek spomína Machiavelli veľmi často. Národná milícia bola pre neho ideálom, ktorý dosiahol počas vlády Piera Soderiniho nad Florenciou.

Na tomto mieste Machiavelli píše prečo sa stavia proti používaniu žoldnierov: „…ak sa štát udržuje na základe zbraní žoldnierov, nikdy nebude pevný alebo bezpečný, pretože sú nejednotní, ctižiadostiví, nedisciplinovaní a nelojálni, nespoľahliví, nebohabojní, nedôverčiví k ľuďom…., na bojisko ich vedie iba trocha peňazí, a tie nestačia na to, aby prinútili vojaka umierať pre záujmy pána. Do služby sa všetci hrnú pokiaľ nie je vojna, keď však vypukne, hľadajú cestu k úniku.“
V ďalšej časti sa snaží podporiť tento výrok príkladmi rímskych a súčasných generálov, ktorí nepoužívali žoldnierov namiesto vlastných krajanov a vysvetlením, čo sa z nich stalo. Jedným z najčastejšie spomínaných príkladov, ktoré je potrebné nasledovať, je Cesare Borgia, ktorý aj keď bol často brutálny, podľa Machiavelliho priniesol mier a poriadok do krajín, ktoré dobyl a preto by sa jeho činy mali nasledovať.
„Nikdy sa nebudem báť uvádzať meno Cesara Borgiu a jeho skutky. Gróf vstúpil do Romagne s pomocnými silami, pričom viedol celkom francúzske jednotky, s ktorými dobyl Imolu a Forli. Ale keďže tieto sily sa mu nezdali ako bezpečné, obrátil sa k žoldnierom, usudzujúc, že budú predstavovať menšie nebezpečenstvo a zapojil do akcie Orsiniovcov i Vitelliovcov. Neskôr keď zistil, že sú pochybné, nelojálne a nebezpečné, zbavil sa ich a obrátil sa k vlastným. Človek si ľahko dokáže uvedomiť rozdiel medzi týmito jednotkami a pochopiť rozdiel medzi povesťou grófa, keď mal len Francúzov a keď mal Orsiniho a Vitelliho a keď zostal sám len so svojimi vojakmi. V každom prípade musí každý chápať, že povesť grófa sa zlepšila – nikdy nebol taký vážený, ako keď bol úplným vlastníkom svojho vojska“. Nasledujúcim námetom sú kvality, ktoré by mal mať vladár, aby si uchoval najlepšiu vládu. Machiavelli analyzuje vojenské vedomosti, liberálnosť a skupánstvo, či má byť milovaný alebo sa ho majú báť, dôveryhodnosť, dobrú a zlú povesť. Vojenské vedomosti sú jednou z najdôležitejších vlastností, ktoré by vladár mal mať, pretože, podľa autora, medzi príčinami zla, ktoré človeku prináša fakt, že je neozbrojený, ktoré z neho robí zavrhnutiahodnú osobu, ktoré je jednou z potúp, pred ktorými sa musí vladár chrániť.
Záver, ku ktorému dospieva Machiavelli, pokiaľ ide o to, či je lepšie mať dobré alebo zlé vlastnosti, sa bežne považuje za nemorálny alebo neetický, pretože najčastejšie uprednostňuje zlo pred dobrom v záujme politickej moci. O zlých vlastnostiach, ktoré je lepšie a prirodzenejšie mať vyhlasuje:
„…vladár, ktorý sa chce udržať sa musí naučiť vo vlastnom záujme zachovať sa niekedy i nie zrovna ušľachtilo“ alebo „Ak chce byť niekto dobrý vládca, musí sa predovšetkým vyhýbať tým vlastnostiam, ktoré jeho moc oslabujú, a nesmie dať na ľudské reči.

Šľachetnosť by ho mohla priniesť do záhuby, a naopak, čo na prvý pohľad vyzerá ako skaza, môže znamenať prospech a bezpečnosť pre celú zem.“

V kapitole pod názvom „ O štedrosti a skúposti“ sa Machiavelli zaoberá otázkou, ako zaobchádzať s peniazmi. Konštatuje, že najlepšie je byť skúpy, pretože peniaze je treba míňať na obranu krajiny a nakoniec aj tak dojdú. Aby bolo možné byť ďalej štedrý, je treba získať viac peňazí, a preto uvaliť na ľud vysoké dane, čím sa marí účel štedrosti. Podľa Machiavelliho je účelom zvýšenia lásky k panovníkovi, čo je téma, ktorej sa venuje v nasledujúcej – 17. kapitole. Tu Macchiavelli píše o tom, či je lepšie byť milovaný, alebo obávaný a prichádza so záverom, že najlepšie je byť jedno aj druhé, ale keďže človek môže mať iba jednu z týchto vlastností, najlepšie je, ak sa človeka obávajú, ale nepociťujú k nemu nenávisť. Tento záver sa zdá byť veľmi neetický, ale Machiavelli ho obhajuje: „Panovník musí budiť rešpekt, nie však strach, pretože ten vedie zase k nenávisti. A rešpekt si udrží potiaľ, pokiaľ nesiahne poddaným na majetok a na ich ženy. Keď mu už nezostáva nič iné, než niekoho popraviť, potom to musí zdôvodniť., ……ak stojí vladár sám v čele svojej armády, potom vôbec nesmie hľadieť na to. Že sa o ňom hovorí, že je krutý. Bez toho by nikdy neudržal vo vojsku kázeň, jednotu a bojaschopnosť.“
Ďalším bežným etickým zákonom, ktorý podľa Machiavelliho nemusí princ dodržiavať, je princíp, že ľudia by mali byť dôveryhodní. Na začiatku kapitoly 18 nachádzame dôvody jeho presvedčenia:

„ Aj v tomto prípade by určite bolo ideálnejšie, keby bol vládca za všetkých okolností charakterný a čestný a vždy dodržal slovo. Skúsenosti však ukazujú, že mnohí výborní panovníci si s plnením slova nelámali hlavu, vedeli sa z neho vyzuť a získať prevahu nad tými, ktorí úzkostlivo dbali na svoju česť.“
Machiavelli sa ďalej zaoberá otázkou, ako sa vyhnúť nenávisti svojho ľudu. Aby to bolo možné a súčasne, aby bol panovník obávanou osobnosťou, odporúča vládcovi, aby sa vyhýbal posadnutosti svojich občanov a poddaných a tiež ich ženám, mal by sa zdržiavať vecí iných ľudí, pretože „ľudia skôr zabudnú na smrť otca, ako na stratu dedičstva“. Uvádza aj spoločenské triedy, ku ktorým je najlepšie byť láskavý a ktorých potreby a požiadavky počúvať: roľníci, aristokracia alebo vojaci. Konštatuje, že najlepšou alternatívou je počúvať ľudí, pretože v čase vojny ponúkajú panovníkovi najlepšiu ochranu a udržia ho pri moci, ak robí to, čo chcú a potrebujú. Hovorí aj, že v určitých prípadoch sa to mení, tak ako v prípade rímskych vodcov a je potrebné počúvať aj armádu. Tu opäť uvádza príklad armády Rímskej ríše.

Píše, že v tom čase bolo nevyhnutné uspokojiť viac vojakov ako ľud, a to preto, lebo vojaci mohli urobiť viac ako ľud.
Machiavelli zachádza tak ďaleko, že vyhlasuje, že vladár nepotrebuje pevnosti, ak ho jeho ľud skutočne miluje a v čase vojny mu poskytne bezpečné útočisko. V ďalšej časti poskytuje príklad grófky, ktorú jej ľud neukryl:
„V poslednej dobe priniesla pevnosť úžitok iba grófke z Forli po zavraždení jej manžela. Schovala sa do nej a počkala tam na pomoc z Milána proti vzbúrenému ľudu a mala veľké šťastie, že sa práve nenašiel nikto cudzí, kto by sa chopil príležitosti. Keď ju však napadol C. Borgia, bola jej pevnosť na nič, pretože ľud sa pridal na jeho stranu.“
Machiavelli tiež podčiarkuje, aké dôležité je mať dobrých tajomníkov a ministrov, pretože jeho inteligencia sa dá rozoznať podľa toho, akými priateľmi a tajomníkmi sa obklopuje. Aby bol možné nájsť dobrých ministrov, Machiavelli odporúča:
„Na to, aby mohol vladár rozoznať dobrého ministra, existuje spôsob, ktorý nikdy nesklame. Keď vidí ministra, ktorý myslí na seba viac ako na vladára a snaží sa vždy robiť veci užitočné pre neho, tak niekto takýto nikdy nebude dobrým ministrom a nikdy mu nebude môcť veriť, pretože ak má niekto v rukách štát patriaci inému, nesmie nikdy myslieť na seba ale vždy na vladára.“
Machiavelli tiež vládcom odporúča, aby sa vyhýbali lichotníkom, pretože nikdy nie je jasné, kedy hovoria pravdu a stráca sa tak dobrý zdroj informácií. Namiesto toho by mal vládca počúvať len malý počet tých, ktorými si môže byť istý. Keď Machiavelli dospeje v predposlednej kapitole k otázke „ako osud ovplyvňuje ľudské životy“, jeho pojednanie tejto kľúčovej témy ukazuje, že je typickým predstaviteľom humanistických postojov. Kapitolu začína odvolaním sa na známy názor, že ľudí „ riadi osud a Boh“ a uvádza zdanlivý dôsledok, že „ľudia sú proti nim úplne bezmocní“, pretože všetko je predurčené. Proti týmto kresťanským predpokladom vzápätí stavia klasický rozpor ľudskej slobody. Pripúšťa samozrejme, že sloboda človeka zďaleka nie je absolútna, pretože osud – Šťastena je nesmierne mocná a snáď „rozhoduje o polovici našich skutkov“. Tvrdí však, že domnievať sa, že všetko leží v rukách osudu, že v nás „zhasla sloboda vôle“. A pretože sa pevne drží humanistického názoru, že Boh sa nepostará o všetko sám, nechce nám zobrať slobodnú vôľu ani časť slávy, ktorá nám patrí, dospieva k názoru, že „všetko je z polovice dielom osudu a z polovice dielom človeka“.
Vladára končí Machiavelli výzvou, aby sa Taliansko zjednotilo pod vládou jedného vladára, keďže ako tvrdí, tak to chce Boh. Pri plnení tejto úlohy žiada tiež o pomoc Mediciovcov, aj keď vieme, že neúspešne. Až o vyše 350 rokov dôjde k zjednoteniu krajiny pod G. Garibaldim.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Niccolo Machiavelli životopis