Čo zostalo z Gándhího ideálov?

Už uplynulo pol storočia odo dňa, keď Mahathmá Gándhí zahynul guľkou hinduistického fanatika. Jeho meno sa stalo trvalým symbolom. Predsa si však môžeme s odstupom pätdesiatichštyroch rokov položiť otázku: Čo dnes zostalo z Gándhiho ideálov, nezostali skôr mýtom?

Meno Mohandasa Karamchanda Gándhího (1869-1948) je v podvedomí mnohých z nás spojenené s pojmami ako satjágraha, vytrvalosť v pravde, alebo ahimsa, nenásilie. Už samotným výzorom, vychudnutou postavou, vždy s bielym bederným rúchom namiesto obleku, pripomínal Gándhí indického tradičného jogína. Na vystihnutie jeho charakteristických vlastností postačí len pár slov: dobrovoľná chudoba, asketizmus, sklon k držaniu hladoviek ako nátlakového prostriedku, krajné sebazapretie a sústavné sabazdokonaľovanie. Gándhí bez jógy by skutočne nebol Gándhí. Jeho sabakázeň, pravidelné vstávanie za tmy, rozjímanie, neskonalá úcta jeho obdivovateľov a žiakov v duchu tisícročných tradícíi. Z tohto zorného uhla bol Gándhí typickým produktom staroindickej vzdelanosti, z ktorej prijal len tie prvky, ktoré mu pomohli k naplneniu jeho životných snáh. Sám filozof nebol, bola to len otvorená, praktická myseľ pohotovo reagujúca na realitu, najmä realitu národného útlaku a duchovnej a hmotnej biedy prostého človeka. A práve pre túto jogínsku vlastnosť pôsobiť podmanivo na svoje okolie a súcitiť s tými, ktorým je ubližované, dostalo sa Gándhímu prívlastku svätec, Mahátma, Veľká duša, ktorý kamkoľvek vkročí, všetko živé aj mŕtve posväcuje. Vďaka tomu je všetkými nasledovaný, jeho slovo platí ako zákon, jeho rada je rešpektovaná, nech je akokoľvek nepríjemná či nelogická.

Gándhí mohol zohrať kľúčovú úlohu v národnooslobodzovacom hnutí len v indickej atmosfére. Jeho hlavný prostriedok v boji, satjágraha, bol návodom pre spolubojovníkov a vlastencov, ako v sebe objaviť sebaúctu, nepodvoliť sa vôli protivníka, omädzením svojich životných potrieb nezištne slúžiť potrebným, očistením od násilia zbaviť sa myšlienky na odvetu a vystríhaním sa zmyslovým pôžitkom získať vnútornú silu pre zotrvanie v pravde. Láska a pravda nie sú cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Sú nad cieľom. Tvrdý odpor nie je zbraňou slabého, ale naopak, silného. Svojou podstatou vzbudzuje strach v tyranovi a nechtiac ho ponižuje. Od strachu je možné sa oslobodiť len obetovaním sa, pretrhnutím pút k všetkému fyzickému, k majetku. A na ničom neuľpievať. Uľpievanie je poníženie seba samého na hmotu.

Gándhí dokázal vybojovať nezávislosť Indie, ale nemohol zmeniť spoločnosť. India bola vysatá a ponižovaná Angličanmi. Ale sama o sebe od dávnoveku valila balvan náboženského dogmatizmu, ritualizmu a sektárskej výlučnosti. Odveké hranice kastovného delenia odsúdilo asi pätinu obyvateľov do kasty nedotknuteľných, tých, ktorých len dotyk, ale i prítomnosť a tieň spôsobuje rituálnu poškvrnu. Mahátmá Gándhí vyhlásil rozhodný boj za zrušenie nedotknuteľnosti, ale tento balvan sám odvaliť nemohol. Jeho ľud boži, ako ho nazval, získal len dočasne prístup k verejným studniam, do chrámov a škôl. Ďalej sa hinduistická spoločnosť delila a delí na čistých a nečistých, vznešených a nízkych, a to nielen ortodoxná spoločnosť.

Vráťme sa však k úvodnej otázke. Sú Gándhího zásady vtelené do pojmov „ stjágraha“ a „ ahimsa“, aj o polstoročie po jeho smrti živé? Boli nepochybne produktom doby a zohrali úlohu v oslobodzovacom zápase. Ale odchodom Britov začali strácať na účinku. „Ahimsa“ sa menila a mení na „ himsu“, násilie. To sa netýka len vrážd dvoch premiérov, ale každodenného vraždenia, prepadávania za bieleho dňa a strachu obyvateľov pred možnými útokmi násilníkov. Zostáva len nostalgická spomienka na najväčšieho z veľkých zjavov novodobých dejín Indie.