Móhandás Karamčand Gándhí

"Nenásilie je prvé prikázanie mojej viery. Je to tiež posledné prikázanie môjho kréda.“

„Keď si myslíš, že celý svet je ZLÝ, tak si uvedom, že sa skladá aj z ľudí, ktorí sú tákí ako TY.“

Ázia a dekolonizácia

Pred koncom druhej svetovej vojny väčšina krajín v Ázii patrila medzi európske kolónie. Len Čína, Siam (dnešné Thajsko) a Japonsko ostali slobodné. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa mnohé z týchto krajín dekolonizovali.

Britská India
V Indii rástla britská moc od 18. storočia. Koncom 19. storočia bola pod jej nadvládou väčšia časť krajiny. Po prvej svetovej vojne však britské hospodárstvo zoslablo a len veľmi ťažko sa dalo veľké impérium udržať. Demokratické myšlienky zo Západu a právo krajiny na vlastnú vládu prenikali aj sem, čím sa zväčšovala aj túžba po samostatnosti. Dve hlavné náboženské skupiny – hinduisti a moslimovia – začali vytvárať osobitné politické organizácie s cieľom bojovať za nezávislosť Indie.

Rabíndranáth Thákur

(1861 Kalkata - 1941 Kalkata) Bol indickým filozofom, bengálskym básnikom, prozaikom, dramatikom, mysliteľom, hudobným skladateľom, sociálnym reformátorom. Je nositeľom Nobelovej ceny (1913). Požadoval spoluprácu medzi Východom a Západom a harmonické vyrovanie sa východného a západného myslenia. Dielo R. Thákura predstavuje jeden zo vzácnych príkladov syntézy európskej kultúry a východnej kultúry v rámci kultúry 19. stor.Móhandás Karamčand Gándhí
(1869-1948)

Bol jedným z vodcov národnooslobodzovacieho hnutia v Indii, zakladateľ gándhizmu. Východiskovým princípom jeho filozofie je stotožnenie boha a pravdy. Pochopenie pravdy je spojené s procesom mravného sebazdokonaľovania. Jeho etické názory sa zakladali na džinistickom princípe ahínsa (zákone lásky a zákone utrpenia) a na princípe brahmačarje (nepripúštajúcej zhovievavosť k ľudským slabostiam), aparigany (nezištnosti) atď. Vo svojich názoroch na vzťah Východu a Západu na rozdiel od Thákura zastával heslo "non-cooperation". Mladý indický právnik Móhandás Karamčand Gándhí z Bombaja prišiel roku 1883 do juhoafrického prístavného mesta Durban, aby na požiadanie jedného zo svojich bohatších klientov úspešne doriešil istý súdny spor. Bol oblečený ako európan, študoval v Londýne a tam aj skladal skúšky. Gándhí, hoci sa chcel hneď po vybavení svojho prípadu vrátiť späť do vlasti, sa čoskoro upísal inému poslaniu: stal sa ochrancom práv utláčaných a diskriminovaných.

Svojmu cieľu - bojovať bez násilia - venoval dvadsaťjeden rokov v Južnej Afrike a asi tridsaťštyri rokov v Indii. Jeho ľud ho nazýval Mahátma, čo znamená veľký duch alebo veľká duša pre svoju múdrosť a odvahu v boji proti Britom. Gándhí pochádzal z váženej hinduistickej rodiny. Jeho rodičia patrili k hinduistickej kaste vaišov (obchodníkov; samo meno Gándhí znamená kupec). Narodil sa 2. októbra 1869 v prístavnom meste Porbandar na západnom pobreží Indie. Otec, Karamčand Gándhí bol ministrom malého indického kniežacieho štátu a matka Putlibaíí veľmi zbožná a múdra žena, ktorá však nevedela čítať ani písať. Časté otcove debaty s priateľmi iného vyznania (hinduisti, moslimovia, džinisti...) učili mladého Gándhího náboženskej tolerancii. V mladosti bol veľmi plachý a vážny. Už vo veku 13 rokov bol oženený s rovnako starým dievčaťom Kastúrbou. Kastúrbáí akceptovala svojho manžela ako učiteľa a vychovávateľa. Gándhí bol síce slabší a plachší než jeho bratia, a s vychudnutými nohami aj nápadne odstávajúcimi ušami nebol nijak zvlášť pekný, ale mal však dobrotivé oči a milý úsmev a bol to tiež nežný manžel. Oblať, v ktorej žili patrila k rovnomennému grófstvu, ktoré, podobne ako ďalších vyše päťsto indických grófstiev, podliehalo anglickej koloniálnej správe.

O sedem rokov po Gándhího narodení bola koloniálna India vyhlásená za za cisárstvo na čele s britským monarchom. Počtom obyvateľov prevyšovala celý európsky kontinent. Okrem neveľmi početnej a často neskutočne bohatej vrstvy majetných, väčšina ľuďí žila v nepredstaviteľnej chudobe. Vyše štyroch miliónov Indov sa snažilo žiť v iných končinách sveta; iba v Južnej Afrike ich bolo asi päťstotisíc. Gándhí sa neprestajne usiloval získať pre svojich krajanov rovnoprávnosť. Z váženého právika sa v tejto snahe stal nezmieriteľný vodca. Na dosiahnutie svojho cieľa začal používať nové a nezvyčajné metódy, ktoré vyústili do pasívneho odporu utláčaných. Mahátmovi, ako ho už vtedy nazývali, sa podarilo presadiť mnohé požiadavky v prospech jeho diskriminovaných krajanov. Roku 1915 sa natrvalo vrátil do svojej vlasti. Gándhí sa nikdy nepovažoval za nepriateľa Anglicka. Preto sa v prvej svetovej vojne so samozrejmosťou postavil na stranu britského impéria. Očakával však, že Anglicko jeho postoj ocení a po skončení vojny uzná Indiu ako rovnocenného partnera. Keď anglická vláda roku 1919 nesplnila svoj sľub a nedala priestor indickej vláde, sklamaný Gándhí vyhlásil za hlavný cieľ národnooslobodzovacieho boja svojej krajiny nezávislosť.

Od roku 1920 viedol indický národný kongres. Cesta k tomuto cieľu však bola dlhá a tŕnistá. Medzičasom prišlo proti Gándího vôli k nepokojom, ktoré vyústili do krvavých zrážok s vojskom. Aj keď z vlastných radov zaznievali hlasy s požiadavkami na radikálne protiopatrenia, Mahátma sa presadil so svojou taktikou. K jeho úspešným metódam boja patrili odmietnutie spolupráce, občianska neposlušnosť a práca s kolovratom. Indovia, ktorí boli zamestnaní v úradoch britskej správy, prestali pracovať. Anglické výrobky museli čeliť čoraz väčšiemu bojkotu. Zbraňou v boji za nezávislosť sa stalo ručné pradenie a tkanie. Na mnohých miestach ľudia demonštratívne pálili európske oblečenie a obliekali sa do rúch, ktoré si zhotovili sami.

Mahátma bol vo všetkom príkladom. Tento askéta v rúchu z bieleho plátna, ktorý putoval po krajine v jednoduchých remienkových sandáloch na bosých nohách, sa stal symbolom boja za národné oslobodenie. Polonahého fakíra, ako Gándhího raz nazval W.Churchill, osemkrát zatkli. Vyše šesť rokov strávil vo väzniciach. Tam používal hladovku ako najradikálnejší spôsob odporu bez násilia. Zatknutých bolo aj niekoľko tisíc Gándhího prívržencov. Spomedzi akcií vyjadrujúcich občiansku neposlušnosť najväčšiu pozornosť upútal Pochod k moru na získanie soli, ktorý sa uskutočnil v roku 1930. Všade na pobreží sa ľudia pripájali k tomuto pochodu na protest proti dani za soľ. Gándhí však nebojoval iba za nezávislosť svojej krajiny, ale aj za pokoj v nej. Hinduistov a moslimov rozdeľovalo nezmieriteľné nepriateľstvo a hinduisti boli naviac rozdrobení na mnohé kasty. Takmer pätinu všetkých Indov tvorili páriovia, čiže nedotknuteľní a vyvrheli. Mahátmovi sa podarilo zmierniť nepriateľstvo medzi jednotlivymi kastami a neskôr presadil, aby v novej ústave Indie neboli zavrhnuté práva a povinnosti príslušníkov jednotlivých kást.

Cítil sa však hlboko dotknutý, že všetky jeho pokusy o jednotnú Indiu stroskotávali na nepriateľstve hinduistov a moslimov a že 3. júna 1947 Veľká Británia vyhlásila dva nové štáty: Indiu a Pakistan. Preto pre Gándhího nebol 15. august 1947 – Deň nezávislosti – radostným dňom. „Vidím tiecť krv,“ povedal. V novom štáte neprijal nijaký úrad. Vojnové konflikty medzi Indmi a Pakistancami vznikali v hraničných provinciách ešte za jeho života. Ešte raz použil svoju hladovku ako prostriedok boja za mier a prinútil znepriatelené strany rokovať. Podnietil moslimov a hinduistov, aby spolupracovali na oslabení britského vplyvu v Indii.

Dva týždne po tom, čo sa mu podarilo urovnať niekoľko trpkých rozporov medzi novými indickými domíniami – Indiou a Pakistanom, bol 30. januára 1948 zavraždený. Gándhího vrah, ktorý ho zastrelil tromi ranami z revolveru, bol hneď po atentáte zatknutý. Vystrelil z tesnej blízkosti v okamžiku, keď Otec indickej nezávislosti kráčal ku svojim každodenným modlitbám. Identita muža, ktroý zavraždil Gándhího, bola zistená. Bol ním 36 ročný mahradský fanatický extrémista Hindu Nathuram Vynaak Gode, známy ako krajný prívrženec hinduistického komunalizmu. Zomierajúc odpustil tento nepriateľ násilia svojmu vrahovi. V niekoľkých častiach Bombaja došlo krátko po tom, ako sa rozšírila správa o Gándhího smrti, k prvým nepokojom. O sebe raz povedal: „Netúžim byť nikým iným, len prostým robotníkom, obyčajným služobníkom Indie a ľudstva.“Čo zostalo z Gándhího ideálov?

Už uplynulo pol storočia odo dňa, keď Mahathmá Gándhí zahynul guľkou hinduistického fanatika. Jeho meno sa stalo trvalým symbolom. Predsa si však môžeme s odstupom pätdesiatichštyroch rokov položiť otázku: Čo dnes zostalo z Gándhiho ideálov, nezostali skôr mýtom?

Meno Mohandasa Karamchanda Gándhího (1869-1948) je v podvedomí mnohých z nás spojenené s pojmami ako satjágraha, vytrvalosť v pravde, alebo ahimsa, nenásilie. Už samotným výzorom, vychudnutou postavou, vždy s bielym bederným rúchom namiesto obleku, pripomínal Gándhí indického tradičného jogína. Na vystihnutie jeho charakteristických vlastností postačí len pár slov: dobrovoľná chudoba, asketizmus, sklon k držaniu hladoviek ako nátlakového prostriedku, krajné sebazapretie a sústavné sabazdokonaľovanie. Gándhí bez jógy by skutočne nebol Gándhí. Jeho sabakázeň, pravidelné vstávanie za tmy, rozjímanie, neskonalá úcta jeho obdivovateľov a žiakov v duchu tisícročných tradícíi. Z tohto zorného uhla bol Gándhí typickým produktom staroindickej vzdelanosti, z ktorej prijal len tie prvky, ktoré mu pomohli k naplneniu jeho životných snáh. Sám filozof nebol, bola to len otvorená, praktická myseľ pohotovo reagujúca na realitu, najmä realitu národného útlaku a duchovnej a hmotnej biedy prostého človeka. A práve pre túto jogínsku vlastnosť pôsobiť podmanivo na svoje okolie a súcitiť s tými, ktorým je ubližované, dostalo sa Gándhímu prívlastku svätec, Mahátma, Veľká duša, ktorý kamkoľvek vkročí, všetko živé aj mŕtve posväcuje. Vďaka tomu je všetkými nasledovaný, jeho slovo platí ako zákon, jeho rada je rešpektovaná, nech je akokoľvek nepríjemná či nelogická.

Gándhí mohol zohrať kľúčovú úlohu v národnooslobodzovacom hnutí len v indickej atmosfére. Jeho hlavný prostriedok v boji, satjágraha, bol návodom pre spolubojovníkov a vlastencov, ako v sebe objaviť sebaúctu, nepodvoliť sa vôli protivníka, omädzením svojich životných potrieb nezištne slúžiť potrebným, očistením od násilia zbaviť sa myšlienky na odvetu a vystríhaním sa zmyslovým pôžitkom získať vnútornú silu pre zotrvanie v pravde. Láska a pravda nie sú cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Sú nad cieľom. Tvrdý odpor nie je zbraňou slabého, ale naopak, silného. Svojou podstatou vzbudzuje strach v tyranovi a nechtiac ho ponižuje. Od strachu je možné sa oslobodiť len obetovaním sa, pretrhnutím pút k všetkému fyzickému, k majetku. A na ničom neuľpievať. Uľpievanie je poníženie seba samého na hmotu.

Gándhí dokázal vybojovať nezávislosť Indie, ale nemohol zmeniť spoločnosť. India bola vysatá a ponižovaná Angličanmi. Ale sama o sebe od dávnoveku valila balvan náboženského dogmatizmu, ritualizmu a sektárskej výlučnosti. Odveké hranice kastovného delenia odsúdilo asi pätinu obyvateľov do kasty nedotknuteľných, tých, ktorých len dotyk, ale i prítomnosť a tieň spôsobuje rituálnu poškvrnu. Mahátmá Gándhí vyhlásil rozhodný boj za zrušenie nedotknuteľnosti, ale tento balvan sám odvaliť nemohol. Jeho ľud boži, ako ho nazval, získal len dočasne prístup k verejným studniam, do chrámov a škôl. Ďalej sa hinduistická spoločnosť delila a delí na čistých a nečistých, vznešených a nízkych, a to nielen ortodoxná spoločnosť.

Vráťme sa však k úvodnej otázke. Sú Gándhího zásady vtelené do pojmov „ stjágraha“ a „ ahimsa“, aj o polstoročie po jeho smrti živé? Boli nepochybne produktom doby a zohrali úlohu v oslobodzovacom zápase. Ale odchodom Britov začali strácať na účinku. „Ahimsa“ sa menila a mení na „ himsu“, násilie. To sa netýka len vrážd dvoch premiérov, ale každodenného vraždenia, prepadávania za bieleho dňa a strachu obyvateľov pred možnými útokmi násilníkov. Zostáva len nostalgická spomienka na najväčšieho z veľkých zjavov novodobých dejín Indie.