OBSAH:
Jedného dňa prišiel botanikovi Samkovi Švihrovi list z pohraničnej obce Ovesník. Písal mu Ján Popelík, riaditeľ tamojšieho závodu Semeno. Mal prísť posúdiť kvalitu semien, ktoré expedujú domácim i zahraničným záujemcom. Vybral sa tam na posledné dva augustové týždne. Vystúpil na malej stanici. Bol tam len on a výpravca. Ten mu ukázal kopec, pod ktorým je Ovesník a upozornil ho, že cesta je vraj strmá. Hneď, ako sa ocitol pri prvých domoch, stretol aj človeka. Pozdravil sa mu. Občan zastal a začudovane sa pozrel. Prehovoril: „Bwa singwa singwa bwa... Nura se nurara tre..." Samko si myslel, že je to cudzinec. Až neskôr vysvitlo, že to bol občan Moser, ktorý si vymyslel vlastný jazyk, ktorému nik nerozumel, aby mohol druhým nadávať a oni mu nemohli nič vytýkať.
Samko vošiel hlbšie medzi domy a zastal pred najväčším z nich, na ktorom bol nápis Správa závodu Semeno. Vošiel dnu, trochu sa poobzeral. Odkiaľsi z budovy zaznel výkrik a skoro súčasne s treskotom sa otvorili dvere a na chodbu vybehol chlap. Hneď sa osopil na Samka, že čo si to dovoľuje a prečo tak kričí. Samko mu prisahal, že to nebol on a predstavil sa. Tým rozčúleným pánom bol predseda závodu. Povedal mu: „Prepáčte, že som sa do vás pustil trocha zhurta. Nemám rád, keď sa tu potulujú kadejakí cudzinci. Človek nikdy nevie, z koho sa vykľuje podpaľač alebo konkurenčný zved. Ešte raz vás prosím, nehnevajte sa...Trocha ma poplietol ten výkrik...Myslel som si najprv, že ste nimród...(To boli ľudia, ktorí si neďaleko v telocvični nacvičovali šplhanie na stromy, lebo väščina z nich vyberala sokolie hniezda. Potom cvičia mladých sokolíkov, aby im pomáhali pri love.)
Cestou cez dedinu stretli sprievod na čele s bubeníkom. Predseda ich zastavil a opýtal sa ich, čo robia a oni mu povedali, že oslavujú nález kostry ďalšieho mamuta. Chystajú sa z toho uvariť mydlo. Samko bol ohúrený. Predseda mu povedal, že pred 3 rokmi tadiaľ prechádzal turista- zoológ, ktorý im potvrdil, že je to mamutia kostra, a sľúbil im, že tam pošle odborníkov, ale už sa nikdy neukázal. Tak si domáci mysleli, že sa zatáral v okolitých horách a zahynul tam. Samko to všetko fotografoval, povedal, že si to musia vážiť a chystal sa napísať svojmu známemu- archeológovi.
Prišli k predsedovmu domu, kde ich privítala Ružena. Hneď si dali za pohárik. Samko sa poobzeral po izbe a prekvapene povedal: „máte zaujímavé obrazy!“ – bol tam obraz dojčaťa s cumlíkom, ktoré bolo po kolená v haďom pysku. Človiečik sa rozkošne usmieval, akoby mu to spôsobovalo veľké potešenie až rozkoš. Predseda sa pochválil, že to on maľoval. Samko bol pohoršený a povedal, že je to strašné. Predseda sa šťastne rozosmial: „Potešili ste ma, lebo vidím, že to na vás zapôsobilo...“
Neskôr sa Samko zoznámil aj s Pyjou. Na druhý deň išli do závodu Semeno. Predseda mu všetko poukazoval a nechal ho pracovať. Samko zistil, že semená sú v hroznom stave a išiel to predsedovi povedať: „Robíte všetko akosi priveľmi podomácky, neodborne! Nedodržiavate základné technologické postupy...“ Predseda sa prestal usmievať. Skúmavo pozrel na Samka a vytiahol zo skrinky borovičku. Chcel Samka obmäkčiť, pretože potreboval úrodu predať. Samko však dôsledne odporoval. Predseda povedal, že ho nebude nútiť...
Išli na oslavu Ruženiných narodenín. Všetci boli priateľskí a milí až sa to Samkovi nezdalo. Ani sa nenazdal a zasadli k nemu agronóm Soson, ekonomický referent Durdarda a predák Milaniko. Vypytovali sa ho, či je ich kamarát. On im povedal, že je, a oni mu na to, že nech to dokáže podpísaním listín o dobrej kvalite ich semien. Chvíľu sa vyhrážali, no potom sa Samko postavil a odišiel do svojej izby.
Začal sa baliť, keď zrazu niekto zaklopal. Dvere sa prudko roztvorili a polonahá opitá Pyja sa na neho vrhla. Bránil sa, až spadli obaja na dlážku a práve vtedy sa všetci nahrnuli do dverí. Soson ich usilovne fotografoval. Samko mu chcel v tom zabrániť, ale Durdarda ho surovo zastavil. Obvinili ho zo znásilnenia a mysleli si, že ho majú vo svojich rukách, no Samko sa zamyslel, pristúpil k Pyji a požiadal ju o ruku. Povedal jej, že sa má zbaliť, že spolu odídu.
Nasadli na najbližší vlak. Samko a Pyja si sadli k oknu. Samko len ľutoval, že už neuvidí tunajšie mamuty. Pyja ho však uviedla na pravú mieru a vysvetlila mu, že to bol len výmysel, že ho len chceli ohúriť. Potom sa spolu spontánne rozosmiali. Keď utíchli, Pyja sa naklonila k Samkovi a pošepla mu: “Som panna, zachovala som sa pre teba...“ Až teraz sa botanikova tvár zmrštila navôľou.
- v diele sú prvky bizarnosti, mystiky a fantastickosti
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie