Peter Jaroš

Prozaik, filmový a televízny scenárista. Narodil sa 22. januára 1940 v podtatranskej obci Hybe. Základnú školu vychodil v rodisku. Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Hrádku, študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po ukončení štúdia pracoval ako redaktor vo viacerých redakciách (Mladé letá, Kultúrny život, Literárnodramatická redakcia Slovenského rozhlasu), od roku 1972 ako scenárista a dramaturg Slovenskej filmovej tvorby; 1992 - 1994 poslanec NR SR za SDĽ, umelecký riaditeľa Royal filmu, pracovník Národného literárneho centra. V súčasnosti pracuje ako spolumajiteľ a art director v spoločnosti Trigon production a v Národnom osvetovom centre.

Patrí medzi autorov, ktorí sa pokúsili koncom 50. a začiatkom 60. rokov modernizovať slovenskú prózu odklonom od jej socialistickorealistickej podoby. Písať začal už na strednej škole a prvé prozaické a poetické práce publikoval v literárnych mesačníkoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Do literatúry naplno vstúpil dvoma knihami noviel Popoludnie na terase (1963) a Urob mi more (1964). Charakteristickým znakom oboch diel je ponor do psychológie ľudí z mestského prostredia. Námety pre svoju tvorbu čerpal z mestského prostredia, no najmä zo zážitkov z detstva, mladosti, prežitej v dedinskom prostredí na úpätí našich veľhôr. Hoci námety a príbehy vychádzajú z autorovho poznania a životnej skúsenosti, nie sú prísne realistické. Uplatňuje v nich prvky absurdity a paródie, grotesky a sarkazmu, ale aj snovofantastické vstupy s využívaním tvorivých postupov hororu a detektívky. Jeho tvorba sa vyznačuje neustálym experimentovaním. Umelecky a čitateľsky je najúspešnejší román Tisícročná včela (1979) O niekoľko rokov neskôr sa dočkal filmovej adaptácie. V nasledujúcej knihe poviedok Parádny výlet (1982), tematicky zakotvených v rodnom kraji, si vyskúšal nosnosť ďalších kompozičných postupov, ktoré posúvajú príbehy až do polôh bizarnosti, fantastiky a mystiky. Na Tisícročnú včelu voľne nadväzoval román Nemé ucho, hluché oko (1984). Ďalšie prózy sú prejavom hľadania novej témy i určitej umeleckej stagnácie. Pokúša sa reagovať na problémy človeka hľadajúceho nové etické hodnoty v meniacej sa spoločnosti.

Peter Jaroš je aj autorom filmových scenárov a viacerých rozhlasových hier. Jeho diela boli preložené do viacerých cudzích jazykov (češtiny, poľštiny, maďarčiny, nemčiny, ruštiny, macedónčiny, bulharčiny).

Dielo:

Próza:

Popoludnie na terase (1963), Urob mi more (1964), Zdesenie (1965), Váhy (1966), Putovanie k nehybnosti (1967), Menuet (1967), Návrat so sochou (1969), Krvaviny (1970), Až dobehneš psa (1971), Pýr (1971), Trojúsmevový miláčik (1973), Pradeno (1974), Telo v herbári (1979), Tisícročná včela (1979), Parádny výlet (1982), Nemé ucho, hluché oko (1984), Lásky hmat (1988), Psy sa ženia (1990), Milodar slučka (1991), Biela pani, mŕtvy pán (1992), Lady Dracula alias Báthory story (1998)
výberOrechy (1972), Jazda na spiacom obrovi (1985)

Rozhl.dramatizácie a hry:

Splynutie (1968), Kráľovstvo Chimenéza (1969), Skrývačka (1971), Omyl (1973), Hlboko v zeleni (1974), Červený spln (1975)

Filmové scenáre:

Deň slnovratu (1973), Tetované časom (1975), Pacho, hybský zbojník (1975), Studené podnebie (1975), Sneh pod nohami (1978), Tisícročná včela (1983), Magma (1984), Jánošík (1993), Lady Dracula alias Báthory story (1995)obdobie: Slovenská próza po roku 1945
autor:Peter Jaroš
zbierka poviedok: Parádny výlet

vyjadrenia iných autorov:

„Peter Jaroš rozvinul v súbore poviedok Parádny výlet mnohoraké témy. Táto mnohorakosť bola pre jeho poviedkovú tvorbu vždy typická, no autor najnovšie urobil rozhodný krok vpred, jeho prozaický výraz sa zdisciplinoval a zreálnel. Spoločensky aktuálne a umelecky pôsobivé Jarošove poviedky nútia čitateľa myslieť a zamýšľať sa nad sebou a nad životom. Všetky Jarošove príbehy majú veľmi úzky vzťah k realite, sú jej umeleckým zovšeobecnením, symbolom a podobenstvom.“ (Pavol Plutko)

„Jarošov výber poviedok je typickou ukážkou autorovho poviedkového rukopisu od sci-fi až po dedinskú humoresku. Ide tu vlastne o školu neobmedzených možností poviedkového rozprávania, pričom Jaroš nestráca ani na okamih vedomie o potrebe byť aj esteticky a ideovo priebejný, čitateľsky jasný a literárne dôsledný vo svojich cieľoch.“ (Ivan Sulík)

poviedka (z tejto zbierky) : Dravý nálet panny Pyje
motto: Opatrnosti nikdy nie je nazvyš (ľudová múdrosť)
téma:
idea:
kompozícia: 9 kapitol,
prvý riadok je vždy veľkými písmenami (1. DVADSIATEHO MÁJA DOSTAL BOTANIK SAMKO)
vystupuje tu rozprávač, ktorý uvádza, opisuje situáciu a posúva dej, ktorý je prerušovaný dialógmi
jazyk:jednoduchý, hovorový, veľa priamej reči

postavy:

Samko Švihra 

-stredoškolský profesor botaniky na gymnáziu, čestný
-bol pozvaný do pohraničnej obce Ovesník, aby prišiel posúdiť kvalitu ich semien, pripravených na predaj
- bol ohúrený novým krajom- zachovalosťou, „mamutími kostrami i prekvapený tým, čo videl – jedovaté huby, obrazy, chystaný podvod...

Ján Popelík (40)

- riaditeľ i predseda závodu Semeno, vtipkár
- predsedom sa stal, lebo bol cudzincom-„ Cudzieho si hádam väčšmi vážia, rešpektujú ho a nedovolia si k nemu toľko ako ku svojmu.“ – nie je veľmi spokojný-„ Všetci na mňa zabudli a postup na vyššiu funkciu je odtiaľto skoro nemožný“
- sprevádza Samka po meste a ubytuje ho so ženou u seba
- chce Samka naviesť na nepravdivý posúdenie kvality ich výroby
- nie je veľmi citlivý, má svoj život, zaužívané pravidlá
- v niektorých situáciách je jeho smiech zarážajúci

Ružena(30)

- predsedova žena, pohostinná, učiteľka v miestnej škole
- je nespokojná, najradšej by odtiaľ odišla: „ Pokojný život?! Viete, pre mladého človeka, za akého sa ešte sama pokladám, nie je pokojný život to najdôležitejšie. Chýbajú mi tu priatelia, bez nich človek živorí... Bez skutočných priateľov je život ťažký. My sme tu cudzí, žijeme sami...Samota nás ubíja.“
- Ján (ďalej predseda) na to odpovedá: „ Priatelia len otravujú, vybav toto, požič ono... Ja ani nesmiem mať priateľov! Hneď by ma upodozrievali, že im nadŕžam, hehehe. A príbuzní, tých zober čert! Najhoršie je žiť pokope s nimi, lebo tí otravujú najväčšmi! A čo je najhoršie, neujdeš pred nimi, aj keby si žil na druhom konci republiky!“ (Ružena si stala ku oknu a ticho sa rozplakala)

výpravca

- vystupuje na začiatku a konci poviedky
- Samko sa ho pýta, kde je Ovesník a kde má hľadať závod Semeno, on mu odpovedá: Dochádzam...V dedinke som ešte nikdy nebol...Slúžim tu už síce dvadsiaty rok, ale zísť dolu, na to nebolo času...Niekedy si, pravdaže, posedím na okraji svahu a pozerám sa na tie domčeky pod sebou, ale dolu som naozaj nemal čas ísť...Vlak ma dovezie, vlak ma odvezie, však rozumiete...
- zaujímavá bola scéna, keď stál na okraji strmého kopca, pod ktorým bola dedinka, a ešte sa obzrel na staničnú budovu- z pootvoreného okna sa naňho škľabil bezzubými ústami výpravca. Náhle si však nasadil umelý chrup a Samkovi sa zazdalo, že ním zaškrípal.

Pyja (25)

- Ruženina sestra, mladá žena, poznačená (asi) samotou
- predseda ju takto opísal: „Pyja je čudák a chcela asi na vás zapôsobiť... Nedávno skončila pedagogický inštitút a učí so ženou na miestnej škole...Niekedy sa naje bláznivých húb a potom ju bolí hlava...
- pekne spieva a hrá na piano
- najradšej by z Ovesníka odišla, nie je tam šťastná tak ako Ružena – Samko na to reaguje: „Ani neviete, čo tu máte, aká krása je všade okolo, začínam milovať váš neuveriteľne zachovalý kraj a budem sem chodiť každý rok aspoň raz...
- Pyja ho prerušila: „Hovno! Zapadákov je to, bridí sa mi tu, nechcem tu byť ani hodinu, ani minútu, ani sekundu!“ – vyskočila od stola, prevalila pohárik i stoličku a utekajúc od stola, strapatila si vlasy a fňukala.OBSAH:

Jedného dňa prišiel botanikovi Samkovi Švihrovi list z pohraničnej obce Ovesník. Písal mu Ján Popelík, riaditeľ tamojšieho závodu Semeno. Mal prísť posúdiť kvalitu semien, ktoré expedujú domácim i zahraničným záujemcom. Vybral sa tam na posledné dva augustové týždne. Vystúpil na malej stanici. Bol tam len on a výpravca. Ten mu ukázal kopec, pod ktorým je Ovesník a upozornil ho, že cesta je vraj strmá. Hneď, ako sa ocitol pri prvých domoch, stretol aj človeka. Pozdravil sa mu. Občan zastal a začudovane sa pozrel. Prehovoril: „Bwa singwa singwa bwa... Nura se nurara tre..." Samko si myslel, že je to cudzinec. Až neskôr vysvitlo, že to bol občan Moser, ktorý si vymyslel vlastný jazyk, ktorému nik nerozumel, aby mohol druhým nadávať a oni mu nemohli nič vytýkať.

Samko vošiel hlbšie medzi domy a zastal pred najväčším z nich, na ktorom bol nápis Správa závodu Semeno. Vošiel dnu, trochu sa poobzeral. Odkiaľsi z budovy zaznel výkrik a skoro súčasne s treskotom sa otvorili dvere a na chodbu vybehol chlap. Hneď sa osopil na Samka, že čo si to dovoľuje a prečo tak kričí. Samko mu prisahal, že to nebol on a predstavil sa. Tým rozčúleným pánom bol predseda závodu. Povedal mu: „Prepáčte, že som sa do vás pustil trocha zhurta. Nemám rád, keď sa tu potulujú kadejakí cudzinci. Človek nikdy nevie, z koho sa vykľuje podpaľač alebo konkurenčný zved. Ešte raz vás prosím, nehnevajte sa...Trocha ma poplietol ten výkrik...Myslel som si najprv, že ste nimród...(To boli ľudia, ktorí si neďaleko v telocvični nacvičovali šplhanie na stromy, lebo väščina z nich vyberala sokolie hniezda. Potom cvičia mladých sokolíkov, aby im pomáhali pri love.)

Cestou cez dedinu stretli sprievod na čele s bubeníkom. Predseda ich zastavil a opýtal sa ich, čo robia a oni mu povedali, že oslavujú nález kostry ďalšieho mamuta. Chystajú sa z toho uvariť mydlo. Samko bol ohúrený. Predseda mu povedal, že pred 3 rokmi tadiaľ prechádzal turista- zoológ, ktorý im potvrdil, že je to mamutia kostra, a sľúbil im, že tam pošle odborníkov, ale už sa nikdy neukázal. Tak si domáci mysleli, že sa zatáral v okolitých horách a zahynul tam. Samko to všetko fotografoval, povedal, že si to musia vážiť a chystal sa napísať svojmu známemu- archeológovi.

Prišli k predsedovmu domu, kde ich privítala Ružena. Hneď si dali za pohárik. Samko sa poobzeral po izbe a prekvapene povedal: „máte zaujímavé obrazy!“ – bol tam obraz dojčaťa s cumlíkom, ktoré bolo po kolená v haďom pysku. Človiečik sa rozkošne usmieval, akoby mu to spôsobovalo veľké potešenie až rozkoš. Predseda sa pochválil, že to on maľoval. Samko bol pohoršený a povedal, že je to strašné. Predseda sa šťastne rozosmial: „Potešili ste ma, lebo vidím, že to na vás zapôsobilo...“

Neskôr sa Samko zoznámil aj s Pyjou. Na druhý deň išli do závodu Semeno. Predseda mu všetko poukazoval a nechal ho pracovať. Samko zistil, že semená sú v hroznom stave a išiel to predsedovi povedať: „Robíte všetko akosi priveľmi podomácky, neodborne! Nedodržiavate základné technologické postupy...“ Predseda sa prestal usmievať. Skúmavo pozrel na Samka a vytiahol zo skrinky borovičku. Chcel Samka obmäkčiť, pretože potreboval úrodu predať. Samko však dôsledne odporoval. Predseda povedal, že ho nebude nútiť...

Išli na oslavu Ruženiných narodenín. Všetci boli priateľskí a milí až sa to Samkovi nezdalo. Ani sa nenazdal a zasadli k nemu agronóm Soson, ekonomický referent Durdarda a predák Milaniko. Vypytovali sa ho, či je ich kamarát. On im povedal, že je, a oni mu na to, že nech to dokáže podpísaním listín o dobrej kvalite ich semien. Chvíľu sa vyhrážali, no potom sa Samko postavil a odišiel do svojej izby.

Začal sa baliť, keď zrazu niekto zaklopal. Dvere sa prudko roztvorili a polonahá opitá Pyja sa na neho vrhla. Bránil sa, až spadli obaja na dlážku a práve vtedy sa všetci nahrnuli do dverí. Soson ich usilovne fotografoval. Samko mu chcel v tom zabrániť, ale Durdarda ho surovo zastavil. Obvinili ho zo znásilnenia a mysleli si, že ho majú vo svojich rukách, no Samko sa zamyslel, pristúpil k Pyji a požiadal ju o ruku. Povedal jej, že sa má zbaliť, že spolu odídu.

Nasadli na najbližší vlak. Samko a Pyja si sadli k oknu. Samko len ľutoval, že už neuvidí tunajšie mamuty. Pyja ho však uviedla na pravú mieru a vysvetlila mu, že to bol len výmysel, že ho len chceli ohúriť. Potom sa spolu spontánne rozosmiali. Keď utíchli, Pyja sa naklonila k Samkovi a pošepla mu: “Som panna, zachovala som sa pre teba...“ Až teraz sa botanikova tvár zmrštila navôľou.

- v diele sú prvky bizarnosti, mystiky a fantastickosti