Dominik Tatarka

(1913 – 1989)

Je najvýznamnejšou osobnosťou disidentskej literatúry. Narodil sa 14. 3. 1913 v Plevníku – Drienovom. Ako sirota vyrastal v skromných pomeroch, čo v ňom vypestovalo hlbokú úctu voči ľuďom práce a silné sociálne cítenie. Základnú školu vychodil v rodnej obci. Gymnázium začal študovať v Nitre, maturoval v Trenčíne (1932). Ďalšie štúdiá na Sorbonne v Paríži prerušil začiatok druhej svetovej vojny. V rokoch 1939 – 1944 bol stredoškolským profesorom v Žiline a v Martine. Po oslobodení pracoval v redakciách Pravdy a Národnej obrody a aktívne sa zúčastňoval na formovaní novej kultúrnej politiky. Krátko pracoval vo vydavateľstve Tatran, ako vedúci výtvarnej redakcie. Niekoľko rokov bol zamestnaný v Česko-slovenskom filme ako scenárista. Od roku 1955 bol na dlhodobom tvorivom štipendiu a potom žil ako profesionálny spisovateľ. Od roku 1956 sa stáva vedúcou osobnosťou boja proti stalinizmu a v šesťdesiatych rokoch obrodného procesu. Nikdy nepripustil oprávnenosť okupácie v auguste a vymazaný z dejín literatúry. Pretože na Slovensku nenachádzal porozumenie, presťahoval sa na niekoľko rokov do Prahy. Tam nadviazal úzke kontakty s disidentským podzemím vedeným V. Havlom, výrazom čoho bolo aj podpísanie Charty 77. Donútený zhoršujúcim sa zdravotným stavom, ktorý postupe obmedzoval cestovanie aj pohyb vôbec, vrátil sa koncom sedemdesiatych rokov do Bratislavy, kde zomrel 10. 5. 1989.

Publikovať začal v časopise Svojeť v roku 1935 (tam mu uverejnili prvé poviedky: Cesty, Záchvevy duše). V knižnom debute V úzkosti hľadania (1942) sa predstavil ako jemný analytik psychologických, mravných a gnozeologických problémov súčasnosti, poučený predovšetkým na francúzskej próze. V románe Panna zázračnica (1945) zachytil pomocou metódy blízkej surrealizmu (snovosť, splývanie skutočnosti s fantáziou, dialektika paradoxu atď.) atmosféru nástupu avantgardných hnutí v Bratislave svojich študentských čias.

Po vojne zanechal experimentovanie a stal sa oduševneným stúpencom socializmu a socialistického realizmu, v ktorých videl naplnenie ideálov a sociálnych skúseností z mladosti. V románe Farská republika (1948) sa mu podarilo so zriedkavou umeleckou presvedčivosťou zachytiť atmosféru ideového a ľudského vyzrievania časti slovenskej inteligencie za Slovenskej republiky. V roku 1950 mu vyšla kniha Ľudia a skutky, ktorej náklad bol zničený. V ďalších knihách zo súčasnoti sa negatívne prejavilo podľahnutie dobovému schematizmu (Prvý a druhý úder, 1950, Radostník, 1954, a Družné letá, 1955).

Ďalší zlom v Tatarkovej tvorbe priniesla kniha cestopisných reportáží Človek na cestách (1957). Konfrontácia trochu apriórnych predstáv o prednostiach socializmu so západnou skutočnosťou akoby znovuoživila Tatarkov zmysel pre pestrosť života a jeho univerzálne humanistické vlastnosti. Nová kniha noviel Rozhovory bez konca (1959) priniesla radikálny obrat v pohľade na človeka. Pod príkrovom historických udalostí ( Kohútik v agónii) a konzumného pechorenia (Rozhovory bez konca) prozaik nachádza osudovú bolesť a osamelosť v živote jednotlivca. Radikálne zmenil aj zmysel a funkciu svojej tvorby: už nechce svojou prózou poúčať a presviedčať, ale pokúša sa byť len dôverným spoluúčastníkom trápenia človeka a tak apelovať na tých, ktorí znecitliveli voči blížnym. Táto kniha začína v našej próze etapu, v ktorej angažovanosť za ideu postupne začína vystriedavať angažovanosť za človeka. V tomto duchu je ladená aj komorná novela Prútené kreslá (1963). Tatarka v nej s nostalgiou rekonštruuje svoju ľudskú skúsenosť z parížskych štúdií. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Pružná zážitkovo-reflexívna forma dôverných rozhovorov v týchto knihách definitívne nahrádza konvenciu tzv. objektívneho rozprávania, ktoré sa opieralo o historický a ideologický nadhľad nad životom a človekom. V tom istom roku vychádzajú knižne už spomínané satirické prózy pod názvom Démon súhlasu, z ktorých prvá vznikla však už v roku 1956. V tomto období vytvoril Tatarka ešte scenár na sfilmovanie svojej prózy Panna zázračnica (film bol ukončený v roku 1966), no jeho tvorivé zaujatie sa stále viac presúvalo k publicistike a k politickej činnosti. Výber z jeho mimoriadnej cennej literárnej, kultúrnej a spoločenskej publicistiky vyšiel pod názvom Proti démonom (1968).

S celou rozhodnosťou sa postavil proti spojeneckej okupácii. Potom už nasledovalo konsolidačné umlčovanie, špehovanie, prehliadky a výsluchy. Ani v tomto najťažšom období svojho života neprestal tvoriť. Písal krátke črty, ktoré boli po prvýkrát zverejnené ako rozmnoženina s názvom V nečase na Vianoce 1978. Popri črtách, denníku a korešpondencii, v ktorých zaznamenával postupy policajného šikanovania a komentoval politické a kultúrne dianie u nás v sedemdesiatych rokoch, ako surrealisti zaznamenával a vykladal svoje sny a vízie, zaznamenával epické nápady a úvahy na najrôznejšie témy. To všetko tvorilo súčasť veľkého rukopisu, ktorý sa stal známy ako Písačky. Prvá časť z tohto svojrázneho diela vyšla v edícii Petlice, vydávanej L. Vaculíkom v Prahe (1979). Ďalší diel vyšiel pod názvom Sám proti noci v Mníchove (1984) a tretí diel s názvom Listy do večnosti vo vydavateľstve J. Škvoreckého v Toronte (1986). Okrem toho pražská historička umenia E. Štolbová nahrávala na magnetofónové pásky Tatarkovo poeticko-reflexívne spomínanie na to, čo prežil. N a kostru zážitkov a životopisných údajov Tatarka navrstvil reflexsie, záznamy aktuálnych pocitov i fabulačne dotvorené časti, takže výsledkom je postmoderne –tematicky aj tvarom-pluralitné dielo, ktoré dostalo názov Navrávačky (vyšli v roku 1988 vo vydavateľstve Index). Ukážky z Navrávačiek vyšli aj v Slovenských pohľadoch (1989 a 1990). K Tatarkovmu dielu treba ešte pripočítať publicistiku, ktorá bola tiež pripravená na vydanie, ale v roku 1981 rukopis zhabala pri prehliadke Verejná bezpečnosť.

Je veľmi pravdepodobné, že ani to nie je všetko, čo tento filozoficky aj umelecky najsvojráznejší autor našej súčasnosti vytvoril. Jeho bohaté a mnohotvárne dielo je plodom tvorivo a hľadačsky dynamického ducha, ktorý mal odvahu prekračovať všetky konvencie a obmedzenia. Je to symbol slobody a nezávislosti ducha, ktorý sa nespreneveril svojmu intelektuálnemu poslaniu ani v najnepriaznivejších okolnostiach. Je to dielo, ktorým už slovenská literatúra vstúpila do súčasnej demokratickej Európy.

Prútené kreslá

-komorná novela
-má 18 kapitol, nemajú názvy, len čísla
-Tatarka opisuje osob. Zážitky počas štúdií v Paríži pred 2. sv. vojnou.

Hl. postava: Bartolomej Slzička(autor)
Ďalšie postavy: Daniela, Madame,
Dej rozpráva Bartolomej Slzička. Dominuje tu láska k žene, ľudské porozumenie.

Dej: začína rozhovorom autora s kolegyňou Jarmilou. Boli na zájazde a rozpráva jej príbeh o mužovi a žene, ktorých vzťah neskončil manželstvom.
Bartolomej prichádza študovať do Paríža. Hľadá si vhodné ubytovanie a rozhodne sa pre penzión. V penzióne bývajú jeho vrstovníci, ale aj starí ľudia. Zoznámi sa s Madame, paňou penziónu. Madame mu ukáže jeho izbu a poukazuje mu penzión. Po čase sa zoznámi s ľuďmi z penziónu. Spozná sa aj s Danielou. Travieva s ňou veľa času a tiež poukazuje mu Paríž. Spolubývajúci zisťujú jeho pôvod. Pochádzal z Česko- slovenska. V Paríži sa zoznámi s krajanmi Gregorovcami a tiež navštívil velvislanectvo, kde ho privítal krajan Čačko. S Danielou radi chodievajú sedávať na prútené kreslá. Má ju veľmi rád, ale keď odcestuje je mu veľmi smutno za ňou. Raz v divadle ju videl a zistil, že veľa času trávi práve v divadle. Ich vzťah upadol. Slzičkovi prišiel list od polície, bál sa vyhostenia. Slzička sa stretáva so ženami, kt. mu pomáhali vydávať diela. Raz na Vianoce zostal sám. Gregorovci ho pozývali na večeru, ale radšej zostal v penzióne. Daniela mala odísť, ale kvôli Slzičkovi neodišla. Zostala v penzióne. Bývala vedľa jeho izby. Slzička mal rád Danielu, ale k ničomu medzi nimi nedošlo.

Dominik Tatarka sa stal jedným z mála slovenských spisovateľov, čo nielen slovom, ale aj životom potvrdili vernosť humanitným ideálom a hodnotám presahujúcim človeka.