referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Ján Francisci-Rimavský
Dátum pridania: 09.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lucy444
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 9 041
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 26.4
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 44m 0s
Pomalé čítanie: 66m 0s
 
Ján Francisci-Rimavský a jeho deti

Nakoniec by som chcela venovať pozornosť životnému osudu Jána Francisci-Rimavského a jeho potomkom. Viac pozornosti by som chcela upriamiť na tie podrobnosti, ktoré nie sú známe pre širokú verejnosť, a ktoré som naštudovala z knihy Genealógia rodu J. F. Rimavského.

Základnú školu navštevoval od r.1827 v Hnúšti. V r.1830-34 študoval v Ožďanoch a od r.1834-39 na evanjelickom lýceu v Levoči. V r.1839-43 pokračoval na štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde v r.1843 zložil kandidátsku skúšku. V r.1845-47 študoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.

Necelý rok (1844-45) bol námestníkom profesora M.Hlaváča na katedre reči a literatúry v Levoči. V r.1847 nastúpil do štátnej správy ako praktikant u podžupana Gemerskej stolice Gustáva Fáya. V úrade pobudol 1 rok. Aktívne sa zúčastnil revolúcie v r.1848/49 ako kapitán slovenského dobrovoľníckeho vojska. Od r.1850 pôsobil ako expedítor Zvolenskej stolice. Z tohto obdobia poznáme aj jeho osobnú pečať. Pečatné pole v nej vypĺňa doprava hľadiaca orlica, ktorá drží v pazúroch rozvinutý hárok papiera s iniciálami J. a F.

V r.1852 vykonal Ján Francisci-Rimavský rozhodný a šťastný krok vo svojom súkromnom živote. Po odmietnutí Annou Jurkovičovou, ktorá sa vydala za Jozefa M. Hurbana sa rozhodol vziať si za manželku mladú slečnu Amáliu Kasanickú z Banskej Bystrice.

V krátkosti venujem pozornosť aj rodine Kasanickej. Mladá nevesta Amália bola dcérou lesného majstra Ondreja Kasanického a Amálie Filovej. Ondrej, rodák zo Švedlára, bol absolventom Banskoštiavnickej lesníckej akadémie (1818). Z manželstva Ondreja Kasanického a Amálie Filovej sa narodili 3 deti. Prvý bol Koloman Jozef (nar. 5.3.1831), druhá v poradí dcéra, ktorú 9.2.1933 pokrstili ako Idu Viktóriu Amáliu - manželka Jána Francisci-Rimavského. Tretí bol syn, Emil, ktorý zomrel ešte ako malé dieťa.

Ján Francisci-Rimavský sa chcel sobášiť v tichosti a skromne, teda bez ohlášok. Keďže jeho nastávajúca manželka bola rímsko-katolíčkou, potrebovala na sobáš dišpenzáciu, ktorú mohol udeliť len biskup. V tejto súvislosti sa Ján Francisci-Rimavský stretáva so Štefanom Moysesom, neskorším svojim dobrým priateľom, ktorého si vysoko vážil. Svadba sa konala 27.4.1852 v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici za prítomnosti Gustáva Zechentera, doktora medicíny a Mateja Slabeja, advokáta z Brezna. A tak Ján Francisci-Rimavský zostal verným evanjelikom a jeho mladucha, dcéra verných a znášanlivých rodičov, ktorí od neho nežiadali reverz, zase katolíčkou.

Koncom roku 1852 sa v rodine Francisciovcov v Banskej Bystrici (v dome č.333) ako prvorodené dieťa narodila dcéra, ktorú 22.12.1852 pokrstili v rímsko-katolíckom kostole menom Mária, za prítomnosti krstných rodičov Jána Zechentera, doktora medicíny a Otílie Slabejovej. V lete roku 1853 mladá rodina Francisciovcov odchádza z úradného poverenia do Debrecína, kde sa Ján Francisci-Rimavský stáva prvým stoličným komisárom. Na novom pôsobisku pribudol do rodiny syn Miloslav (nar. 30.4.1854). Druhý syn Fedor sa narodil 24.8.1855 v Banskej Bystrici v starorodičovskom dome Kasanických (č.44). Menom Fedor ho pokrstil tunajší evanjelický farár Ľudovít Geduly. Pri krste bol prítomný aj Štefan Daxner-advokát. Svokor Jána Francisci-Rimavského zomiera v Banskej Bystrici vo veku 68 rokov.

Od 24.2.1868 ustanovili Jánovi Francisci-Rimavskému ročnú penziu 1500 zlatých, čo bolo oznámené daňovému úradu v Revúcej. Počas svojho pobytu v Revúcej zastával od r.1868 funkciu hlavného dozorcu tunajšieho prvého slovenského evanjelického gymnázia. V Revúcej sa Francisciovcom v r.1870 v evanjelickom kostole vydala jediná dcéra Mária za Kolomana Tótha. Bolo to veľmi čudné, že Francisci, slovenský národovec, privolil k tomuto spojeniu. Tóthovci - otec aj syn, neboli totiž slovenskej národnostnej otázke príliš naklonení, skôr naopak. Povráva sa, že sa tak stalo kvôli zámožnosti rodiny Tóthovcov. Ondrej Tóth mal vraj už vtedy uložených v banke 50 000 zlatých. Svedkami na svadbe bol August Horislav Škultéty, riaditeľ revúckeho gymnázia, Ján Fakla, kráľovský výborník a Július Reuss, hlavný inžinier. Z manželstva Tóthovcov sa narodili dve dcéry: Anna Kornélia Amália a Mária Irena. Krátko po narodení druhej dcéry sa Tóthovci presťahovali do Košíc. Koloman Tóth tu pracoval ako finančný úradník. V tomto meste náhle zomrela v 24-tom roku svojho života Mária Tóthová, dcéra Jána Francisci-Rimavského. Koloman sa o dva roky oženil znovu so 17-ročnou Klotildou Martinelliovou, katolíčkou z Rimavskej Soboty. Ich manželstvo zostalo bezdetné. Vnučky Francisciovcov boli vychovávané v Revúcej pri starom otcovi Tóthovi v maďarskom duchu.

Ani nie dva mesiace po smrti dcéry Márie, postihol Jána Francisci-Rimavského druhý ťažký životný úder. V Martine, kde žil s manželkou a synmi, ho opustila aj jeho milovaná Amália vo veku 44 rokov. Zomrela ráno o 6. hodine 16.12.1876. Príčinou smrti bola „appoplexia pulmorum.“
3.4Osudy synov Jána Francisci-Rimavského

Po smrti manželky nachádzal Ján Francisci útechu už iba vo svojich dvoch synoch. O staršom synovi Miloslavovi (1854-1926) vieme, že bol jedným z poslucháčov revúckeho gymnázia. Neskôr študoval v Bratislave, Šoproni, medicínu na univerzite vo Viedni. Tu sa pravdepodobne oženil, ale s kým, to nevieme. Isté podľa dostupných materiálov je len to, že jeho pani bola Chorvátka a mal s ňou 2 deti - staršiu Júliu (nar. okolo roku 1876) a mladšieho syna Ivana (nar. okolo roku 1879). V čase okupácie Bosny Rakúsko-Uhorskom v r.1878 pôsobil MUDr. Miloslav Francisci v tejto oblasti ako vojenský lekár. V r.1884 jeho manželka zomrela a jeho deti neskôr vyrastali v opatere starej matky, ktorá žila vo Viedni.

Dňa 15.7.1887 požiadal MUDr. Francisci Turčiansku župu o vydanie cestovného pasu na cestu do USA na dobu jedného roka za účelom získania širšej lekárskej praxe. Z Ameriky však už neprišiel, natrvalo sa usadil v Clevelande, kde sa aj 23.7.1888 druhýkrát oženil s Fanny Finkes. Nevesta pochádzala z Viedne a bola o jeden rok mladšia od Miloslava. V roku 1890 taktiež syn Miloslava Ivan požiadal podžupana Turčianskej stolice o vydanie pasu, pretože chcel ísť navštíviť svojho otca v USA.
Vnuk Ivan bol po otcovi hudobne nadaný. Zamestnal sa ako violončelista v divadelnom orchestri v New Yorku, kde podľa otca mal lepšie podmienky pre život a hudobný rast ako v Clevelande. V roku 1908 Ivan Francisci študoval vo Viedni u profesora Pavla Grunnera, kde bol členom viedenského symfonického orchestra. Po návrate do USA hral v starom Bergofe, neskôr založil Francisciho umelecký orchester. Medzi obyvateľmi Clevelandu boli veľmi populárne jeho nedeľné nočné koncerty, vysielané prostredníctvom stanice WEAR. Jeho orchester 10 rokov hrával v hoteli Cleveland.

Teraz by som rada prikročila k objasneniu osudu druhého syna Fedora Francisciho (1855- ?), o ktorom sa doteraz vedelo najmenej.

Kde presne získal základné vzdelanie, doteraz nie je známe, ale stredoškolské vzdelanie ukončil s maturitou na bratislavskej reálke (Pressburger Oberrealschule) v r.1873. Na jeseň 18.10.1873 sa zapísal na ďalšie štúdium v Mníchove na tamojšej kráľovskej polytechnickej škole (Königliche Bayerische Polytechnische Schule), ktorú úspešne absolvoval a v r.1877 sa stal stavebným inžinierom. Po márnom hľadaní zamestnania na ministerstvách v Budapešti odišiel hľadať svoje životné šťastie do ďalekého Ruska. V r.1878 už bol v Petrohrade, kde sa mal naučiť ruský jazyk, a potom učiť buď na gymnáziu alebo na reálke. V r.1888 mu otec posiela 118 zlatých do Kostromy. Tu sa pravdepodobne aj oženil. Manželku vo svojich listoch nazýva Vieročkou, s ktorou mal 4 deti. Najstarší bol Sergej, druhý Dmitrij, tretia bola dcéra Helena Oľga a najmladším členom rodiny bol syn Leonid. Kedy sa narodili deti Fedora Francisciho, sa dá určiť len približne z korešpondencie medzi otcom a synom. Spomínané deti sa narodili v rozmedzí rokov 1883-1894.

Od 1.9.1898 žijú Francisciovci v obci Detčino v Kalugskej gubernii, neskôr sú všetky listy datované v Kaluge, meste ležiacom južne od Moskvy. Vnuci Jána Francisciho navštevovali miestne gymnázium, kde otec bol učiteľom. Roku 1902 ho tamojší riaditeľ poveril ako dozorcu pri výstavbe novej budovy gymnázia.

Medzi záľuby Fedora patrila filatelia. V jednom z listov prosil otca, aby o tom uverejnil oznam v Národných novinách.

Sledovať ďalšie osudy Francisciovcov v Rusku je nadmieru ťažké. V jednotlivých listoch adresovaných otcovi sa Fedor zmienil, že na dôchodok pôjde bývať do Moskvy. Či sa tak stalo nevieme, lebo Ján Francisci-Rimavský 7.3.1905 „bývalý hlavný župan stolice liptovskej, radca kráľovskej námestnej rady, čestný predseda Matice slovenskej, majiteľ ruského rádu SV. Anny II. triedy, dištriktuálny inšpektor ev.a v. patentálnej superintendencie, dozorca slovenského ev. gymnázia vo Veľkej Revúcej, predseda kníhtlačiarskeho - účastinného spolku v Turčianskom Sv. Martine, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, čestný mešťan Turč. Sv. Martina a Mošoviec zomrel po dlhej nemoci v 83. roku požehnaného života. Jeho telesné pozostatky boli uložené 9.3.1905 o tretej hodine popoludní na cintoríne v Turč. Sv. Martine.“

Odkaz Jána Francisci-Rimavského

Odchodom Jána Francisciho do večnosti skončil jeho bohatý, pestrý, plodný, vo viere vytrvalý život. Štafetu rodového následníctva odovzdal svojim dvom synom.
Chcela by som záverom zdôrazniť, že Ján Francisci, roduverný Slovák, v ťažkých časoch pre slovenský národ zdarne vychoval svoje tri deti, ktoré však nastúpili a realizovali samostatne svoje životné osudy ďaleko od neho. Jeho deti ešte v stopách a myšlienkach svojho otca pokračovali, ale o jeho vnukoch a vnučkách sa to povedať nedá. Tým už bolo veľmi vzdialené všetko, o čo usiloval ich starý otec a pôvodná slovenská krv sa stratila vo víre cudzieho sveta.

Ale i cez uplynulé desaťročia a generácie by sme mali mať stále na pamäti odkaz Jána Francisciho – Rimavského. Vážim si ho a cením pre jeho skutky. Svojou celoživotnou prácou sa nám snažil odkázať: “...nám musí ísť o to, aby skrze literatúru vzdelanie nášho ľudu sa napomohlo, a napospol stav jeho duchovne i hmotne sa polepšil. Naša literatúra musí žiť a pôsobiť. Každý spis musí sto myšlienok otvoriť, sto skutkov zrodiť.“ (XI číslo, I ročník, Orla tatranského)
 
späť späť   3  |  4  |  5  |  6  |   7   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.