Stalin si dal v tomto smere skutočne záležať. Nikomu sa nepodarilo utiecť z GULAGU tak ako jemu z cárskych väzníc. Začiatkom tridsiatych rokov sa Stalin pomaly dostáva do úlohy vodcu strany a štátu. Všetky veľké úspechy industrializácie a vôbec celého národného hospodárstva sa v tlačí prezentovali ako priamy úspech Stalinovej vodcovskej geniality, umu a šikovnosti. Propaganda a demagógia najvyššieho stupňa vytvárali v ľuďoch mienku, že Stalin je akási nadprirodzená osobnosť, že práve on je zárukou všetkého pozitívneho a dobrého v štáte, a že všetko zlé, čo sa v krajine deje, sa deje iba preto, že súdruh Stalin o tom nevie. Takto sa začal tvoriť kult Stalinovej osobnosti. Na druhej strane, Stalin rozpútal v krajine vyslovenú spionomániu. Všetky chyby, omyly, neúspechy a pohromy prirýchleho tempa výstavby a nie najschopnejšieho vedenia (vrátane povolžského hladu) sa pripisovali na vrub trockistom, sabotérom, záškodníkom, kapitalistickým špiónom a iným kontrarevolučným živlom, vznikol fenomenálny pojem nepriateľ ľudu. Práve v tridsiatych rokoch sa konalo množstvo falzifikovaných súdnych procesov, ktoré zorganizovala Ceka (Mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou), z ktorých najznámejšie sú Sachtinský proces, proces s Priemyselnou stranou, či proces s Menševickým ústredím. Na týchto procesoch skutočne obdivuhodne spolupracovali súd, obžaloba, obhajoba aj obžalovaní. Obvinení, mučení pri "vyšetrovaní" (presnejšie povedané pri učení sa úloh), obviňovali sa na procesoch sami, kajali sa, ba dokonca žiadali pre seba najvyšší trest – všetko pod hrozbou ďalšieho mučenia v prípade komplikácii. Dvadsiate a najmä tridsiate roky boli v Rusku poznačené atmosférou strachu, nedôvery, udávania a hľadania vinníkov. Z dnešného pohľadu je ťažko pochopiteľné, ako celý ľud obrovskej krajiny mohol uveriť čomusi takémuto. Vtedy však bol Sovietsky Zväz skutočne v ťažkej situácii. Bol obklopený samými nepriateľskými krajinami, každú chvíľu hrozila intervencia a navyše pomerne veľa samotných obyvateľov Ruska bolo voči boľševizmu nepriateľský naladených. Dôležitou tragickou udalosťou pre Rusko bolo zavraždenie Sergeja Mironoviča Kirova, významného a veľmi obľúbeného straníckeho funkcionára v roku 1934. Oficiálna verzia znela, že atentát bol spáchaný na príkaz Trockého, Zinovieva a Kameneva, čo však zrejme nebola pravda. Podstatné však je, že Kirovova smrť poslúžila Stalinovi ako zámienka pre prvú veľkú čistku v strane.