Mária Terézia - životopis

Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol VI., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie "Pragmatickej sankcie". Pragmaticka sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách. Stanovilo medzi iným prednostne dedičné právo dcér Karola VI. Hneď po smrti Karola VI. vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ne čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali s nasledovať jeho príklad. Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu.

Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov. Uhorsko ostalo poslednou nádejou mladej panovníčky. Preto pricestovala do Bratislavy, kde práve zasadal snem a osobne požiadala o pomoc. Do vystúpenia pôsobivo zakomponovala slzy, apelovala na tradičnú rytierskosť, na povinnosť ochraňovať slabé ženy. A účinok bol ohromujúci. Poslanci jej ani nedovolili dohovoriť, vyvolávali jej na slávu a sľúbili dať život i krv za svoju kráľovnú. Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Prusku a Bavorsku. Vyhlásila, že: „Vojna je ohyzdné protiľudské remeslo a lepší je menej oslnivý mier než vojna opradená slávou“.

Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade. Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda.
V západnej časti krajiny Mária Terézia hneď prikročila k reforma štátnej správy a daňových záležitosti, ktoré čoskoro priniesli úspech. Energicky sa pustila do reorganizácie armády. Kráľovná, zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. na zvýšenie profesionálnej úrovne dôstojníckeho zboru zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.

Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť financie v rámci reformy daňového systému. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane.
Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu. Zasiahla aj do správy miest a dedín. Výrazne zreformovala súdnictvo. Znie to neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18.storočí súdili a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana.

Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18.storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770.

Ďalšou oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžadovala zmeny, bolo školstvo.

Pre široké vrstvy obyvateľov malo najväčší dosah uzákonenie povinnej školskej dochádzky. Zásluhou Márie Terézie sa do učiva na vysokých školách zaviedli mnohé moderné prírodovedné a spoločenskovedné poznatky, vznikol celý rad nových typov škôl, napríklad obchodné školy či školy na prípravu učiteľov. Gymnázia sa dostali pod štátny dozor. V Uhorsku sa reforma riadila osobitnou študijnou osnovou, ktorú kráľovná vydala v roku 1777 pod názvom Ratio educationis. Tereziánska škola položila základy všeobecnej gramotnosti ľudových vrstiev a zásadnou mierou sa podieľala na ich vzdelanosti. Spočiatku boli : triviálne školy neskôr hlavné,normálne,gymnáziá,univerzity (napr.: Trnavská.Košická,Budínska),Vysoké školy (napr.: Banícka akadémia – založená roku 1763 v Banskej Štiavnici).

Mária Terézia pokladala katolícke náboženstvo za jediný ideologicky základ ríše a Cirkev za významnú súčasť svojich mocenských záujmov, no bola nespokojná s viacerými aspektmi jej činnosti. Nebola naklonená náboženskej tolerancii. S Jozefom, ktorého roku 1765 ustanovila za svojho spoluvládcu, sa nezhodla ani v otázkach zrušenia nevoľníctva a striktne odmietala všetky pokusy poddaných bojovať za zlepšenie svojho postavenia. V tomto bola nekompromisná. Reformy Márie Terézie mali plnú platnosť iba v tzv. dedičných krajinách, čiže v Rakúsku a Čechách, nie však v Uhorsku.

Kráľovná musela rešpektovať osobitosť stavov, keďže jej pomohli pri nástupe na trón. A tak sa čoraz väčšmi zvýrazňovali rozdiely medzi východnou a západnou časťou ríše. Uhorský snem zvolaný v roku 1764 do Bratislavy mal prerokovať návrhy reforiem. Napriek odporu uhorskej šľachty panovníčka presadila urbársku reguláciu, ktorá mala jednotne upraviť poddanské pomery v celej krajine. Celá akcia trvala od roku 1767 do roku 1772, keď bol zavedený celokrajinský urbár, neskôr nazvaný tereziánskym. Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka.

Nebolo azda oblasti, ktorá by v čase panovania Márie Terézie nebola potrebovala reformu. Je nepochybné, že na toľké zásadné premeny nestačila len pevná vôľa, ale bola potrebná aj dobra znalosť pomerov, rozhľadenosť rozvážnosť založená na solídnom vzdelaní. A toho sa Márii Terézii dostalo už v detstve a mladosti. Otec jej zabezpečil výchovu, ktorá sa v mnohom odlišovala od zvyklosti doby. Podľa súčasníkov sa mladá princezná výzorovo i povahovo väčšmi podobala svojej matke, ktorá pochádzala z nemeckého protestantského rodu. Jej vzdelávaním boli poverení jezuiti.

Mária Terézia mala talent na cudzie jazyky – plynulo hovorila po francúzsky, taliansky, latinsky, nemecky a španielsky.
Okrem toho si dobre osvojila matematiku, získala dôkladne všeobecné vzdelanie a popritom nevynechávala ani predmety, ktoré vtedy patrili bežnému vzdelávaniu dievčat, čiže tanec, hudbu a spev. Rovnako dôležitou otázkou ako výchova bolo rozhodnutie, kto bude manželom budúcej panovníčky. Sympatie rodičov si získal František Štefan Lotrinský. Od pätnástich rokov sa zdržiaval vo Viedni a účasť na živote dvora mu umožnila spoznať Máriu Teréziu. V oboch sa zakrátko zrodila vzájomná náklonnosť, o ktorej sa popísali romány. Ich manželstvo bolo pravdepodobne jediným z mala uzavretým nielen v záujme štátu, ale ja z lásky. A to bolo na tie časy dosť neobvyklé. František Štefan bol nesporne mladý zaujímavý muž so zmyslom pre realitu.

Dosť skoro zistil, že nemá veľké diplomatické, vojenské ani štátnické nadanie. Mimoriadne talentovane sa prejavil v ekonomike. Najväčšie úspechy dosiahol vo finančníctve. Jeho osobné príjmy ďaleko prevyšovali príjmy štátnej pokladnice. Františka Štefana uznávali za gentlemana žijúceho príkladným manželským životom. Istým paradoxom je, že roku 1745 sa síce stal rímsko-nemeckým cisárom, no habsburskej ríši de facto nepanoval, lebo vládu právoplatne zdedila a aj vykonávala Mária Terézia, ktorá sa i do všeobecného povedomia zapísala zväčša ako cisárovná, hoci ňou vlastne nebola. Predčasná smrť Františka I. Štefana v auguste roku 1765 zanechala v Márii Terézii hlbokú stopu. Vládla ešte 15 rokov spoločne sa synom Jozefom II., ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom, ale už nikdy neodložila čierny vdovský odev a z veselej, zo života sa tešiacej ženy zostala na habsburskom tróne zostarnutá, smutná kráľovná. Svoju životnú púť ukončila 29.novembra 1780 vo Viedni.

Za štyridsať rokov panovania si Mária Terézia vyslúžila nielen obdiv pre svoju politickú a reformnú činnosť, ale aj úctu a uznanie protivníkov. Vážil si ju aj odveký politický rival, pruský kráľ Fridrich II. Jej osobnosť azda najvýstižnejšie charakterizoval nemecký kancelár Bismarck, keď ju označil za najväčšieho štátnika rakúskej panovníckej dynastie.