William Shakespeare a jeho život

William Shakespeare sa narodil v "srdci Anglicka", v Stratforde-upon-Avon, ako najstarší syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej. Jeho ctitelia sa utvrdzujú v presvedčení, že to bolo 23. apríla 1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď podľa miestnej pranostiky sa rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Faktom však ostáva, že presne poznáme iba dátum, keď ho - 26. apríla - pokrstili.

Jeho otec, povolaním garbiar a rukavičkár, patril k najvplyvnejším občanom Stratfordu. Matka bola dcérou Roberta Ardena z Wilmcote. V decembri 1582 sa Shakespeare oženil s Anne Hathawayovou, dcérou farmára zo Shottery neďaleko Stratfordu. Bola od neho o osem rokov staršia. Ich prvé dieťa Susanne bolo pokrstené 6. mája 1583 a dvojčatá Hamnet a Judith 22. februára 1585. Inak o tomto stratfordskom období Shakespearovho života vieme málo. Traduje sa, že bol istý čas učiteľom. Iná legenda hovorí, že musel utiecť z rodného mesta, pretože pytliačil a dostal sa do nemilosti miestneho zemepána sira Thomasa Lucyho.

Až dvadsaťosemročný Shakespeare začína po sebe zanechávať viacej stôp. Vieme, že opustil rodinný kozub a dal sa k divadlu, pretože v marci 1592 sa už hrala v londýnskom divadle Rose (Ruža) hra Harry VI. - čo bola zrejme prvá časť Henricha VI. V jeseni 1592 spisovateľ Robert Greene varoval v posmrtne publikovanom pamflete pred kýmsi, kto si namýšľa, že sa môže stať jediným scénotrasom v krajine. To the only Shake-scene in a country je zrejmá narážka na Shakespearovo priezvisko - prvá zmienka o našom dramatikovi, ktorý už od začiatku svojej kariéry budí žiarlivú pozornosť.

Viac však v nasledujúcich rokoch na seba upozornil ako básnik. V roku 1593 publikuje básnickú skladbu Venuša a Adonis, ktorá sa v krátkom čase dočkala deviatich vydaní, a v máji 1594 vychádza jeho druhá básnická skladba Znásilnenie Lukrécie. Obe sú venované grófovi Southamptonovi. To, že Shakespeare dočasne uprednostňoval poéziu, súviselo iste aj s tým, že morová epidémia obmedzila činnosť divadiel. V jeseni 1594, keď bolo po epidémii, znovu sa utvárajú divadelné súbory. Shakespeare, člen aj podielnik Lord Chamberlain´s Men (Spoločnosti lorda komorníka), v tom čase už vyniká nielen ako herec, ale aj ako dramatik. Je už autorom trojdielnej hry Henrich VI. a nasledujú Richard III., Titus Andronicus, Dvaja veronskí šľachtici, Márna snaha lásky, Komédia omylov a Skrotenie čertice. Čoskoro potom vychádza spod jeho pera aj "najsmutnejší príbeh všetkých čias" - hra Romeo a Júlia. O ďalšie úspechy sa mu postarajú hry Sen svätojánskej noci, Richard II. a Benátsky kupec.

V roku 1596 zomrel Shakespearov syn Hamnet. Aj keď sa zdá, že Shakespeare nebol stvorený pre rodinný život, shakespearovskí bádatelia sa domnievajú, že ho k rodine stále viazalo silné puto a - hoci sa za jeho čias museli rodičia vyrovnávať so smrťou detí častejšie než my - smrť 11-ročného dieťaťa ho hlboko zasiahla: stopy tohto zážitku sa dajú nájsť aj v jeho diele. Dvojdielnu hru Henrich IV. píše Shakespeare v rokoch 1597-1598. V roku 1597 sa jeho herecká spoločnosť, v súvise s problémami okolo divadla Theatre (Divadlo), sťahuje o dom ďalej - do divadla Curtain Theatre (Medzivalie). Na Vianoce 1598 dôjde k rekordne rýchlej demontáži divadla Theatre. Na južnom brehu Temže má do pol roka vzniknúť nové divadlo: bude sa volať Globe (Zemeguľa) a Shakespeare bude jeho spoluvlastníkom. Je to teda už zámožný muž, o čom svedčí aj fakt, že v roku 1596 kúpil New Place (Nové sídlo), veľký dom v centre rodného Stratfordu.

V tom čase jeho najpopulárnejšie hry už začínajú vychádzať aj tlačou. Niekedy sú to i tzv. pirátske vydania, vychádzajúce bez autorovho súhlasu. Krátko pred otvorením divadla Globe završuje Shakespeare cyklus hier o "vojne ruží" hrou Henrich V. Nasledujú hry Ako sa vám páči, Iulius Caesar, Troilus a Kressida, Veselé panie z Windsoru, Hamlet a Trojkráľový večer. 24. marca 1603 umiera kráľovná Alžbeta a končí sa tudorovská éra. Na trón nastupuje Jakub I. z rodu Stuartovcov, ale divadlo má aj naďalej dostatok oficiálnej priazne. Jakub I. dokonca prijíma Shakespearov súbor do kráľovských služieb: odteraz sa budú volať King´s Men (Kráľova spoločnosť) a často budú účinkovať priamo na kráľovskom dvore. Z tohto obdobia pochádzajú Shakespearove komédie Koniec všetko napraví a Oko za oko, po ktorých nasledovali tragédie Othello, Macbeth a Kráľ Lear. Dva razy sa ešte Shakespeare vrátil aj k antike: v hrách Antonius a Kleopatra a Coriolanus. Od roku 1601 však už píše menej. Sú to najmä hry Perikles, Cymbeline, Zimná rozprávka, Búrka a Henrich VIII. Prosperov epilóg v Búrke, ktorý odznel v roku 1611 aj na kráľovskom dvore, niektorí bádatelia pokladajú za Shakespearovu rozlúčku s divadlom.

Vie sa však, že ešte spolupracoval s Johnom Fletcherom (1579-1625) na niekoľkých hrách pre divadlo Blackfriars (U Čiernych bratov), otvorené v roku 1608 ako druhá scéna King´s Men. Na posledné štyri roky života sa Shakespeare uchýlil do Stratfordu-upon-Avon. Dôvody jeho utiahnutosti v tomto období sú nejasné. Vyskytli sa aj dohady, že bol zranený a zohavený pri požiari divadla Globe (29. júna 1613), a preto sa už ani nepodieľa finančne na jeho obnove. Zdá sa, že svoje spoluvlastnícke podiely v oboch scénach predal - vysvetľovalo by to, prečo sa o nich nezmieňuje v testamente. Testament diktuje 25. marca 1616. Najštedrejší je k rodine staršej dcéry, vydatej za lekára Johna Halla. Manželka mala zdediť iba druhú najlepšiu posteľ. Ďalšie nepotvrdené dohady hovoria, že Shakespeare žil v ústraní aj preto, lebo sa niečoho alebo niekoho obával. Bol ťažko chorý? Nie je vraj vylúčené ani to, že zomrel na následky otravy. V každom prípade je pravdepodobné, že svoju smrť očakával, pretože zomrel vo svojom rodnom meste krátko po nadiktovaní testamentu - 23. apríla 1616. Jeho smrti vraj mohla predchádzať bujará oslava narodenín s priateľmi Michaelom Draytonom a Benom Jonsonom. Keby bol Shakespeare abstinent, ťažko by vytvoril také skvelé postavy pijanov, ako boli páni Toby Belch a Andrew Aguecheek v Twelth Night alebo Falstaff - tak či tak musíme aj túto historku zaradiť iba medzi shakespearovské legendy.

Pochovaný je v priestore pred hlavným oltárom kostola Svätej Trojice. Na náhrobnom kameni - kópii, ktorá v polovici 18. storočia nahradila originál - je vytesaný epitaf:

Good friend, for Jesus´ sake forbear
To dig the dust enclosed here.
Blest be the man that spares these stones
And curst be he that moves my bones.

Priateľ môj, pre Kristove rany,
nevykop nikdy prach, ktorý skrýva tento hrob.
Kto kameň zachová, nech Boh ho omilostí,
a nech je prekliaty, kto pohne moje kosti.

Každý, kto navštívi tento hrob, si na ňom všimne čerstvé kvety - ustavične ich tam kladú obdivovatelia Shakespearovho umenia z celého sveta. Busta vo výklenku na severnej stene, ktorú sem umiestnili čoskoro po jeho smrti, nám - azda - prezrádza jeho podobu. Shakespeare-človek zostáva postavou dosť záhadnou. Zachovalo sa po ňom iba pár záznamov v matrikách a iných úradných dokumentoch, pár riadkov rukopisu a niekoľko podpisov na obchodných zmluvách. Práve to sú oporné body striedmej chronológie jeho životopisu. Jeho nezničiteľnou stopou je predovšetkým jeho dielo.

O HRE ROMEO A JÚLIA

Vznik tragédie Romeo a Júlia posúvajú dôkazy získané jej porovnávaním s rôznymi inými textami do obdobia dvoch rokov pred jej prvým uvedením koncom roku 1595 (alebo začiatkom roku 1596) - bola to jedna z hier, ktoré divadelná skupina Lord Chamberlain´s Men (Spoločnosť lorda komorníka) uviedla počas svojho účinkovania v Theatre. Vyskytol sa aj dohad, že pravidlá morovej karantény, ako ich opisuje v piatom dejstve mních Ján, by sa mohli zhodovať s pravidlami, ktoré platili počas morovej epidémie v rokoch 1992 - 1993. Aj tento dohad je v súlade s výskumom. Ďalší dohad vychádza z dojkinej zmienky "pred jedenástimi rokmi bolo to zemetrasenie" - keby sa vzťahovala na veľké zemetrasenie, ktoré postihlo Anglicko v roku 1580, musela by hra vzniknúť už okolo roku 1591. No menšie zemetrasenie bolo aj v roku 1584 - a zrejme ono je tu smerodajné, ak vôbec môže byť smerodajná uvravená dojka. Od prvého predstavenia bola táto hra veľmi úspešná - iste aj preto, že vznikla v čase, keď v anglickej poézii zavládla móda sonetu, a tá sa zas veľmi dobre znášala s témou lásky. (Zopár sonetov nájdeme aj v hre - hneď na začiatku sa nám Chórus prihovára prvým z nich.) Príbeh hry bol známy aj v iných literatúrach už v 15. storočí. Predobrazom toho Shakespearovho by mohla byť už Masucciova novela z roku 1476 - milenci sa v nej však volajú inak a žijú v Siene. Zato Luigi da Porto napísal v roku 1530 novelu, ktorá sa už odohráva vo Verone a milenci sa volajú Romeo a Júlia. Touto novelou sa v roku 1553 dala inšpirovať Verončanka Clitia na napísanie epickej básne. Roku 1554 Matteo Bandello, autor najdôležitejšieho spomedzi starších spracovaní, obohatil príbeh o postavu dojky. Roku 1559 Bandellovu novelu voľne preložil do francúzštiny Pierre Boisteau. Z francúzštiny bola potom dvakrát preložená do angličtiny. V roku 1562 ju pod názvom Tragická história o Romeovi a Júlii v rýmovanej podobe (3020 veršov) preložil Arthur Brook. Ďalší preklad bol prozaický, vydal ho William Painter v rokoch 1566 - 7 ako súčasť zbierky Palác potešenia. V čase pôsobenia týchto prekladov bol už Shakespeare na svete a jeho predlohou sa stal nepochybne práve Brookov preklad, s ktorým sa zhoduje v stavbe príbehu aj v mnohých detailoch. To nevylučuje, že poznal aj Painterovo prerozprávanie. Takisto mohol poznať taliansku dramatizáciu Bandellovej novely, ktorej autorom bol herec a básnik Luigi Groto (1578) a španielsku verziu Lope de Vegu (Castevines y Monteses). A pravdepodobne poznal aj hru o Romeovi a Júlii, ktorá je dnes stratená, no vieme, že sa hrávala v Anglicku v šesťdesiatych rokoch 16. storočia (veď aj Brook ju poznal a zmieňuje sa o nej v úvode k svojej básni) a v deväťdesiatych rokoch ešte stratená byť nemusela.

Hoci sa takmer celý dej odohráva vo Verone, len jeden výstup v Mantove, Shakespearova hra iste pôsobila vo svojom čase aj ako ozvena krvavého súperenia Yorkovcov a Lancasterovcov (1455 - 1485). Ak chceme hovoriť aj o jej knižných vydaniach, dobre bude najprv si ozrejmiť význam tlačiarenskych termínov kvarto a fólio. Kvartom nazývame formát, ktorý vzniká po dvojnásobnom preložení hárku - výsledkom je 8 strán vo veľkosti 22 x 17 cm. Kvarto (quarto) máva v komentároch skratku Q. Pod fóliom (máva skratku F) rozumieme formát, ktorý vzniká, keď preložíme hárok iba raz - získali sme 4 strany vo veľkosti 33 x 22 cm. Tlačou vyšla Shakespearova hra Romeo a Júlia po prvý raz v kvartovom vydaní v roku 1597 (Q1). Išlo o pirátske vydanie, tzv. zlé kvarto, v ktorom viaceré pasáže hry chýbali, alebo boli skomolené, poprehadzované, či len parafrázované. Všetky neskoršie vydania sa opierajú až o druhé, tzv. dobré kvarto (Q2), ktoré vyšlo ešte za autorovho života v roku 1599 nie ako revízia, ale ako náhrada zlého kvarta. Často sa nám zdá, že nástupy postáv sú signalizované predčasne - bádatelia z toho vyvodzujú, že sa tlačilo z rukopisu, ktorý používal renesančný inšpicient, včas upozorňujúci hercov za scénou na ich blížiaci sa výstup. V starostlivejších kvartových vydaniach (Q2, Q3, Q4, Q5), ako aj vo fóliovom z roku 1623, má hra okolo 3000 riadkov, zatiaľ čo v Q1 ich mala takmer o 800 menej - i z toho vidieť jeho nespoľahlivosť. A predsa ďalší vydavatelia a takisto neskorší bádatelia vzali aj Q1 na milosť! Zistili totiž, že jeho pôvodcovia dobre poznali prvú inscenáciu a scénické pokyny, ktoré k vydaniu pripojili, nám ju približujú. Bez Q1 by sme sa nikdy nedozvedeli, že v samovražde, o ktorú sa Romeo pokúša v treťom dejstve, mu v pôvodnej inscenácii nezabránil Lorenzo, ale dýku z ruky mu vytrhla dojka. Alebo že v piatom dejstve prichádzal Baltazár na javisko booted - takto synekdochicky sa divákovi oznamovalo, že je to jazdec, ktorý práve absolvoval cestu z Verony do Mantovy. Hra Romeo a Júlia sa stala aj súčasťou prvého súborného vydania Shakespearovho diela, ktoré vyšlo v roku 1623 a obsahovalo 36 hier. (Neskôr k nim pribudol Perikles,a potom aj v spolupráci s Johnom Fletcherom napísaní Dvaja urodzení príbuzní. Dnes je to teda 38 hier, ktoré tvoria tzv. shakespearovský kánon.)

Linky:

will shakespeare - williamshakespeare.org