V Uhorsku národom v politickom zmysle slova boli len privilegované vrstvy vyššej a nižšej šľachty bez ohľadu na národnosť(natio hungarica). Centralizačné snahy Jozefa II. i jeho neúspešný pokus nahradiť latinčinu ako reč župnej administratívy nemčinou nastolili otázku štátneho jazyka ako otázku politicky veľmi dôležitú. Nevyhnutnosť zaviesť namiesto latinčiny živý národný jazyk do štátnej administratívy bola samozrejmá, ale tým, že vedenie štátu bolo v rukách veľkostatkárskej šľachty, maďarčina dostávala charakter panskej, nad ostatnými národnými jazykmi nadradenej reči. No v tomto procese sa hlásili k rovnoprávnosti všetky národnosti Uhorska - srbochorvátska, slovenská, rumunská a ukrajinská. Slovenská národnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej, lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnou súčasťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše.
Táto tradícia, oživujúca existenciu mocného slovanského štátu, sa viazala na územie Moravy a Slovenska. Jej závažnosť bola o to väčšia, že bola spojená so vznikom prvého slovanského písma a s jeho tvorcami Cyrilom a Metodom. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenskí obrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján Baltazár Magin, Pavel Doležal. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši už Ján Severini. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja Papánka Dejiny slovenského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských, o občianskych a cirkevných pomeroch ako starého, tak nového veku Slovákov. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnako katolíkov ako evanjelikov. Jeho kniha bola impulzom pre J. I. Bajzu i pre A. Bernoláka a J. Fándlyho, aby vystúpili s programom samostatnej slovenskej literatúry. Vývin smerujúci k osamostatneniu slovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny už tak pokročil, že po Papánkovej obrane slovenskej národnosti a jej historického významu(1780) bolo vystúpenie J. I. Bajzu organickým pokračovaním tohto vývinu. Bajza, najprv ako satirický básnik, prichádza s návrhom na spisovnú slovenčinu na začiatku vlády Jozefa II. No tento návrh mohol publikovať len roku 1783, keď dal do tlače svoj román René mláďenca príhodi a skusenosťi. Neodvažuje sa povýšiť určité nárečie za spisovný jazyk. A preto sa rozhodne pre svoj vlastný viacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednak jeho vlastnou hovorovou slovenčinou, blízkou západným nárečiam.