Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jeho spisovnej reči ako základnú otázku doby. A preto pre mladého bohoslovca Antona Bernoláka, ktorý roku 1784 prešiel z Viedne do generálneho seminára v Bratislave, sa potreba spisovnej reči javila ako potreba z každého hľadiska odôvodnená.
Anton Bernolák vyšiel zo zásady, že slovenská spisovná reč má čo najtesnejšie priliehať k hovorovému ľudovému jazyku Slovákov v Uhrách, že sa má zbaviť tých znakov, ktoré boli prenesené z češtiny. Preto podáva návrh na fonetický pravopis, vychádzajúc zo západoslovenského nárečia. Nezvolil toto nárečie náhodne. Trnava bola kultúrnym centrom, nachádzala sa tam univerzita i tlačiareň.
Svoj návrh pravopisu podoprel sústavnou slovenskou gramatikou(Grammatica slavica, 1790). Uzákonil výslovnosť stredoslovenčiny v slabikách ďe - ťe - ňe. Ku gramatike pripojil zbierku ľudových prísloví ako ukážku spisovného jazyka. Nasledujúceho roku (1791) vydal rozpravu o kmeňosloví a tvorení nových slov - Etymologia vocum slavicarum. Svoje dielo zavŕšil veľkým slovníkom, na ktorom horlivo pracoval niekoľko rokov. Jeho vydania sa však už nedožil. Až dvanásť rokov po jeho smrti zásluhou Juraja Palkoviča vyšlo toto najväčšie a zaslúžený obdiv vzbudzujúce dielo - Slovár Slovenskí Česko-Laťinsko-Německo-Uherskí.
Bernolák svojím jazykovedným dielom nezískal slovenských luteránov pre slovenčinu, a tak slovenská literatúra sa rozvíjala v dvoch spisovných jazykoch. Jeho význam je však v tom, že položil základy pre samostatnú slovenskú literatúru a tým usmernil vývin od feudálnej národnosti k novodobému národu. Napokon to bol bernolákovec básnik Ján Hollý, ktorý vyslovil súhlas s novým uzákonením spisovného jazyka na báze stredoslovenského nárečia.