Jonáš Záborský (* 3. február 1812, Záborie – † 23. január 1876, Župčany) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik, novinár a historik

Životopis Narodil sa v rodine drobného zemana. Základnú školu navštevoval v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 – 1821, v roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch, v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1829 - 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a napokon svoje vzdelávanie ukončil v roku 1834 na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.

Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach, v rokoch 1839 – 1840 študoval na univerzite v Halle, v roku 1840 bol chvíľu kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, no ešte koncom roka prijal miesto farára v Rankovciach. Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímsko-katolíckej cirkvi a v roku 1843 bol vysvätený za kňaza.

Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikaciou spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny); odmietol tiež jeho národný program ako nerealistický. V rokoch 1843 – 1850 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a v rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s bachovskou cenzúrou sa v roku 1853 stal farárom v Župčanoch. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Posledné roky prežil osamotený a označovaný za „národného hriešnika“, zatrpknutý, plný rozporov v sebe samom i voči svetu okolo.

Tvorba [úprava]Je autorom klasicistických básnických skladieb (Žehry), satirických próz (Panslavistický farár, Faustiáda, Chruňo a Mandragora, Pompézňa), didaktických humoresiek (Dva dni v Chujave), historických poviedok (Blud, Svätoplukova zrada) a drámy (Lžedimitrijády). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny uhorského kráľovstva od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnou témou jeho tvorby sú historické fakty, detaily zo života a autobiografické prvky. Stal sa nekomplikovaným analytikom, komentátorom a kritikom romantických ilúzií o živote. Po represáliách voči slovenským inštitúciám poslal svoje rukopisy do Matice českej, a dnes sú uložené v archíve Národního muzea v Prahe.

Dielo

Poézia 1836 - Na Slowáků (vyšlo v časopise Zora)
1840 a 1866 – Bájky, zbierka pôvodných a preložených bájok
1851 – Žehry. Básně a dvě řeči, zbierka poézie
1853 - Múdrosť života v chrámových řečech
1863 - Vstúpenie Krista do Raja, náboženský epos
Únos Lumíra
Šuhajdovi a J. Viktorínovi
Porady biskupské
Slovákom na rozlučnú
Smrť Jánošíkova

Próza 1864 - Mroč (vyšlo v časopise Černokňažník)
1864 – Faustiáda, fantastická hrdinská báseň satirický román
1870 - Panslavistický farár, autobiografická poviedka
1870 - Hlovník medzi vzbúreným ľudom (vyšlo v časopise Národnie noviny)
1873 - Dva dni v Chujave (dve časti: Deň pekný a Deň škaredý), "novoveká povesť"
1914 - Nálezca pokladu (vyšlo v časopise Slovenské pohľady)
1930 - Kulifaj
1935 - Svätoplukova zrada, historická poviedka