- pedagóg, spisovateľ, zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, folklorista, básnik, literárny historik

Pavol Dobšinský sa narodil sa 16. marca 1828 v Slavošovciach v učiteľskej rodine. Prosperujúce baníctvo, rozmáhajúce sa trhovníctvo a bohatá remeselná výroba tu vytvárali okrem iného veľmi priaznivé materiálne predpoklady a podmienky pre rozvíjajúce sa národné hnutie.

Počiatky záujmu o slovesnú umeleckú tvorbu slovenského ľudu siahajú v Gemeri a v susednom Malohonte ešte do 18. storočia. Na Gemer sa v prvých desaťročiach 19. storočia tiež viaže významná a bohatá zberateľská činnosť Pavla Jozefa Šafárika, výsledky ktorej sú zaznamenané v Písních světských lidu slovenského v Uhřích a tiež v jeho štúdiách venovaných slovanskej a slovenskej ľudovej poézii.

Po gymnaziálnych štúdiách v Rožňave (1837-38) a v Miškolci sa Dobšinský dostal na lýceum do Levoče (1849-50), kde študoval filozofiu a teológiu. Pôsobil ako tajomník veľkorevúckeho farára Samuela Reussa. V rokoch 1855-58 bol evanjelickým farárom v Bystrom (dnes Rožňavské Bystré). Od roku 1858 prednášal na novozriadenej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a po roku 1861 bol evanjelickým farárom v Drienčanoch.

Pavol Dobšinský bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. V Banskej Štiavnici sa podieľal na redigovaní časopisu pre umenie a literatúru Sokol, ktorý významne ovplyvňoval vtedajší kultúrny život na Slovensku. Básnickými prvotinami prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Považje, Život, Holubica.

Od roku 1867 spolupracoval na vydávaní Zborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier (1.zv. 1870, 2. zv. 1874), prispieval do neho a neskôr ho aj redigoval. Zásluhou Zborníka zosilnelo zberateľské úsilie na Slovensku.

Na diele Slovenské povesti (1. a 2. zv. 1858, 3. a 4. zv. 1859, 5. zv. 1860) sa významne podieľal A. H. Škultéty. Výsledky štúdia o ľudových rozprávkach publikoval Dobšinský v Úvahách o slovenských povestiach (1871). Život slovenského ľudu opísal v knihe Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské (1880).

Najväčšie dielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydal Dobšinský na sklonku svojho života. Táto doposiaľ najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880-83 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju 90 rozprávok.
V krátkom príhovore P. Dobšinský opisuje pohnútky, ktoré ho viedli k zostaveniu a k vydaniu tejto rozprávkovej zbierky. Staršie vydania slovenských ľudových rozprávok boli podľa neho už dávnejšie rozobraté a čitateľovi neprístupné. Doterajšie vydania však splnili významnú úlohu. Mnohí k nim siahli ako k dôležitému prameňu poznania života a kultúry slovenského ľudu. Do zbierky napokon zaradil aj väčšinu rozprávok zo zbierky J. Rimavského a v pozmenenej podobe aj niektoré ľudové rozprávky Slovenských pohádek a pověstí od B. Němcovej, ako napríklad Soľ nad zlato, O dvanástich mesiačikoch a iné. Ostatné rozprávky boli v Prostonárodných slovenských povestiach uverejnené po prvý raz.

Obsah Prostonárodných slovenských povestí je žánrovo pestrý a bohatý. Zastúpené sú predovšetkým rozprávky fantastické. Okrem nich sa tu nachádzajú rozprávky zvieracie, legendárne, novelistické, realistické aj humoristické.
Charakteristickým znakom tejto zbierky je jednotná autorská línia všetkých rozprávok, mnohé časti boli upravené štylisticky.
Druhé vydanie (1959) bolo doplnené ilustráciami M. Benku, tretie vydanie vyšlo v roku 1966 a štvrté vydanie v roku 1973 spolu s textami knihy Slovenské povesti.

Dobšinský prekladal z viacerých jazykov, najmä z francúzštiny a angličtiny. Zaslúžil sa aj o zachovanie mnohých historických dokumentov (materiály o Jednote mládeže slovenskej, študentské zborníky, súbory ľudovej slovesnosti, atď.) a o podchytenie talentov pre literatúru (J. Čajak, J. Botto, Ľ. Kubány).

Zomrel v Drienčanoch 22. októbra 1885.