Országh v tom čase inklinoval k maďarčine - v Matici slovenskej sa dodnes zachoval rukopisný zošit jeho maďarských básní, založený r. 1865. Maďarské básne majú vysokú úroveň a potvrdzujú, že Országh mohol byť raz tak isto vynikajúcim maďarským básnikom. Ale dokonca aj nemeckým básnikom, pretože v Kežmarku začal veršovať už aj po nemecky a jeho triedny profesor Koller ho pomenoval dokonca " mladý Goethe ". Nemeckých básnikov si vypožičiaval Országh v lyceálnej knižnici, ktorá pozostávala z niekoľko desiatok tisíc zväzkov a v súčasnosti je najväčšou školskou historickou knižnicou na Slovensku a údajne aj v strednej Európe. Výpožičné zošity sú v archíve lýcea a potvrdzujú záujmy mladého Országha, ktorý si vypožičiaval hlavne Goetheho a Schillera, ale aj hry, ktoré napísal Shakespeare.

Hoci teraz žil Országh v nemeckom prostredí, dal prednosť písaniu v maďarčine. Prevládol vplyv Miškovca? Vplyv rodín, v ktorých dával kondície alebo snaha dostať sa takto do vyšších kultúrnych vrstiev? Alebo to bola aj zásluha maďarského samovzdelávaciaho krúžku, ktorý pracoval na kežmarskom lýceu?

Prvé samovzdelávacie študentské spoločnosti vznikli na kežmarskom lýceu už v 20.rokoch 19.storočia - r. 1823 vznikla nemecká, r. 1824 slovenská ako prvá svojho druhu na území Slovenska, r. 1826 srbská a až r. 1832 maďarská spoločnosť. Po maďarskej revolúcii v r. 1848/49 bola akákoľvek spolková činnosť zakázaná, ba na krátky čas bolo uzavreté aj samotné kežmarské lýceum.

Maďarská spoločnosť - ako jediná z predchádzajúcich - sa opatrne obnovila r. 1862 - bol to veľmi odvážny čin, pretože v Kežmarku sa napr. v tom čase nesmeli združovať lekári, lekárnici, ba ani dobrovoľní hasiči - viedenská vláda ani jedným neschválila stanovy s tým odôvodnením, že medzi členmi je veľa bývalých prívržencov maďarskej revolúcie a títo ľudia boli stále pod policajným dozorom. Aby vyššie orgány nehľadali v školskom spolku niečo politické, jeho zakladatelia profesori Fridrich Scholcz a Štefan Palcsó uviedli ako dôvod založenia cvičenie a vzdelávanie sa v maďarskom jazyku. Napokom - maďarčina sa ako povinný predmet vyučovala vo všetkých ročníkoch kežmarského gymnázia. Žiaci nižšieho gymnázia nemohli byť členmi maďarského samovzdelávacieho krúžku - mohli však byť jeho prísediacimi. A určite medzi nimi nechýbal Pavol Országh. Ako žiak piateho ročníka sa už stal členom krúžku - jeho meno sa prvýkrát spomína v zápisniciach krúžku v školskom roku 1866/1867. Maďarské zápisnice sú v archíve lýcea, knihy najlepších prác v Matici slovenskej.

Organizácia práce krúžku bola veľmi zaujímavá. Schôdzka pozostávala z dvoch častí - v prvej sa predstavili recitátori a v druhej sa hodnotili literárne pokusy. Postup odovzdávania prác bol nasledujúci: nádejný poet alebo prozaik išiel za tajomníkom spolku, odovzdal mu prácu označenú heslom, nie vlastným menom a odovzdal aj zapečatenú obálku, označenú tým istým heslom ako bola označená práca. V obálke bolo meno autora. Tajomník musel zachovať mlčanlivosť, keď prácu odovzdal nejakému posudzovateľovi a obálku si nechal. Posudzovateľ - kritik prácu prečítal, napísal hodnotenie. Na schôdzi sa prečítalo oboje - a každý sa mohol k práci i k posudku vyjadriť. Posudzovateľ samozrejme nebol anonymný. Ak sa práca páčila, tajomník zlomil pečať na obálke, vytiahol lístok a prečítal meno autora. Ak sa práca krúžkom zamietla, zapečatená obálka s menom, ktoré sa takto nikto nikdy nedozvedel, bola pred všetkými spálená.

Vďaka zápisniciam sa dozvieme, že prvá posudzovaná báseň, ktorú napísal Országh, sa prijímala búrlivo. Kritik Emanuel Krick - oktaván, teda žiak najvyššieho ročníka, v tom čase považovaný za najlepšieho básnika lýcea - ju zamietol. Jedným z dôvodov bol ten, že báseň hovorila o premene prírody v jeseni a " teraz treba písať básne vlastenecké ". Proti tomu protestoval profesor Scholcz, v tom čase vedúci krúžku, ale aj členovia. Na ich žiadosť bol autor odtajený - a všetci s prekvapením spoznali Pavla Országha. Hneď na ďalšiu schôdzku poverili Országha kritikou veršov neznámeho študenta - básnika. A s prekvapením zistili, že jeho posudok bol vynikajúci a veľmi zhovievavý k pomerne nevydarenej básni. Za celý školský rok 1866/1867 sa prednieslo v krúžku 33 prác - po tri prijaté básne mal len Pavol Országh a už spomínaný Krick. Obaja spoločne získali aj prémiu roka za najlepšiu prácu v maďarskom jazyku - bolo to takmer 10 zlatých a z tejto sumy sa dalo v alumneu stravovať celý školský rok alebo bývať celý rok na priváte. O prémii píše výročná školská správa, ktorá uvádza Országhovo meno dokonca pred menom Kricka.

Maďarské básne Pavla Országha však nehovorili len o prírode. Veľa miesta sa venuje maďarskej histórii, príchodu Madarov do novej vlasti, ba i revolúcii v rokoch 1848/49, v čom vidno jasný vplyv pána Demiányho i profesorov školy. Nedivme sa však, že Pavol Országzh uprednostňoval maďarskú históriu pred svojou vlastnou. On totiž slovenskú minulosť vôbec nepoznal. Ani v škole v Miškovci, ani v Kežmarku sa o nej nehovorilo. A nemal sa o nej ani kde dočítať. Vyučovanie slovenčiny bolo podľa neho nudné a nepovinný jazyk slovenský sa učili spolu všetci žiaci vyššieho gymnázia - počnúc piatakmi a končiac ôsmakmi. Celkove na slovenčinu chodilo 15 Slovákov a 2 Česi.

Je zaujímavé, že Országh si v knižnici nepožičiaval maďarské knihy. Zrejme mu ich požičiaval pán Demiány, ktorý mal bohatú knižnicu a ktorý tiež pôvodne začal študovať na lýceu. Po smrti otca však musel prevziať obchod.

Keď chodil Országh na kondície do bohatých domov, videl ich prepychové zariadenie, stravovanie - sám spomínal, že ho neraz pozvali na olovrant. Ich kubínsky dom bol oproti kežmarským meštianskym domom naozaj biedny. Uvedomovanie si chudoby hrdého Országha ponižovalo. On býval v Kežmarku len v študentských komorách, kde sa platilo najmenej, až neskôr sa pokúšal o samostatné bývanie, aby ho spolužiaci pri písaní nevyrušovali. Dokonca sa stával aj samotárom. Pocit chudoby preniesol dokonca aj do svojich maďarských básní. A stalo sa tak práve v spomínanom školskom roku 1866/67.

Čo sa to odrazu stalo s nádejným madarským básnikom? Mal hádam snahu viac sa zblížiť s bohatými spolužiakmi a tam mu dali jasne najavo, že do tejto spoločnosti nepatrí? Zaľúbil sa do pekného meštianskeho dievčaťa v rodine Demiány? Ponížilo ho? Dalo mu najavo, že nie je jej seberovný? Alebo prišiel na to sám?

Niečo sa v Pavlovi Országhovi v Kežmarku v ten spomínaný školský rok zlomilo. Čo sa stalo, to presne sa už nikdy nedozvieme. Domov prichádza na letné prázdniny v júli 1867. Nesie vynikajúce vysvedčenie - samé výborné, ba dokonca aj z nepovinnej slovenčiny... Cestu z Kežmarku do Kubína meria pešo, košicko - bohumínska železnica ešte neexistuje. Možno ho kúsok cesty zviezol nejaký furman na voze. Ale na prázdniny - letné a či zimné - ide Országh domov vždy pešo. Raz v zime takmer zamrzne. Pavol sa teda vracia do prostredia, ktorému sa už takmer odcudzil. Veď po návrate z Miškovca hľadal dokonca slovenské slová a v Kežmarku toho po slovensky tiež veľa nenahovorí. Aj toto leto sa stretáva so svojím učiteľom Adolfom Medzihradským i kubínskym farárom Samuelom Novákom. Zverí sa im so svojimi ťažkosťami? Alebo oni sami vybadajú, že sa so študentom niečo deje? Možno ho oslovia tak ako profesor Dlhányi na slovenčine: Prečo nepíšeš po slovensky, Paľko, veď ty si predsa Slovák!