Napísať niečo po slovensky by malo byť vlastne pre Országha maličkosťou. Vie dobre veršovať po madarsky, nemecky, ba i latinsky. Lenže Pavol už rozmýšľa po maďarsky... Ak ostane Slovákom, za ktorého sa ešte stále hlási, nemá pred sebou jasnú budúcnosť. Ako maďarský básnik by dosiahol oveľa viac. A to Pavol dobre vie. Vedia to však aj učiteľ Medzihradský a evanjelický kňaz Novák. Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. A tak sa pokúsia o jeho záchranu. Požičiavajú mu knihy Kolllára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom vidí, že aj Slováci majú svoju literatúru a svoju minulosť... A vtedy sa aj on pokúsi o niečo podobné, pravda, jeho prvé slovenské verše, napísané pod Chočom, ešte ani zďaleka nedosahujú úroveň vlastných maďarských a nemeckých veršov... Literatúra traduje, že k slovenčine priviedla Pavla jeho matka - vraj sa rozplakala, keď nerozumela jeho maďarským veršom, ktoré prednášal na nejakej údajnej svadbe. Ale toto sám Országh vo svojich životných spomienkach popiera - matka sa o takéto veci nikdy nestarala - jej záležalo iba na tom, aby sa jej syn mal dobre.

V septembri 1867 sa zapisuje Országh do 6.ročníka. K doterajším predmetom pribúda zoológia a botanika. Országh mení aj svoje bydlisko. Kde býval v 4. a 5.ročníku, nevieme. V 6.ročníku býva u remeselníka Rotha - dnes dom na Hlavnom námestí č. 6. Stravuje sa stále v alumneu. Pokračuje v kondíciách. Život ako predtým - ibaže s veľkou zmenou. Číta aj slovenskú literatúru a zdokonaľuje sa v slovenskom písaní. Listovne ďakuje svojmu učiteľovi Medzihradskému, že ho prebudil k národnému povedomiu. Ale písanie po maďarsky neopúšťa. Teraz už tým viac chce dokázať, že obyčajný chudobný slovenský študent predčí aj bohatých maďarských a či nemeckých študentov. Ďalej vystupuje so svojimi básňami v maďarskom samovzdelávacom krúžku a aj ako šiestak má krúžkom prijaté tri básne - opäť najviac. Jediná výčitka ide na vrub novotvarov v maďarčine... Z literatúry dobre vieme, že potom už ako najväčší slovenský básnik obohatil Pavol Országh o novotvary aj slovenčinu. A ako šiestakovi vychádza Országhovi slovenský debut - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Cenný exemplár vlastní aj kežmarské múzeum. Slovenská inteligencia neostala len pri sľuboch pomoci mladému nádejnému básnikovi - ona mu aj skutkom pomohla k vydaniu knižky. Kňaz Novák oslovil pred jej vydaním viacerých prívržencov slovenskej inteligencie s tým, že Pavol Országh bude raz druhý Sládkovič a možno ho aj prevýši. Predpoveď sa stala o pár desiatok rokov skutočnosťou.

Nevieme, či sa na kežmarskom gymnáziu niekto dozvedel, že Pavol Országh a Jozef Zbranský je jedna a tá istá osoba. Pavol mal však stále väčšiu autoritu u spolužiakov - dokonca takú, že ho ako siedmaka v školskom roku 1868/69 zvolili za tajomníka maďarského samovzdelávacieho spolku. V tom roku úroveň prác členov krúžku poklesla - možno preto, že z jeho 22 členov bolo len 7 Maďarov. Krúžok prijal len 8 prác - z toho 3 boli Országhove. O živote Pavla v 7.ročníku gymnázia veľa nevieme - tento školský rok býval u notára Imricha Szontagha - dnes Ulica dr.Alexandra 12 a k jeho učebným predmetom podľa výročnej správy pribudla logika.

Cez prázdniny pred posledným školským rokom prežíval Országh ťažkosti - hrozilo mu povolanie za vojaka. Listom prosil riaditeľa lýcea o svedectvo chudoby a o svedectvo dobrého prospechu. V ten deň, ako riaditeľ lýcea prevzal Országhovu prosbu, hneď mu aj poslal žiadané veci a možno aj zásluhou tejto rýchlosti Országh nemusel narukovať a mohol sa v septembri 1869 zapísať do posledného - 8.ročníka. Presťahoval sa do izby, ktorú prenajímala vdova Kuntzová - jej syn bol Pavlovým spolužiakom. Bolo to v dome na dnešnom Hlavnom námestí č. 49. Je na škodu, že tieto domy dodnes nemajú žiadne označenie, ani pamätnú tabuľu.

Posledný rok bol po študijnej stránke veľmi náročný - k predmetom pribudla fyzika a psychológia. Zásluhou vynikajúceho prospechu poberá Országh štipendium Péczelyho a štipendium Johany Roth - Teleky, získava aj odmenu z Jónyho základiny. Uchádza sa dokonca aj o krajinské štipendium Zuzany Balassovej - na túto možnosť ho upozornil sám riaditeľ lýcea. Zrejme i vtedy bolo potrebné na toto štipendium protekciu a hoci dostal Országh zo školy najlepšie odporúčanie, krajinské štipendium nezískal. Zistil už možno niekto medzitým, že v osobe Pavla Országha ide o nádejného slovenského básnika?

Napodiv ochabuje činnosť maďarskej študentskej spoločnosti - nevieme dôvod. Pavol však tým viac veršuje po slovensky. Nepredstavujme si ho však len ako "bifľoša" a suchára. I keď sa podľa dobových spomienok dosť odťahoval od spoločnosti študentov, nachádzame jeho meno dokonca až štyrikrát v tzv. Čiernej knihe, ktorá je uložená v lyceálnom archíve. Táto skutočne čierna kniha - viazané listy v čiernom obale - dokumentuje väčšie i menšie previnenia študentov počas niekoľkých desaťročí. Previnením bola vzájomná bitka, vysedávanie v hostincoch, účasť na plese, krádež, ale aj hra s loptou, korčuľovanie sa na rieke, výlet do Tatier bez zodpovedného sprievodcu a svojvoľné predĺženie prázdnin. Na predĺženie prázdnin trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karcere - malom školskom väzení, izbičke bez okien a svetla, po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu ťažko vyčítať, sám spomína, že desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. Nuž a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku. Zaujímavý je však zápis v Čiernej knihe z roku 1868. V miestnom pivovare popíjala skupina 15 študentov od kvintánov po oktavánov - teda zo všetkých ročníkov vyššieho gymnázia. Nerozišla sa ani po výzve pedela, ba naopak, pozvala ho na pivo a keď odmietol, vyliali horúce hlavy súdok na neho. A tak si tí najmenší previnilci - medzi nimi aj Országh - odsedeli v karceri po dve hodiny.