V ôsmom ročníku však už Országh na pivo alebo nechodil alebo bol opatrnejší... Chystal sa na maturity. Oproti dnešným matúram boli oveľa ťažšie a dlhšie. Písomné skúšky trvali štyri dni, ústne tri dni. Písomné skúšky boli jeden deň z jazyka latinského, druhý deň z gréckeho, v tretí deň sa písali spolu dve v jazyku maďarskom a nemeckom a napokon v štvrtý deň sa písali z matematiky. O vzácnom skĺbení humanitných a exaktných vedomostí Országha hovorí i fakt, že písomnú skúšku z matematiky odovzdal o trištvrte hodiny skôr ako ostatní. Ústne maturitné skúšky pozostávali z deviatich predmetov - náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, madarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z 27 maturantov iba jeden študent dosiahol vo všetkých predmetoch jednotku - bol to Pavol Országh.

Po ukončení gymnázia študoval Országh v r. 1870 - 1872 právo v Prešove - s priateľmi vydal zborník Napred - aj tento vlastní kežmarské múzeum. Zborník napred rozvíril hladinu slovenských literátov - písanie o láske považovali za nehoráznosť... mladí básnici majú písať o vlasti...

Országh však zo svojej cesty neustúpil. Po ukončení práva pôsobil ako praktikant i už ako hotový právnik v Dolnom Kubíne, Senici, Námestove a opäť Dolnom Kubíne, až napokon r. 1879 si otvoril advokátsku kanceláriu v Námestove a začal naplno písať. Vtedy sa zrodila Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Bútora a Čútora... V r. 1889 sa presťahoval do Dolného Kubína, zanechal advokátstvo a začal sa venovať už len písaniu. Prvý diel jeho súborných spisov vyšiel r. 1892, posledný až r. 1931...

Hoci už v tom období bol Pavol Országh najväčším slovenským básnikom a dal si sám prímenie Hviezdoslav, na madarčinu, resp. nemčinu nezanevrel. Prekladal z týchto jazykov. Maďarská literárna obec pochopila, že prišla o veľkého básnika, možno druhého Petöfiho. A tak r. 1912 noviny "A Budapesti Hirlap" uverejnili článok, ktorý označil Hviezdoslava za veľkého umelca a Slovana, za čo však môže údajne len kežmarské lýceum, ktoré ho odvrátilo od pôvodného maďarstva. Ba píše sa i to, že sama matka prehovárala svojho syna, aby písal po maďarsky... Kežmarské lýceum bolo oznčené za baštu panslavizmu. Kežmarské lýceum rozhorčene protestovalo - bolo to práve v časoch najhoršej maďarizácie. Iróniou osudu bolo, že hneď na to sa na kežmarskom gymnáziu odhalila činnosť tajného slovenského študentského spolku Mor ho! a všetci jeho vedúci boli zo štúdií v celom Uhorsku vylúčení...

Či vedel Hviezdoslav o tomto spore, nevedno. Nezamiešal sa doň. V literatúre neuznával politikárčenie, ani šovinizmus. Veľmi sa ho dotkla I. svetová vojna vojna - reakciou bola kniha básní Krvavé sonety. A keď sa uhorská monarchia rozpadla a r. 1918 vznikla Československá republika, zapojil sa do nového života. Stal sa členom výboru Slovenskej národnej rady v Dolnom Kubíne a r. 1919 ho zvolili za člena Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Žiaľ, slobode sa tešil krátko. Zomrel na následky zápalu pľúc v Dolnom Kubíne 8.novembra 1921.

Po vzniku ČSR sa kežmarské lýceum pretransformovalo na osemročné nemecké evanjelické gymnázium. Pri príležitosti 10.výročia vzniku ČSR bola na budove starého lýcea, ktoré navštevoval študent Országh, odhalená pamätná tabuľa s reliéfom hlavy P.O.Hviezdoslava. Konala sa aj veľká slávnosť - rečníci vystupovali po slovensky i nemecky, dokonca do nemčiny preložili aj verše Hviezdoslava. Ba i miestny nemecký básnik Binder napísal nemeckú báseň o Hviezdoslavovi.

Hviezdoslav študoval v Kežmarku päť rokov - od septembra r. 1865 do konca júna 1870. Tu prežil najdôležitejší zlom vo svojom živote - vlastenecký prerod a aj zásluhou štúdií v Kežmarku prišiel na to, kam patrí a čo je pre jeho život správne.