Pavol ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV
Pavol Országh sa narodil dňa 2.februára 1849 vo Vyšnom Kubíne v schudobnelej zemianskej rodine, v rázovitom čistom slovenskom oravskom kraji. Iba jeho meno nebolo slovenské, a preto boli mnohí presvedčení, že Országhovci sú poslovenčení Maďari. Doma sa však rozprávalo po slovensky, slovenčinu umocňovala aj bibličtina z evanjelického Zpěvníka alebo Tranoscia. Slabé základy cudzích jazykov pochytil Országh vľudových školách vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a Leštinách. V Leštinách sa učilo aj po slovensky zásluhou učiteľa Adolfa Medzihradského. Dokonca pravidlá správania sa tejto školy boli napísané po slovensky a dnes sú vystavené v kežmarskom múzeu.

P. O. Hviezdoslav

Bola to hlavne zásluha učiteľa Medzihradského, že rodina dali Pavla ďalej do škôl, pretože práve on ich upozorňoval na chlapcov výnimočný talent. Navyše bol Pavol chorľavý a vôbec sa nehodil pre gazdovskú prácu, na ktorú ho otec pripravoval. Rok vypomáhal aj pri hospodárení strýkovi Jánovi. Pavol mal však ešte jedného strýka, ktorý bol krajčírskym majstrom v Miškovci. Rodina sa rozhodla - pošle Pavla k strýkovi do Miškovca, ten je pomerne bohatý, chlapca opatrí - veď nemá svoje deti a okrem toho v Miškovci je nižšie gymnázium.

A tak sa Pavol Országh v septembri 1862 zapisuje do prvého ročníka nižšieho gymnázia v Miškovci. Jeho znalosti maďarčiny boli chabé, ale sám spomína, že sa musel bifľovať, aby sa zaradil medzi prvých žiakov triedy. Na prázdniny domov nešiel - strýko mal bohatú knižnicu a tu sa Pavol Országh naučil milovať maďarských básnikov a maďarskú históriu. A nielen milovať - on dokonca začal v Miškovci písať maďarské verše.

Pavol nebol doma tri roky a možno by bol ostal v Miškolci aj dlhšie, keby mu nebol náhle umrel strýko. V lete 1865 sa vracia domov a nad jeho osudom zavisne otáznik: čo ďalej? Do skončenia nižšieho gymnázia mu chýba jeden rok, potom chce pokračovať v štúdiách na vyššom gymnáziu a rád by študovať ešte ďalej... Či raz bude z neho teológ alebo právnik, to ešte nevie. Otec mu však prízvukuje, že farári sú chudobní, kým právnici majú vždy veľa peňazí. V tomto smere si Pavol s otcom nerozumie - Mikuláš Országh uprednostňuje hmotné statky, kým jeho syn sa zameriava na duchovné.

Pravdepodobne zasahuje opäť učiteľ Medzihradský. On i jeho blízka rodina vyštudovala na kežmarskom gymnáziu. Kežmarok nie je ďaleko, škola je tam vynikajúca a v prostredí Spiša sa Pavol zdokonalí aj v nemčine.

Kežmarské gymnázium skutočne patrilo medzi popredné vzdelávacie ústavy v celom Uhorsku. Škola vznikla pravdepodobne už v 13. storočí, hoci prvé písomné zmienky sú zo 14. storočia. Po r. 1531 sa stala škola evanjelickým gymnáziom. V rokoch 1787 - 1852 existovali pri gymnáziu akademické triedy, čím nadobudla škola charakter lýcea. Bez absolvovania lýcea nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. V r. 1852 sa lýceum zreformovalo na 8 - triedne gymnázium, ale vymohlo si právo nazývať sa lýceom aj naďalej. Na lýceu študovali žiaci z celej strednej Európy bez rozdielu vierovyznania. V r. 1865 bola budova lýcea nadstavaná - pribudlo druhé poschodie, každá trieda i kabinet, ako aj knižnica a auditórium - sála, kde sa zhromaždili všetci žiaci školy - si našli zodpovedné miesto. Iba telocvičňa bola na chodbe druhého poschodia.

Kežmarok bol mestom, kde žilo prevažne nemecké obyvateľstvo, ale boli tu tak isto aj Slováci, Maďari, Poliaci a všetci sa navzájom dohovorili. Vládla tu nielen národnostná, ale aj náboženská tolerancia.

V septembri 1865 sa Pavol Országh zapisuje do štvrtého ročníka kežmarského gymnázia. Jeho spolužiaci pochádzajú prevažne zo Spiša, z Oravy je len on sám. Má však spolužiaka z Čiech a ďalší pochádza z Gruzínska. Vekove je najstarší - jeho rovesníci sú zapísaní už do 7. ročníka. Vo štvrtom ročníku sa Pavol učí náboženstvo, latinčinu, nemčinu, maďarčinu, dejepis a zemepis, aritmetiku, geometriu, prírodopis a navštevuje aj nepovinnú slovenčinu. Hodnotilo sa aj chovanie, usilovnosť, pozornosť a úprava písomných prác. Pavol bol v triede najlepším žiakom - mal samé jednotky. Dvojku mal len z nepovinnej slovenčiny. Je známe, že na hodiny slovenčiny nerád spomínal, neboli vraj príjemné a pútavé - nedivme sa mu, pretože slovenské učebnice nahrádzali Čelakovského Česká čítací kniha, literatúra sa učila podľa Jungmanna a Jirečka a slovenská bola len gramatika od Martina Hattalu.

Pavol sa v septembri 1866 zapisuje do piateho ročníka - začína teda vyššie gymnázium. Sortiment jeho vyučovacích predmetov sa rozšíril o gréčtinu a chémiu. Na rozdiel od Miškovca je pre Országha život v Kežmarku oveľa ťažší. Tu už nemal nikoho z blízkych, odlišný bol aj charakter života v meste. Sám spomína, že ako stravu mal zaistený iba obed v alumneu - to bola jedáleň pre chudobných. O raňajky a večeru sa musel postarať sám, ak nie, hladoval. Országh sa vydržiaval na štúdiách v Kežmarku iba z vlastných síl - poberal viaceré štipendiá (v tom čase bolo na kežmarskom lýceu 8 základín pre vyplácanie štipendií) a doučoval slabších spolužiakov zo zámožných rodín. Z domu nedostával vôbec nič - napokon, rodičia ani nazvyš nemali, iba keď odchádzal z domu, zaopatrili ho na nejaký čas stravou. Každoročne poberal viacero štipendií kvôli chudobe, za vynikajúci prospech, za najlepšie práce v maďarskom jazyku a pod. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody k odporúčanie na udelenie štipendií boli rovnaké - chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnické nadanie. Országh peniazmi nemrhal - potreboval zaplatiť ubytovanie, stravu, ženu - práčku, zašatiť sa, obuť, ba niekedy si našetril i na knihy.

Doučoval slabších spolužiakov vo viacerých popredných kežmarských rodinách. K takým patrila aj rodina Demiány, ktorej fotografia sa zachovala dodnes v kežmarskom múzeu. Existovanie v tejto rodiny veľmi poznačilo Országhov život. Rodina bývala v rohovom dome na dnešnej Hviezdoslavovej ulici č. 2.

Kto bol Július Demiány? Priamy účastník maďarskej revolúcie z r. 1848/49, hoci pôvodom Nemec. Bol dlhé roky pod policajným dozorom. Vlastnil veľký obchod s prevažne železiarskym tovarom. Bol zakladateľom kežmarskej sporiteľne, banky, Prvej uhorskej mechanickej pradiarne ľanu a konopnej priadze, dobrovoľného hasičského spolku, propagátorom rozvoja priemyslu na Spiši a márne sa snažil o postavenie hlavnej železničnej trate, ktorá by Spiš spájala s Poľskom. V jeho rodine bol na návšteve r. 1845 aj maďarský básnik Alexander Petöfi.

Ďalšie kondície dával Pavol Országh v rodine spišského básnika Karola Viliama Schwarza, ktorého knihy však vyšli až po autorovej smrti a boli písané v nemčine - spisovnej i v nárečí. Schwarz býval v dome na dnešnom Hlavnom námestí č. 74.

Už neexistujúca študentská krčma Koruna

Veľký vplyv mali na Országha aj jeho profesori - hlavne Štefan Palcsó a Fridrich Scholcz. Scholcz ho dokonca ako nádejného básnika neraz pozval aj na pivo - možno do dnes už neexistujúcej krčmy Koruna, ktorá patrila neoficiálne študentom a pedel - školník najčastejšie tam chodil na nečakané razie. A možno, že Scholcz pozval Országha na pivo do panského kasína, medzi vyššiu spoločnosť.