Friedrich Wilhelm Nietzsche sa narodil 15.10.1844 v Rockene v Nemecku v rodine protestanského farára. V piatich rokoch stratil otca. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Naumburgu. Bol vychovávaný prevažne ženami v duchu protestanskej zbožnosti. Stal sa z neho slabý a precitlivený chlapec, čo si však uvedomoval a pokúšal sa tomu čeliť prísnou sebakázňou.

Na gymnáziu si zamiloval grécku literatúru a epochu staroveku. Najskôr študoval teológiu, no neskôr prestupuje na klasickú filológiu a formálne sa vzdáva náboženskej viery. Tu sa zoznamuje s filozofiou Schopenhauera, ktorý mal výrazný vplyv na jeho život a filozofiu.

Hral prekvapujúco dobre na klavíri, a keď sa zoznámil s Wagnerom a jeho hudbou, zapôsobila na neho ako zjavenie.

Na doporučenie svojho učiteľa, sa stáva vo veku 24 rokov profesorom klasickej filológie v Bazileji, kde píše svoje prvé práce. Pôsobenie na univerzite prerušila vojna, ktorej sa zúčastnil ako dobrovoľný ošetrovateľ, kde veľmi skoro vážne ochorel. O desať rokov neskôr sa pre vážne zdravotné problémy musel profesúry vzdať. Duševná choroba, ktorá sa u neho naplno prejavila od roku 1889, mu znemožnila ďalšiu tvorbu, upadá do duševnej pomätenosti, z ktorej sa už nevyliečil. Až do smrti bol odkázaný na cudziu opateru. Posledných 12 rokov prežil skoro slepý a pri strate zmyslov ako bezduchá bábika. Zomiera 25.8.1900. Pochovaný je v rodnej dedine vedľa svojho otca.

Medzitým stačil napísať svoje úvodné dielo „Zrodenie tragédie z ducha hudby", ktoré bolo ostro odmietnuté v kruhoch klasických filológov. V antickej epoche objavil dva protikladné živly - dionýzovský a apolónsky. Dionýzovský je duchom barbarstva, opojenia a extázy. Apolónsky je harmonický, racionálny a mierny. Z týchto dvoch pohľadov zhodnotil dobovú kultúru v štyroch statiach Nečasových úvah, v ktorých vysoko ocenil Schopenhauera a Wagnera. Neskôr sa však s Wagnerom rozišiel v názore na kresťanstvo, stal sa nekompromisným kritikom umenia, filozofie a celej meštianskej kultúry konca 19. storočia.

Tradičné kresťanské hodnoty, z ktorých vyrastala novoveká Európa stratili podľa neho platnosť, čo vyjadril tvrdením: „ Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy!" Svet je nesmiernou silou, neustále sa meniacim morom, „večným návratom", sebaničením, sebatvorením, trvalým popieraním seba samého. Jediným menovateľom sveta je vôľa k moci: Všetci sme jej prejavom a pojmy ako Boh, dobro, zlo sú len klam. Vo svojom základnom diele Tak hovoril Zarahustra doslova hovorí: „Bohovia sú všetci mŕtvi, chcime teda, aby žil nadčlovek." Zamýšľa sa : Pokiaľ človek vznikol evolúciou, tak je len prechodným štádiom k ďalšiemu evolučnému stupňu. „Čo je opica pre človeka? Výsmech alebo bolestný stud. A to isté má byť človek pre nadčloveka: výsmech alebo bolestný stud... Nadčlovek je zmysel sveta." Nadčlovek, ktorý vie o smrti Boha, neverí preludom filozofie a s radosťou žije pre daný okamih. Vie, že je len súčasťou tohto sveta, vôľou k moci, ale si je tejto tragickej múdrosti vedomý a dokáže jej čeliť. Nadčlovek je ideálom silného, ktorý má všetko v sebe, vo vlastnom organizme, nepozná nijaké hranice a nepotrebuje nijaké iné ideály. Nadčlovekom sa však nemôže stať každý. Aby sa ním človek mohol stať musí poprieť existenciu Boha, existenciu niečoho, čo je viac ako on.

Základom života je podľa Nietzscheho vôľa - dielo Vôľa k moci. Život je prejavom objektivizácie vôle, konkrétnej, určitej. Tvrdí: „Život je vôľa k moci", tá sa chápe predovšetkým ako iracionálny, inštinktívny princíp, ktorému sú podriadené myšlienky, city, skutky človeka. Vôľa k moci presahuje hranice života, považuje ju za akýsi kozmický princíp, za základ a hybnú silu svetového procesu. Tvrdí, že vznikajúci svet je nepoznateľný, pretože náš rozum nie je určený k poznaniu vecí, ale k ich ovládnutiu s cieľom biologického prežitia a posilnenia vôle k moci. Nietzsche tvrdí, že všetky vedecké pojmy, ktoré používame pri vysvetľovaní sveta sú fikciou, ktorú sme sami vytvorili. To čo sa vo vede nazýva pravdou je užitočný druh omylu. Táto lož, či omyl je však potrebná, aby človek, ktorého život nemá akýkoľvek zmysel vydržal žiť v nezmyselnom svete. Nietzsche hlása abolútnu skepsu, nihilizmus, ktorý povyšuje na princíp. Morálka otrokov znehodnocuje, nihilizuje všetko to, čo v morálke pánov prirodzene patrí k životu. Pravým a hodnotným sa stáva len to, čo nepochádza z tohto sveta. Morálka otrokov sa vyznačuje tým, že zo svojej slabosti a bezmocnosti robí svoju prednosť. Takýmto prevrátením hodnôt sa rodí moc bezmocných, biednych, trpiacich a priemerných, ktorá nadobúda aj morálne zdôvodnenie.

Úlohou filozofie je vytvárať mýty a práve jedným z týchto mýtov je večný návrat rovnakého. „Tento život , ktorý teraz žiješ a ktorý si prežil, budeš musieť prežiť ešte raz. Ešte nekonečne mnohokrát. A nebude v ňom nič nové, každá bolesť a radosť, každá myšlienka a vzdych i všetko nevýslovne malé a veľké v Tvojom živote sa bude opakovať, všetko v rovnakom poradí."

Tvrdí, že nezmyselný chaos vznikania vytvára veľký, ale konečný počet kombinácií, ktoré sa opakujú v obrovských časových intervaloch. Všetko, čo sa deje teraz, sa už dialo mnohokrát a bude sa ďalej opakovať. Táto idea sa pre neho stáva akousi náhradou za božskú prozreteľnosť, ktorú odvrhol, no bez ktorej sa nemohol zaobísť. „Proti paralyzujúcemu pocitu všeobecného zániku som vyslovil ideu večného návratu."

Najvýznamnejšie diela: Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Eccce homo, Tak hovoril Zarahustra, Nečasové úvahy, Radostná veda.

Nietzsche bol filozof, ktorý nechcel vytvoriť filozofický systém. Svoje diela písal v básnických obrazoch, metaforách a aforizmoch. Medzi základné okruhy jeho filozofie patrí: vôľa k moci, nadčlovek, prehodnotenie všetkých hodnôt, večný návrat rovnakého , nihilizmus.

Tvrdil, že ľudia 2 tisíc rokov klamali, až on začína hovoriť pravdu. Sám seba označil za „filozofa s kladivom" - rozbíja staré hodnoty.

Základom jeho filozofie je skepticizmus a biologický voluntarizmus. Nietzsche chcel svojou filozofiou rozbúrať tradičné metafyzické hodnotové systémy, stavia sa proti modernej kultúre, v ktorej vidí plytkosť, falošnosť.

Ťažko by sme našli „neresť", ktorá sa mu neprisudzovala: nenávisť k Židom, filozofický diletantizmus, ateizmus najhrubšieho zrna, gýčovitý spôsob vyjadrovania, pochybené úvahy a rasistické teórie, vzývanie hodnôt, ktorých sa neskôr zmocnil fašizmus za účelom vytvorenia ideálu nadradenej árijskej rasy, „vyšľachtenie" čistého plemena. A predsa sa myslitelia a spisovatelia stále vyrovnávajú s jeho odkazom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk