Životopis :
Narodil sa 30. januára 1878 vo Voderadoch. Študoval na umelecko-priemyselnej škole v Budapešti, krátko v Ríme. Pokračoval v štúdiách na budapeštianskej akadémii v ateliéri Alojza Štróbla. Od roku 1903 navštevoval sochárske oddelenie W. Rűhmana v Mníchove. V rokoch 1906-1908 bol učiteľom kreslenia v Srbsku, na gymnáziu v Čačkove a dva roky na Výtvarnej škole v Belehrade.
Hoci mal lákavé ponuky do zahraničia rozhodol sa ostať po vzniku Česko-Slovenskej republiky na Slovensku. Po návrate ho degradovali a bol nasadený do prvej línie, kde sa vážne zranil. Po I. svetovej vojne ho prevládli ochromenosť, neistota, nepružnosť v nadväzovaní dôležitých spoločenských kontaktov. Usadil sa vo Voderadoch. Tu namodeloval bustu svojho otca, súsošie Bozk strasti, mramorový reliéf ženy (Eva).
V tomto čase dokončil bustu botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho. Vo Voderadoch vznikli aj náčrty na náhrobné pomníky Andreja Halašu, Pavla Mudroňa (realizoval ich český sochár Franta Úprka) Svetozára Hurbana Vajanského pre cintorín v Martine a návrh na výzdobu advokátskej komory v Martine. Ani jeden z týchto návrhov však nebol realizovaný. Pomníky predstavujú iba nepatrnú časť jeho návrhov, viac sa venoval intímnej drobnej plastike, v ktorej miestami rezonuje secesná žánrovosť (Dievča pod sprchou, Lavína, Pijúci muž...), a na portrét (Pani Seslerová, 1926, Hlava chlapca, P. O. Hviezdoslav, 1932...).
Odsťahoval sa do Trnavy, kde mu majiteľ sladovne poskytol ateliér a obývaciu miestnosť. Postupne však prepadal osamoteniu a zatrpknutosti. On scestovaný svetobežník, nad pomery vzdelaný umelec, pripravený naplniť vo svojej domovine výtvarné úlohy, pred ktoré ho stavala vidina kultúrne rozvinutého Slovenska v novovzniknutom štáte. Postavil si domček s ateliérom na Šaštínskej ulici so záhradou a miniatúrou fontány. Presťahovala sa k nemu aj sestra. Vytvoril tu svoje hlavné diela ako napr. : „Reliéf memorandového zhromaždenia v Martine“, „Pomník padlých“ v Trnave, Suchej nad Parnou, „Pomník J. Hollého“ v Borskom Mikuláši, „Pomník M. R. Štefánika“ v Trnave, „Pomník P. Blahu“ v Skalici, A. Bernoláka v Trnave, „Hlas Povstania“ a ďalšie.
Po zriadení vysokej školy technickej v Bratislave obdržal docentúru pre modelovanie na výtvarnom oddelení školy. Pre starnúceho invalidného umelca to bolo už prineskoro. V roku 1942 dostal štátnu cenu za sochársku umeleckú činnosť.
Ján Koniarek žil v Trnave čoraz utiahnutejšie a skoro vôbec nevystavoval svoje práce. Po II. svetovej vojne sa jeho mikrosvet zúžil – stratil sestru. Materiálny nedostatok, s ktorým dlho zápasil, spôsobil, že svoje diela nemohol pretransformovať do trvácnejších materiálov. Skepsa zapríčinila, že mnohé takmer hotové diela bezdôvodne zničil.
Trnava sa stala aj miestom posledného jeho posledného odpočinku. Zomrel 4. mája 1952 ako 74-ročný. Pochovali ho 6. mája 1952 na novom cintoríne v Trnave. Koniarekova tvorba reprezentovala vrchol sochárskej produkcie na Slovensku začiatkom 20. storočia a začlenila slovenské sochárstvo do progresívneho európskeho prúdu. Jej výsledky výborne dokumentuje stála expozícia sochárskej tvorby GJK v Kopplovom kaštieli v Trnave.
Fraňo Štefunko o ňom napísal: „Ján Koniarek je neoficiálne považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy. Navzdory nedostatočnému záujmu spoločnosti, napriek nepriaznivým podmienkam na prácu sa stal priekopníkom modernej tvorby. Hoci nemal vhodné podmienky ani ako pedagóg nadviazali na neho štyri desiatky mladších sochárov“.
V roku 1976 otvorili v Kopplovom kaštieli Galériu a pri 50. výročí sprístupnili trvalú expozíciu v novej prístavbe.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie