Tvorba:

Ján Koniarek sa stal základom moderného slovenského sochárstva. Bol typ umelca – idealistu, ktorý v sebe stupňoval tvorivé vypätie v prospech stvárnenia veľkých tém. Nedbal na reálne životné udalosti, v ktorých sa realizovali nie vždy čisté praktiky súťažiacich umelcov.

Zostala po ňom približne desiatka nerealizovaných pomníkových návrhov v rozličných štádiách rozpracovania. K vrcholom pomníkovej tvorby s vojnovou tematikou patrí „Pomník padlým v I. svetovej vojne“ pre Trnavu. Predstavuje jednofigúrovú kompozíciu raneného bojovníka. Jeho obnažené mužské telo vyjadruje tragickosť a dramatickosť obrazu vojny. Postava kľačí na ľavom kolene a hlava, ktorá sa skláňa k zemi, rukou sa podopiera o mramorový podstavec ktorý je neopracovaný. V ruke drží zlomený meč ktorým akoby chcel Koniarek naznačiť koniec vojny, nezmyselnej vojny pre bežného človeka. Aj to môžeme vyčítať z tohto súsošia. Vojak akoby pripomínal bežného človeka čo je znázornené jednoduchým odevom, ktorý je vytrhnutý od svojej rodiny, bežného života. Jeho vpracované telo naznačuje trvanie vojny. Pokľaknutím ako by chcel vzdať hold tým ktorí ju neprežili a padli za vlasť, za nás všetkých. Sklonená hlava Bronzová socha je zasadená do mramorového podstavca.

V architektonickej zložke podľahol secesnému cíteniu. Riešenia monumentálnej tvorby boli nestereotypné a veľmi dynamické. Vzorom mu bol Auguste Rodin (1840 – 1917).

Poslednou objednávkou z monumentálnych diel, ktorá nebola dokončená boli návrhy alegorických sôch : železničnej, lodnej, leteckej a automobilovej dopravy. Koniarkova monumentálna tvorba bola konzervatívnejšia ako plastika. Tvoril aj komornejšie diela ako drobnú plastiku, medaily a plakety nielen na objednávky ale z vlastnej tvorivej naliehavosti. Okrem „Pribinovej medaily“ modeloval väčšinou portréty ľudí, detské postavičky či tváričky. V jeho tvorbe chýba sochársky akt teda nahá ženská postava.

Z jeho ranej tvorby sú známe iba zlomky : portrétny reliéf - Hlava mnícha (1906), Hlava Jána Krstiteľa (1906)- vytvoril ju počas štúdií, vlastní ju belehradské Národné múzeum.Toto dielo vyvolalo pochvalný ohlas aj v Sofii, Mníchove, Bruseli.
Hlava dievčiny (1910), reliéfy - Pro patria a Modliaci sa vojaci (z obdobia R: 1914 - 1918). Dokumentujú autorov príklon k impresívnemu, neskôr secesizujúcemu vyjadrovaniu a predstavujú ho ako umelecky vyzretú osobnosť.

Jeho vlastenectvo sa odrazilo aj v tvorbe – v diele Hlas povstania. Rozmerný Memorandový reliéf v Martine (1932 - 1933) znamená vrchol ďalšej autorovej vývinovej fázy. Dielo „Hlas povstania“, mramor (1945) evokuje u mňa výkrik muža do neznáma