Čo bolo však teraz v dutom priekore, ktorý vznikol v hornej časti rúry? Nič? Túto jednoduchú odpoveď zakazovalo ešte vždy posvätné učenie Aristotela, podľa ktorého panoval v prírode takzvaný horor vacui: príroda neznesie prázdny priestor, pretože keď sa jedna látka - či už pevná, tekutá alebo plynná - premiestni, okamžite ju nahradí iná. Torricelli a jeho priate Viviani pokračovali vo svojich pokusoch. Teraz však namiesto vody použil ortuť. Jej stĺpec klesol v uzavretej sklenej rúre podstatne hlbšie ako u vody, no tak isto zreteľné presahoval hladinu ortuti v nádrži. Na ortuť v nádrži musel teda pôsobiť nejaký tlak a tak vytvárať rovnováhu so stĺpcom v rúre. Mohol to byť vzduch? má vzduch hmotnosť? Torricelli bol o tom presvedčený a tak isto sa domnieval, že v hornej časti rúry vzniklo vákuum - nevedel to však dokázať. Tento problém zamestnával dlhší čas aj Pascala. Po mnohých, sčasti aj nákladných a ťažkých pokusoch, prišiel na geniálny nápad: ak masa vzduchu, ktorá sa rozprestiera nad zemou, má skutočne hmotnosť a vyvíja tlak, potom ten tlak musí byť tým vyšší, čím väčšie je množstvo vzduchu, doliehajúce na určité miesto, najvyšší je teda na rovine. Naproti tomu na vrchu, kde je vzduchový stĺpec nižší o výškový rozdiel, musí byť aj nižší tlak. Pretože Pascal žil na nížine, poprosil svojho švagra, ktorý býval na úpätí Puy-de-Dôme, vysokého 1465 metrov, aby zopakoval pokus tam. Výsledok ukázal, že na vrchu bol ortuťový stĺpec o niekoľko cólov nižší ako na rovine. Týmto spôsobom nielenže sa vydaril dôkaz, ale zároveň - keďže prístroj ukazuje aj výkyvy tlaku vzduchu - bol vynájdený aj barometer. Písal sa rok 1648. V nasledujúcom období sa Pascal venoval zase matematike a okrem iného vyvinul počet pravdepodobnosti, ktorý hrá dnes dôležitú úlohu v poisťovníctve a nukleárnom výskume. Vo fyzike sa zaoberal rovnováhou tekutín a vypracoval zásady hydrostatiky, ktorá je napríklad základom hydraulického lisu. Ďalej sa mu podaril vyriešiť problém cykliody, krivky, ktorý opíše zvolený bod kotúľajúcej sa kružnice, napríklad koleso. Potom sa však s vedou rozlúčil. Už od roku 1646 mal úzky kontakt so sektou jansenistov, ktorú cirkev zavrhovala. A keď 23. novembra 1654 zažil náboženskú víziu, utiahol sa do kláštora Port Royal, aby zvyšok života strávil teologickými štúdiami a zbožnými meditáciami. Tam napísal aj viacero polemický spisov, v ktorých obraňoval učenie jansenistov proti rímskej kúrii a jezuitom. S ostrovtipom a iróniou zastával jansenistické poňatie predestinácie, Božieho predurčenia človeka a neovplyvnitenosť milostivého Božieho rozhodnutia. Blaise Pascal zomrel vo veku tridsaťdeväť rokov 19. augusta 1662. Mareš Filip, Kvarta.