Friedrich Nietzsche

1 Úvod
1.1 Friedrich Nietzsche - Predstaviteľ voluntaristickej antropologickej filozofie.

2 Životopis

Narodil sa roku 1844 v Rôckene u Lútzenu v Nemecku v rodine evanjelického farára. V piatich rokoch stráca otca, je vychovávaný prevažne ženami v duchu protestanskej zbožnosti, stal sa z neho slabý chlapec, čo si však uvedomoval a pokúšal sa tomu čeliť prísnou sebakázňou.

Najskôr študoval teológiu, no prestupuje na klasickú filológiu, ktorú študuje v Bonne a Lipsku, kde sa zoznamuje s filozofiou Schopenhauera, ktorý ma výrazný vplyv na jeho život a teda filozofiu. Ďalší výrazný vplyv mal naňho Richard Wagner, pretože Nietzsche hudbu zbožňoval. Na doporučenie svojho učiteľa získal profesúru klasickej filológie v Bazileji. Stretáva sa tu s mnohými významnými osobnosťami.

Úspešné pôsobenie na bazilejskej univerzite prerušila vojna, Nietzsche sa jej zúčastnil ako dobrovoľný ošetrovateľ, veľmi skoro ochorel na úplavicu, a vracia sa domov, zo zdravotných problémov sa však už nikdy poriadne nevyliečil. Po vojne dochádza k mocenskému vzostupu Nemecka. V tomto období dochádza k roztržke medzi Wagnerom a ním, pretože Nietzsche mu vyčítal, že sa pokoruje pred kresťanským popieraním života - znamená to obrat v živote Netzscheho, odvrátil sa od svojich dovtedajších ideálov a zaujal kritický postoj k umeniu i metafyzike.

Po prvom fyzickom zhrútení Nietzsche odchádza na penziu a žije prevažne v severnom Taliansku, ale i vo Francúzsku, Nemecku, či Švajčiarsku. V tomto období vzrastá jeho osamelosť, čo však zvyšuje jeho sebavedomie. Rok 1888 znamená vrchol jeho tvorby, napísal množstvo spisov i autobiografiu Ecce homo. Nietzsche je však vyčerpaný, oslepol, prekonal ďalší záchvat. Ujala sa ho jeho matka, so zastreným vedomím žil ešte 12 rokov. Zomrel v roku 1900.

3 Nietzscheho filozofia

Kontrovertný nemecký filozof 19. storočia. Tak ako mnohí veľkí filozofi, i Nietzsche sa považoval za začiatok čohosi nového. Heidegger ho označil za „posledného metafyzika,“ hoci Nietzsche sa podujal na deštrukciu metafyziky ako na svoj hlavný projekt. Nietzsche útočí na samotnú ideu morálky, hoci sám bol ako si aj uvedomoval, jeden z najprísnejších moralistov. Známy svojím obdivom ku gréckej antike, vyštudoval klasickú filológiu a nadovšetko obdivoval homérskych hrdinov. Jeho hlavné diela sú: Tak vravel Zarathustra, Genealógia morálky, Súmrak bohov, Duševný aristokratizmus, Zrodenie tragédie (Dielo o Grékoch, „ život a svet sú na veky vekov ospravedlnené len ako javy estetické“ píše Nietzsche a skutočne „ život ako umelecké dielo“ je preňho ideálom) Mimo dobra a zla (Uvádza 125 príkladov „vyššieho typu človeka“). Nietzsche hovorí: „Cieľ ľudstva nemôže spočívať v poslednom, ale len v najvyššom type človeka.“ Vo svojej prorockej próze – poéme Tak vravel Zarathustra postuluje pojem „nadčloveka“ (ubermensch), ktorý by mal byť naším ideálom, a ktorý by sa mal zrodiť niekedy v budúcnosti: „Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom.“

Nietzsche nijako neskrýva svoje elitárstvo. Klaňal sa vojenským cnostiam a pohŕdal priemernosťou, ako aj banálnou morálkou života nemeckej buržoázie, v ktorej sa cítil byť polapený. Bol filozofom celkom upreným do budúcnosti a jeho pozornosť voči minulosti bola zameraná prevažne na jej deštrukciu, alebo skôr na odpútanie sa od nej, pretože vlastne jej už aj tak niet: „Čo padá, to ešte postrčte.“ Filozoficky ho ovplyvnil Schopenhauer, odmieta ale Hegela (jeho prázdny optimizmus) a kritizuje Rousseaua i Kanta.

Nietzsche nevytvoril filozofický systém, jeho diela sú písané v básnických obrazoch, metaforách a aforizmoch. Medzi základné tématické okruhy jeho filozofie patrí vôľa k moci, večný návrat rovnakého, nihilizmus, nadčlovek a prehodnotenie všetkých hodnôt. Základom jeho filozofie je skepticizmus a biologický voluntarizmus, Nietzsche chcel svojou filozofiou rozbúrať tradičné metafyzické hodnotové systémy, stavia sa proti modernej kultúre, v ktorej vidí plytkosť, falošnosť.

3.1 Kresťanstvo

Moderné kresťanstvo považuje za anonymné, bezcitné, klamlivé a falošné. Kristovo učenie neuznáva, ale obdivoval Ježišove ľudské schopnosti. Podľa Nietzscheho je Sokrates, nie Kristus, skutočný počiatok mentality „ z iného sveta .“

3.2 Dva typy morálky (morálka otrokov a pánov)

Morálka otrokov ospravedlňuje biedne podmienky a sklamanie zo života. Je zameraná na dosiahnutie alebo aspoň na potvrdenie vlastnej hodnoty človeka, ktorý je neustále ponižovaný. Prezentuje sa v kresťanstve. Otroci pociťovali až nadradenosť, považovali sa totiž za vyvolených. Boli plní nádejí do budúcnosti, v ktorej sa zbavia svojich pánov. Táto morálka zdôrazňovala zlo spočívajúce v moci, bohatstve, teda všetko z čoho sa tešila vládnuca trieda, a čo bolo pre otrokov nedosiahnuteľné.
Na druhej strane je tu morálka pánov. Kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal človek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života. „ Kresťanstvo je platonizmus pre masy “ napísal Nietzsche a skutočne je to zmes Platónovej metafyziky a myšlienky hebrejského Boha. Morálka otrokov je reakciou na ich ponižovanie. V podstate nemá žiadne hodnoty. To, čo páni považovali za dobro, otroci vyhlasovali za zlo, a teda za dobro sa považovala neexistencia zla.

Nietzsche chápe pána a otroka skôr ako dva typy osobností, definované nie triedou, ale svojou prirodzenou konštitúciou. Niektorí ľudia sú silní, nezávislí, energickí, tvoriví, zatiaľ čo iní (väčšina) sú slabí, prispôsobujú sa. Takéto temperamenty sú vrodené a nemenia sa.

3.3 Nihilizmus („neviera v nič“)

Používal tento termín v diagnostickom zmysle na kritiku modernej spoločnosti a tradičnej morálky i náboženstva, tvrdiac, že sú nihilistické. Nihilizmus nie je nevyhnutne popieraním hodnôt (ani ateizmus podľa Nietzscheho nie je nihilizmom); oveľa častejšie je to sklamanie a rozhorčenie, ktoré sa prikrývajú veľkými ilúziami. Jeho najradikálnejší obraz nihilizmu ohrozujúceho svet je zhrnutý v téze: „ Boh je mŕtvy.“ Ide o akýsi sociologický pohľad, že dokonca aj ľudia, ktorí sa pokladali za úprimne veriacich, sa vôbec nesprávajú podľa svojej viery. Množstvo ľudí si málo váži a preciťuje pojem Boha, nesnaží sa o osobný a emocionálny kontakt s Bohom.3.4 Perspektivizmus

Názor, metóda i požiadavka Nietzscheho filozofie v 70. a 80. rokoch tvrdí, že existujú len pravdy pre určitý druh bytostí alebo spoločenstiev, ale nijaká pravda sama o sebe. Kritizuje Kantovu druhú i tretiu „Kritiku.“ Ľudské bytosti sa u Nietzscheho v podstate líšia podmienkami, talentom a schopnosťami. Vnucovanie jedného univerzálneho systému vzorov je obmedzovaním ľudí s väčšími schopnosťami, je to spriemerňovanie spoločnosti, a ešte sa to celé deje pod honosným menom „autonómia.“

3.5 Nadčlovek (Ubermensch)

Nietzscheho ideál, ktorý však opisuje veľmi skromne. Spomína „vyšších ľudí,“ žiaden z nich ale nie je „nadčlovek,“ sú len „ľudské, až príliš ľudské.“ Nadčlovek je čosi viac než len človek, je výrazom znechutenia z ľudských bytostí, z toho, aké sú, a zároveň je to ideál toho, aké by mohli byť. My všetci sme ale v pasci našej žalostnej povahy a nedá sa z nej vykĺznuť. Sme, akí sme, ani iná spoločnosť, ani iné prostredie z nás nespravia lepších ľudí.

Nadčlovek nie je ďalším stupňom na evolučnom rebríčku (odmieta darwinovský model ), preto si nemôžeme byť istí, že nasledujúce druhy budú dokonalejšie.

Nadčloveka od ostatných ľudí oddeľuje prístup a nie schopnosti či výkony. Je to prístup „amor fati,“ čiže láska k vlastnému osudu, čiže láska k životu.

4 Nadčlovek (Ubermensch)

V tejto časti seminárnej práce, by som sa chcel zamerať na Nietzscheho myšlienku. Upútala ma práve myšlienka „nadčlovek“, ktorú filozof spomína vo svojich dielach často, no veľmi skromne. Bola použitá v Nemecku v období druhej svetovej vojny. Neviem, či Nemci tak tvrdo študovali filozofiu, alebo iba použili Nietzscheho označenie na svoje výskumy. Možno vtedy ani netušili, že nejaký filozof sa týmto zaoberal už pred rokom 1900. Bol by to ale paradox, keďže Nietzsche bol práve Nemec.
Vo svojom diele „Tak vravel Zarathustra“ spomína pojem „nadčloveka“ (ubermensch), ktorý by mal byť naším ideálom, a ktorý by sa mal zrodiť niekedy v budúcnosti: „Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom.“ Človek je povraz. Čo tým chcel autor povedať? Myslím, že chcel naznačiť, že sme nejaký vývojový stupeň, článok vo vývoji ľudstva. Už dávno sme sa chceli podobať Bohu, mať božiu moc. Koľkokrát nás za našu snahu potrestal. Chceli sme ovládať svet, ba celý vesmír. Je to vôbec možné? Máme na to právo?

Čo alebo kto je to vlastne človek. V škole ma učili, že človek vznikol z opice. Určitými stupňami sa prepracoval až do dnešnej podoby, keď dokáže myslieť a uskutočňovať svoje plány a zámery. Ale vráťme sa. Povedal som, že povraz filozof chápe ako nejakú spojku, medzičlánok medzi zvieraťom a niečím nie celkom presne definovaným. A zvieratá nevedia myslieť? Prečo práve opica? Nemohli sme vzniknúť z vtáka, hada alebo napríklad zo žaby? Neviem, či by mi vedel niekto odpovedať na túto otázku. Chcem ale povedať jedno, zvieratá tiež dokážu myslieť a uskutočňovať svoje plány. Hoci iba primitívne, ale vedia. Takže z toho mi plynie, že ak človek vznikol zo zvieraťa, Nietzscheho nadčlovek by mal vzniknúť z toho medzičlánku „človek“. Neviem ako sa bude nazývať. Možno predsa nadčlovek. Prečo Nemci chceli vytvoriť už teraz niečo podobné? A nebol by to iba nejaký obyčajný robot, ktorými je dnes zaplavený celý svet? Strašne veľa otázok. Myslím si, že ak by ľudia vymysleli niečo, alebo niekoho bolo by to stále iba ľudské nie božie. Ak bude Boh chcieť vytvoriť dokonalejšieho človeka, urobí to. Nevytvoril už ale dosť dokonalú bytosť? Boh stvoril človeka, dal mu určité schopnosti a ten to chcel hneď zneužiť, tak mu Boh kládol pod nohy prekážky, aby si nemyslel, že môže všetko. Ak Boh uzná za vhodné stvoriť dokonalejšiu bytosť ako sme my určite to spraví, no istotne to nebude hneď. Ako by to potom vyzeralo? Požrali by sme sa navzájom?

Myšlienka nadčlovek ma fascinovala vo filmoch, v počítačových hrách, no i všade vo vedeckých časopisoch, na internete. Nikdy som sa nezaoberal touto otázkou podrobne, no zisťujem, že je zaujímavá a vždy som si rád prečítal o odhalení tajomstiev tohto typu. Čo ak náhodou Nemci vytvorili nejakú bytosť. Dnes sa robí hocičo. Vyklonovali ovcu, kozliatka, svietiace prasce. Dokedy to bude Boh tolerovať? Budeme sa klonovať navzájom? Ak vedci prídu na to, že sa bude dať klonovať človek, možno sa už dá. To neviem presne. Budeme mať zákon, ktorý to zakáže. Ale vždy bude niekto, nazvime ho „zly,“ koho bude trápiť porušenie tohto zákona. Získa prostriedky, vedecké poznatky a všetko čo k tomu potrebuje a naklonuje ľudí. Čo potom? Môžeme klonovať zvieratá? Iba tak sa hrať s génmi, vychovať dokonalé tvory? Nestanú sa všetky doterajšie zvery ohrozené? Keď si predstavím, že na farme bude 100 identických kráv, ktoré budú mať sto percentne dobré mlieko v každom počasí, každý deň v roku. Každá bude vedieť kedy sú ráno raňajky, kedy treba isť do stajne. Budú sa vedieť samé podojiť? A budú zdravé 5 alebo koľko rokov? To sa ani nedá predstaviť. Iný, hroznejší príklad. Úprava detských embrií. Chcete geniálne dieťa? Naša firma Vám to zaručí. Príďte a uvidíte. A všetci budeme géniovia.

Kam potom ten svet speje? Ku genialite alebo do záhuby? A čo ak existuje mimozemská civilizácia, ktorá sa iba smeje nad úbohosťou nášho sveta? Možno sú to práve „nadľudia“. Poznajú nás, no nechávajú na pokoji. Dovtedy, kým im nenabúrame teritórium. Nemajú Američania tajné lietadlá, ktoré skúmajú ďaleký vesmír a my o nich nevieme? Možno NASA vie odpovede, no bolo by veľmi nebezpečné dať ich do obehu medzi ľudí. Veď iba taká vec, akou je dnes obyčajné CD, bola vynájdená už dávno pred uvedením na trh. Podľa mňa sa to v blízkej dobe nemáme šancu dozvedieť. Ak niečo je bude to tajnejšie ako prísne tajné a som aj celkom rád. Absolútne netúžim po svojom klone. Vesmír ma nikdy nefascinoval. No je krásne sa dočítať že sto rokov dozadu filozof menom Nietzsche sa zaoberal presne takouto otázkou. Samozrejme upravenou, nechcem povedať triviálnejšou. Podľa vtedajších možností.

Nadčlovek je ideál spomína Nietzsche. Ideál človeka? Každý môže mať svoj ideál. Keby Nietzsche žil a ja by som sa s ním stretol, možno sa nám nebudú páčiť názory, myšlienky. Každý by mal právo na svoj názor, svoju predstavu, obraz človeka. Môžem povedať, že poznám ideálneho človeka. Môže mi to niekto vziať? Či je to práve nadčlovek netuším ale je to pre mňa určite „vyšší človek“ ako niekto iný. A poznám ich viac. Každý ich pozná, alebo mal by. Priatelia. Nemyslel to Nietzsche práve takto? Dobrý priateľ to je ako „nadčlovek“. Rodina napríklad. Právo to definuje ako blízke osoby. Môžem povedať že moje blízke osoby právne sú vo filozofii vlastne „vyšší ľudia“. Vyšší pre mňa. Nechcel to tak Boh? Isteže, ľudia by si mali pomáhať navzájom, tak by sme cítili, že sme vysoko. Vysoko priam pri Bohu. Plní jeho múdrosti, viery. Boh nám dal vôľu. No my sa musíme s ňou naučiť narábať. Môžeme si pomáhať, no môžeme sa zaťať a nepomôcť nikomu. Tým si vlastne škodíme. Aspoň ja som to tak v živote zistil. Dobrí priatelia by si mali pomáhať navzájom. Istotne sa nájdu ľudia, ktorí to vedia dobre využiť, ale keby sme ich vyhľadávali a potom na nich nadávali život by nemal zmysel. Stratili by sme zmysel žiť. Preto nám ľuďom Boh dal aj vieru. Vieru v lepší život, v pekný život. Naplnený život láskou, porozumením a dobrom. Hocikto povie: „Ja už neverím v nič“. Nech sa na mňa nehnevá, ale ja mu neuverím. Podľa mňa každý človek verí. Nemusí to byť Boh. Nemusí veriť v Boha. Môže veriť v niečo čo ho riadi, čo je nad ním, pri ňom či vedľa neho. Môže veriť iba sebe, ale musí v niečo veriť. Inak by nežil. Verí, že príde lepší život, že sa ráno zobudí, že bude svietiť slnko. Verí.

Nietzsche ďalej spomína, že spoločnosť z nás nespraví lepších ľudí. Ani iné prostredie. Možno má pravdu. Ja ale nesúhlasím. Predsa nie je prostredie ako prostredie a spoločnosť ako spoločnosť. Je rozdiel ak malé dieťa vyrastá v parazitnej spoločnosti a prostredí, ako keď sa dieťaťu dostáva kopec lásky, nehy a porozumenia. Nemýľme si to s peniazmi. Veľa ľudí si myslí, že peniaze pomôžu deťom rozvíjať sa. Myslím si opak. Peniaze pôsobia ako útlm. Sú dôležité, to áno ale spôsobujú útlm vo výchove, v správaní, vlastne vo všetkých stránkach rastu dieťaťa.

Filozof sa jasne vyjadril, nadčlovek nie je ďalší stupeň evolučného vývoja. Dáva nám ale obraz, ako podľa neho človek dopadne. Obraz človeka pohlteného vlastným názorom. Nadčloveka od ľudí oddeľuje prístup a nie schopnosti či výkon. Prístup, ktorý definuje ako láska k vlastnému osudu, láska k životu. Môžeme si zmeniť osud? Kto mám dáva osud? Boh? Myslím, že čiastočne. Každý sa predsa môže rozhodnúť čo bude robiť, kým bude v živote. Určite je to spočiatku dané, no neskôr ak dospejeme do štádia rozhodovania sami si určujeme osud. Čo sa ale má stať to sa stane. To si vždy hovorím. A môže sa stať hocičo. Nemôžme si predsa dopredu povedať, že nejdem šoférovať, pretože sa mi môže niečo prihodiť. Nejdem sa hrať, lebo si zlomím nohu. Nejdem na dovolenku, lebo havaruje lietadlo. A ak budem nehybne sedieť vo vlastnej záhradke nič sa mi nestane? Čo ak na mňa spadne bomba? Alebo havaruje nákladné auto priamo do mojej záhradky? Potom si nemôžem vyčítať, že som tam sedel. Tak ako sa nedá vyčítať, že som si sadol za volant a niečo sa prihodilo. Je to tak. Život môže vyhasnúť a môže pokračovať ďalej. Nik nevie ako to Boh chce. Skúša nás Boh? Nie je smrť iba koniec skúšky ako na vysokej škole? Skúšky, po ktorej nasleduje hodnotenie?

Myslím si, že niečo nad nami musí byť. Kresťania to nazývajú Boh. Presnejšie ho nazývajú Boh. Moslimovia Alah. Nejaké kmene v džungli určite majú svoje pomenovanie. Niekto verí iba v nejakú vec čo je nad ním. Niečo ako kameň sily alebo voda života. Ale určite sme tu, pre niečo. Máme zmysel života. Aké by to bolo keby sme poznali svoju budúcnosť? Mohli by sme ukončiť svoju púť hneď. Tak je to lepšie. Prítomnosť a minulosť. Objavujme krásy sveta, života ako ľudia, nie ako nejaké roboty.

5 Záver

Nietzsche ako filozof určite svojou prácou ovplyvnil ľudí, ich filozofiu a v 20. storočí aj filozofiu existencie M. Heideggera. Niektoré jeho názory boli zneužité fašizmom za účelom ideálu nadradenej rasy, čistého plemena. No nevieme s určitosťou povedať, či práve myšlienka „nadčlovek“ vzbudila v mysliach fašistov ovládnutie celého sveta. Nevieme čo presne ich k tomu viedlo. Keby bol Nietzsche žil počas vojny, možno by preklínal seba, že vôbec uvažoval o myšlienke „nadčlovek“. Verme teda, že práve táto myšlienka bude prispievať v budúcnosti k zmene spoločnosti.