Spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj sa narodil 9. septembra 1828 v Jasnej Poľane. Jeho rodičia pochádzali zo starých šľachtických rodov a ich predkovia slúžili na dvoroch cára Petra I. a cárovnej Kataríny I. Lev mal troch starších bratov a mladšiu sestru, pri ktorej pôrode zomrela jeho matka Mária Nikolajevna Tolstá, rodenej Volkonská. Mal vtedy iba dva roky, čiže sa na ňu vôbec nepamätal a nevedel ani ako vyzerala, lebo nemali ani jeden jej portrét.
Keď mal Lev 11 rokov, zomrel mu aj otec a deti zverili do opatery tete. Teta zomrela o dva roky a súrodenci sa museli znova presťahovať do Kazaňu k ďalšej tete.
Tu sa Lev pripravoval na vysokoškolské štúdium, nie však veľmi poctivo. Začal sa zaoberať filozofickými otázkami a celý čas strávil rojčením. Ešte viac ho ale lákal spoločenský život.
Po nástupe na univerzitu, kde študoval orientálne jazyky, sa mu otvorili dvere do rodín vysokej spoločnosti. Štúdiu sa veľmi nevenoval, nezložil skúšky a prestúpil na právnickú fakultu. Ani toto štúdium nedokončil a v 1847 sa vrátil do Jasnej Poľany. Keď videl nepriaznivé podmienky roľníkov, rozhodol sa im pomôcť. Tí mu však neverili a nechceli spolupracovať.
V Petrohrade pokračoval v štúdiu a zložil pár skúšok, opäť ho však odpútal spoločenský život a, najmä, kartové hry, kvôli ktorým sa veľmi zadĺžil. To mu ale nebránilo žiť striedavo v Moskve, Petrohrade, Tule a Jasnej Poľane.
V roku 1851 odišiel s bratom Nikolajom, dôstojníkom kaukazskej armády, bojovať na Kaukaz. Počas pobytu v táboroch sa začal venovať písaniu a napísal autobiografickú novelu Detstvo, ktorú anonymne uverejnil časopise Sevromennik. Povzbudený priaznivými ohlasmi, napísal ďalšie novely. Pobyt na Kaukaze ho inšpiroval aj k napísaniu viacerých vojnových poviedok.
V 1854 bol pridelený do Silistrie, kde Rusi obliehali francúzsko-anglické oddiely. Kvôli väčším zážitkom sa dal preložiť do Sevastopoľa, kde konečne spoznal nedostatky ruskej armády. S príchodom nového dôstojníka, veriaceho človeka, mal Tolstoj bizarnú myšlienky založiť nové náboženstvo. Zážitky z bojov opísal vo viacerých poviedkach, ako Sevastopoľ, Sevastopoľ v máji, Rúbanie hory (Sevastopoľské poviedky). Poviedky prešli dokonalou cenzúrou a ostali také „znetvorené“, že vydavateľ sa ich bál vôbec vydať.
Po padnutí Sevastopoľu ho poslali ako kuriéra do Petrohradu, kde sa spriatelil s Turgenevom, jeho zložitá povaha ich však načas odlúčila. V Jasnej Po ľane sa opäť snažil riešiť nepriaznivú situáciu nevoľníkov a znova bol neúspešný. Ako odozvu napísal novelu Statkárovo ráno.
V 1857 odcestoval do cudziny. Po návrate sa venoval pedagogickej činnosti na statku v Jasnej Poľane. Inšpiroval sa názormi Roussesua a dovolil deťom, aby si sami vyberali, čo sa chcú učiť. V tomto čase mu zomreli obaja bratia na tuberkulózu a aj jeho začal trápiť kašeľ, preto sa odišiel liečiť do baškirskej stepi. Počas jeho neprítomnosti mu polícia takmer zničila školu a vybrakovala dom. Tolstoj uvažoval o emigrácii, nakoniec iba napísal protestný list cárovi. Odpoveď naň však nedostal a vyučovanie sa už neobnovilo.
V roku 1862 sa oženil so Sofiou Andrejevnou Bersevovou. V tom čase dokončil novelu Kozáci, ktorú uverejnil v Russkom vestniku bez nároku na honorár, čím splatil 1000 rubľov, ktoré prehral s redaktorom. Ako poslednú napísal novelu Polikuška, dve komédie, ktoré zostali iba v rukopise a už sa zaoberal iba epopejou Vojna a mier. Jednotlivé časti vychádzali v Russkom vestniku, posledná vyšla v roku 1869.
O dva roky neskôr sa znova pustil do práce, tentoraz na Azbuke, Šlabikári pre deti. V kúrii znova zriadili školu, na ktorej vyučovala aj Sofia. Dielo považoval za svoje najlepšie, ale nevzbudilo až taký ohlas, ako očakával. Stále sa zaujímal aj o roľníkov a vďaka nemu sa vytvorilo zbierka v prospech hladujúcich samarských sedliakov.
Presťahoval sa do Samarskej gubernie a začal rozmýšľať, že napíše román o žene z vyššej spoločnosti, ktorá poblúdila. V tom čase sa stala veľká tragédia, keď sa žene, Anna Zykovová hodila pod vlak zo žiarlivosti na guvernantku. Začal sa však zaoberať dobou Petra Veľkého. Skúšal aj písať, ale nič sa mu nepáčilo a uchvátený románom Dumasa mladšieho Muž-žena, ktorý hovorí, či môže muž potrestať nevernú ženu, vytvoril románovú zápletku k románu Anna Kareninová. Dokončenie mu však trvalo dlhšie ako plánoval. Musel sa vyrovnať s viacerými stratami. Zomreli mu synčekovia, práve narodená dcéra, manželka skoro zomrela pri pôrode, umreli mu aj dve tety.
Upadol do ťažkých depresií, rozmýšľal o smrti, chcel sa obesiť. Veľmi ho trápili tresty smrti. On, ktorý odsudzoval akékoľvek násilie a presadzoval dobro, vždy keď sa dozvedel o nejakej poprave, cítil sa, akoby popravili jeho.
Tolstoj nemohol uniesť, že jeho rodina si žije tak prepychovo, kým ostatní ľudia hladujú. Pomáhal im, to mu však nestačilo. Chcel im dať viac. Vtedy musela zasiahnuť Sofia, ktorá sa sama starala o majetok, lebo by im nič nezostalo. „Nemohli predsa nakŕmiť všetkých tisíc roľníkov vo svojich guberniách“. Sofia, okrem toho, že sa sama starala o majetok, vychovávala deti, vydávala jeho diela a všetko toto stíhala v kolotoči každodenných domácich povinností, ako bolo varenie, šatenie, upratovanie a riadenie okolo domu.
Koncom roka 1881 sa sťahovali do Moskvy kvôli štúdiu najstarších detí. Všetci sa na to tešili, len Lev nie. Čoraz viac sa prehlbovali jeho rozpory s manželkou a rodinou, chcel od nich, aby sa zbavili majetku a žili ako ostatní chudobní roľníci na ich statku. Tiež naplno rozvíjal chybnú teóriu „Neodporovať zlu násilím“, ktorú prezentoval v spise V čom spočíva moja viera. Dielo bolo zakázané, vyšlo na jeho vlastné náklady vo veľkosti asi 30 zväzkov, ktoré boli aj tak zhabané.
Vo svojej túžbe priblížiť sa dedinskému ľudu sa venoval písaniu rozprávok. V podobnom duchu sa niesli aj hra Vláda tmy a próza Kreutzerova sonáta. Stali sa veľmi obľúbenými najmä preto, že ich zakázali a rozširovali ich ručne prepisovaním. V tomto čase sa vytvárali aj akési sekty, tolstojovci. Boli to ľudia, ktorý žili podľa toho, čo hlásal Tolstoj, zakladali sa vlastné kolónie, vydržali však nanajvýš dva- tri roky.
Ku koncu svojho života sa dal do písania ďalšieho významného diela, románu Vzkriesenie. Prvá preklad do slovenčiny vyšiel zásluhou Alberta Škarvana. Na Slovensku jeho vydanie podporil Dušan Makovický. Vydal ho v Žiline ako druhý zväzok Poučnej bibliotéky. Albert Škarvan žil istý čas v Jasnej Poľane, kde emigroval, po ročnom pobyte ho vláda vypovedala.
Jeho posledným dielom bola novela z obdobia kaukazských bojov, Hadži Murat.
Tolstého osobným lekárom bol Dušan Makovický, s ktorým aj v novembri 1910 ušiel z domu kvôli neustálym hádkam so ženou, ktorá na neho naliehala, aby svoj majetok odkázal deťom a nie chudobným. Počas tohto úteku zomrel vyčerpaný na stanici Astapovo.
Na konci života si Tolstoj písal s veľkým indickým revolucionárom Gándhim, ktorý zdieľal rovnaké názory ako on.
Tolstoj bol už počas života veľmi obľúbený nielen u ruského ľudu. Zásluhou Turgeneva sa jeho diela dostali do západnej Európy, kde mali veľmi dobrý ohlas.
