Victor Marie Hugo (* 26. február 1802, Besançon – † 22. máj 1885, Paríž) bol francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu. V roku 1837 bol vymenovaný za dôstojníka Čestnej légie. Roku 1845 vstúpil do politiky a bol vymenovaný za paira, v pairovskej komore sa vyslovoval za návrat Ľudovíta Bonaparta, po zrušení pairstva úspešne kandidoval do ústavodarného. Od roku 1849 vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zástanca liberálneho socializmu. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate do exilu a usadil sa v Bruseli, potom na ostrovoch Jersey a Guernsey. Do Paríža sa vrátil až v roku 1870. Bol zvolený do bordeauxského Zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Stal sa senátorským delegátom a onedlho na to senátorom. Roku 1881 bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku 1882 sa opäť stal senátorom.
Victor Hugo bol tretím a posledným synom Josepha Huga a Sophie Trébuchetovej. Jeho bratia sa volali Abel Joseph Hugo a Eugène Hugo. Hugovo ranné detstvo bolo poznamenané veľkými udalosťami. Napoleon sa prehlásil cisárom dva roky po Hugovom narodení. Hugovi rodičia mali odlišné politické názory: Hugov otec bol vysoký dôstojník v Napoleonovej armáde, ateista a republikán, pre ktorého bol Napoleon hrdinom; jeho matka bola neochvejná katolíčka a rojalistka a jej milencom bol generál Victor Fanneau Lahorie, ktorý bol popravený v roku 1812 za úklady voči Napoleonovi.
Hugo so svojimi bratmi Abelom a Eugènom zakladá v roku 1819 literárnu revue Conservateur littéraire. V tom istom roku získava ocenenie v súťaži vyhlásenej Académie des Jeux floraux. V roku 1820 ho akadémia oceňuje po druhýkrát a tento úspech inšpiruje Huga, aby zanechal štúdium matematiky. Jeho prvá básnická zbierka Ódy vychádza v roku 1821. Ďalšia zbierka, Ódy a rozličné básne, vychádza v roku 1822 a vyslúži len 20-ročnému Hugovi kráľovskú penziu od Ľudovíta XVIII.. Nasledujúcou zbierkou sú Ódy a balady.
Proti vôli svojej matky sa Hugo zamiloval a tajne zasnúbil so svojou priateľkou z detstva Adèle Foucherovou. Kvôli svojmu nezvyčajne blízkemu vzťahu s matkou sa však neodvážil s Adèle oženiť skôr ako po matkinej smrti. Prvý syn, Léopold, sa im narodil v roku 1823, ale zomrel ešte v detstve. Hugovými ďalšími deťmi boli Léopoldine, Charles, François-Victor a Adèle. Rok po svadbe vydal Hugo svoj prvý román Han z Islandu a o tri roky nato druhý, Bug-Jargal. V priebehu rokov 1829 až 1840 vydáva ďalších päť zbierok poézie: Východné spevy, Jesenné lístie, Spevy súmraku, Vnútorné hlasy a Lúče a tiene.
Na divadelných doskách Hugo nezožal taký rýchly úspech. Hugove drámy:
- Cromwell – nebola nikdy zinscenovaná, preslávila sa vďaka autorovmu predslovu;
- Amy Robsart – prepadák, bol uvedený pod menom Hugovho švagra Paula Fouchera;
- Marion de Lorme - prvá hra uvedená na scénu pod Hugovým menom;
- Hernani – jedna z najúspešnejších a najdôležitejších udalostí pre francúzske divadlo;
- Kráľ sa zabáva - po prvom predstavení ju cenzúra okamžite zakázala kvôli otvorenému výsmechu francúzskej šľachty, no stala sa veľmi populárnou v tlačenej podobe;
- Lukrécia Borgia - Hugo ju zo zlosti nad zákazom napísal len za 14 dní. Zožala veľký úspech
Hlavná úloha pripadla pani George (bývalej milenke Napoleona) a vedľajšiu postavu hrala Juliette Drouetová, ktorá sa stala Hugovou celoživotnou milenkou a múzou. Kým Hugo mal počas svojho života veľa romantických úletov, Drouetovú uznala dokonca aj jeho manželka ako osobu, ktorá má so spisovateľom špecifický vzťah a správala sa k nej takmer ako k členke rodiny. Po svojej poslednej úlohe na doskách francúzskeho divadla, zvyšok svojho života už zasvätila Hugovi. Žijúc zo svojej malej penzie sa na nasledujúcich 50 rokov stala Hugovou neplatenou sekretárkou a spoločníčkou na cestách.
Vojvoda Orleánsky založil nové divadlo Théâtre de la Renaissance, aby podporil Hugove nové hry. Ďalšie Hudove drámy: Mária Tudorová, Angelo, tyran padovský, Ruy Blas, Kasteláni a Torquemada.
Prvá Hugova prepracovanejšia beletria vyšla v roku 1829. Hugove diela z beletrie:
- Posledný deň odsúdenca - hlboko ovplyvní tvorbu neskorších spisovateľov ako Albert Camus, Charles Dickens a Fiodor Dostojevskij;
- Claude Gueux - dokumentárna poviedka podľa skutočného príbehu vraha;
- Chrám Matky Božej v Paríži - Hugov prvý rozsiahly román, zožal obrovský úspech, bol čoskoro preložený do ďalších európskych jazykov;
- Bedári - trvalo najpopulárnejšie dielo, trvalo mu celých 17 rokov, kým ho dokončil a vydal. Autor si bol náležite vedomý kvality tohto románu a preto si za jeho vydanie zapýtal 300 tis. frankov, keďže chcel zaopatriť seba a rodinu na zvyšok života;
- Robotníci mora - vykresľuje súboj človeka s morom a hroznými stvoreniami spod hladiny;
- Človek, ktorý sa smeje - podáva tu kritický portrét aristokracie;
- Deväťdesiat tri - zaoberal sa vládou teroru počas francúzskej revolúcie.
Počas pobytu v exile vydal Hugo svoje najslávnejšie politické pamflety proti Napoleonovi III., Napoleon Malý a História jedného zločinu. Výsledkom Hugovho pobytu na Guernsey boli tiež niektoré z jeho najlepších diel, vrátane Bedárov a troch vysoko hodnotných zbierok poézie – Tresty, Kontemplácie a Legenda vekov.
Stal sa zakladajúcim členom spoločnosti Medzinárodné združenie literátov a umelcov, ktorá iniciovala Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel.
Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však čoraz intenzív-nejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu. Počas svojho exilu koketuje so spiritualizmom a neskôr sa stáva stúpencom racionalistického deizmu. Keď sa pri súpise ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal, „Nie, voľnomyšlienkár“.
Hugov racionalizmus sa odráže v básňach ako Torquemada, Pápež, Religions et Religion? a v dielach vydaných posmrtne Koniec Satana a Boh. „Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“.
