Narodil sa 19.februára 1745 v talianskom meste Como v šľachtickej rodine. Ešte v školských laviciach si obľúbil prírodné vedy a ako dvadsaťdeväť ročný sa stal učiteľom fyziky v svojom rodisku. O päť rokov neskôr ho povolali za profesora fyziky na univerzitu v Pavii. Ako študent vydal svoju prvú vedeckú prácu ,,O príťažlivej sile elektrického ohňa a javov s tým súvisiacich“. V prvých rokoch svojho pôsobenia v Como a v Pavii vynašiel celý rad prístrojov, z ktorých z ktorých sa treba zmieniť najmä o elektroskope so slamenými steblami, ktorého citlivosť zväčšil pridaním vlastného kondenzátora.

Keď v roku 1791 Luigi Galvani uverejnil svoje práce a výsledky pokusov s preparovanými žabacími nervami a svalmi, Volta napred prijal jeho hypotézu o ,,živočíšnej elektrine”. Keď si však sám zopakoval sám Galvaniho pokusy, vylovil názor, že príčinou vzniku elektrického prúdu vo svaloch a nervoch preparovanej žaby sú dva rozličné, navzájom spojené kovy, ktoré sú súčasne spojené elektricky vodivou kvapalinou živočíšneho tkaniva. Niekoľkoročný vedecký spor medzi Galvanim a Voltom sa skončil Voltovým víťazstvom a súčasne vyústil v objav prvej galvanickej batérie, tzv. Voltovo stĺpa, ktorý získal svetovú slávu. Objavu predchádzalo vytvorenie tzv. kontaktnej teórie a pokusy, ktorých základom bol styk dvoch rôznych kovov, ktoré Volta usporiadal do radu (Voltov rad napätia) tak, že vždy dva kovy vykazovali tým väčší rozdiel potenciálov, čím boli v rade od seba vzdialenejšie. Tieto poznámky, ako aj výsledky podobného skúmania kvapalín sa stali základom Voltovho stĺpa, ktorý sa pôvodne skladal z niekoľkých párov medených a zinkových kotúčov, oddelených súkennými kotúčmi, ktoré boli namáčané v slanej vode. Neskôr zostavil ešte inú obmenu ,,stĺpa“, v ktorom kvapalný vodič je v dvoch nádobkách a v každej nádobke je ponorená medená a zinková platňa.

Platne sa v kvapaline nedotýkajú, ale vonku sú vodivo spojené spôsobom ,,za sebou“. Nádobka vlastne predstavuje jeden prvok pôvodného ,,stĺpa” a dnes ju nazývame Voltovým článkom. Volta veľa cestoval a udržiaval osobné styky so súčasnými vinikajúcimi vedcami. V roku 1791 ho zvolili za člena Londýnskej kráľovskej spoločnosti a vyznamenali zlatou medailou. Mnohými poctami a vyznamenaniami ho zahrnuli potom, čo o svojich objavoch prednášal v roku 1801 vo Francúzskej akadémii v prítomnosti prvého konzula Napoleona Bonaparta.

V roku 1815 ho vymenovali za dekana Filozofickej fakulty v Padove, no o štyri roky neskôr sa utiahol na odpočinok do rodného Coma, aby sa konečne viac mohol venovať rodine. Tam aj 5. marca 1827 vo veku 82 rokov zomrel.