Za ich podpory dotváral i politický program, ktorý žiadal zrušenie poddanstva, privilégií šľachty a národného útlaku (maďarizácia), právo Slovákov používať slovenčinu v nižších úradoch, školstve, cirkevnom živote. Počas revolúcie 1848-49 stál spolu s J. M. Hurbanom pri všetkých významnejších slovenských politických a ozbrojených aktivitách. Podieľal sa na príprave Žiadostí slovenského národa. Počas roka 1848 sa usiloval o vytvorenie slovenskej autonómie v rámci Uhorska, o rok neskôr o oddelenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenskej korunnej krajiny podriadenej priamo Viedni. Za to ho maďarská i viedenská aristokracia často obviňovala s panslavizmu, buričstva a komunizmu. Po revolúcii bol podobne ako desiatky iných demokratov nútený žiť pod policajným dozorom. Žil v ústraní v Modre, kde vychovával sedem sirôt po bratovi Karolovi. Zostával však literárne činný. Napísal Spevy a piesne a Dumky večerní, dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti dosvedčil stratu viery v budúcnosť habsburskej monarchie. Nádeje Slovanov a Slovákov vkladal do ich politického spojenia s cárskym Ruskom, ktoré sa však malo modernizovať a demokratizovať. Zomrel na následky náhodného zranenia pri poľovačke. Svojím dielom položil základy modernej slovenskej kultúry. Jeho činnosť pripomínajú mnohé múzeá, pamätníky, publikácie. .