Detstvo a dospievanie:

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách (od r. 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine ev. farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo samozrejme pri plate ev. farára na chudobnej fare a takej početnej rodine nebolo ľahké. A tak Štefánik vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti.

Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi a od detstva vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavel sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Preto už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na ev. lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia – Igor a Pavel. V tom čase však už bolo lýceum pomaďarčené a z vlasteneckých profesorov tu učil iba Ján Kvačala. Štefánikovimi obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Štefánik študoval s výborným prospechom no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval slabý prospech.

Milan Rastislav tu naďalej dosahoval výborný prospech začo dostal jednorazové Telekiho štipendium a okrem toho tu spoznal aj svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pracoval v tom čase spolok Detvan (hlavným činiteľom bol vtedy medik Vavro Šrobár) a Štefánik tu získal aj štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov Jeroným a bol tiež členom podporného spolku Radhošť. Štefánik sa tiež stal hlasistom a stúpencom myšlienok učiteľa T. G. Masaryka. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom Detvana. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote prelom. Po prudkej roztržke z otcom počas prázdnin, otec vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil u svojho priateľa Vavra Šrobára v Ružomberku. Na jeseň sa potom vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky.

Dal sa zapísať na univerzitu, odbor astronómia, ktorý sa vtedy študoval na filozofickej fakulte a napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. Aj z otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom Detvana. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu so svojimi priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zurichu. Nové prostredie naňho pôsobilo veľmi dobre a získal aj nové kontakty. Keď sa potom na jeseň roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho potom zvolili za predsedu. V roku 1903 začal V. Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike , ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačovciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy Grupy uhorskoslovenských maliarov, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Bol veľmi aktívny. Navštevoval aj historika Jaroslava Golla i básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. októbra r. 1904 promoval za doktora filozofie.

Kariéra vedca:

Cieľom Štefánikovho ďaľšieho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904. Začiatky však boli ťažké. Na začiatok mu pomohol V. Šrobár získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovim cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Táto nadej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Vtedy sa druhmi mladého Štefánika stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.). Spriatelil sa aj s grófom Hanušom Kolowratom, ktorý sa neskôr stal rak.- uhor. vojenským atašé. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, i na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy. (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie slnka). 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre na zasadnutí parížskej akadémie a publikoval ju aj časopis Akadémie Comptes Rendus Hebdomadaire des Sciences des l´Academie Sciences. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena z Meudonskej hvezdárne však musel Štefánik odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho doslova nenávidel a vyhodil ho.

Na sklonku r. 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli r. 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix, kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.

Svetobežník

Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa Štefánik snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech. Začiatkom r. 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav Bureau des Longitudes spolu s ústavom Bureau Central Météorologique ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete.

Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov. 28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj francúzska Akadémia. V lete r. 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr, po uskutočnení výprav, sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavel. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť na trvalo na Tahiti, no vtedy dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik( vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera Čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu prof. Monprofita v Yngerse. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí vojny a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do Francúzska.

Vojnový letec:

Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo jej začiatok predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť oslobodenia Slovákov spod útlaku a tento čin spájal od začiatku aj z Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom r. 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na front, kde robil výskumné lety. Aj ako letec však mal stále na vedomí oslobodenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravil ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za oslobodenie Slovenska. Štefánik sa vrátil do Paríža tu ho Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministeským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom franc. ministerstva zahraničia Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovimi i Masarykovymi koncepciami o vytvorení spoločného štátu.

Organizátor Československej národnej rady:

Štefánikovou novou úlohou, ktorú si sám stanovil bolo vytvorenie jedného riadiaceho centra pre spoločný odboj Čechov a Slovákov a tiež vytvorenie samostatného česko-slovenského vojska a jeho presadenie medzi politikmi. O týchto plánoch informoval aj ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel do nemocnice. Strenutie Masaryka s Briandom bolo úspešné a Briand sa stal prívržencom Masarykovej koncepcie riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 Národná rada krajín českých (Conseil national des Pays Tchéques), ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu.

Jej predsedom bol T. G. Masaryk, podpredsedami J. Durich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Jej sídlo bolo na Rue Bonaparte 18 a hlavnými tlačovými orgánmi boli časopisy La Nation Tchéque a Československá samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí. Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Tu ako letec rozhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä pre Čechov a Slovákov a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa počítalo tiež s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý. Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku Mauriceovi Janinovi, šéfovi francúzskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika ku náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi i k cárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch. Dňa 29. augusta potom podpísali Durich a Štefánik tzv. Kyjevskú dohodu spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1500 dobrovoľníkov.

Začiatkom r. 1917 sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s Durichom, ktorý nerešpektoval dohody a mal skôr procársku orientáciu však predsa mala Štefánikova misia v Rusku úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR bolo upevnené. Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka Čestnej légie. Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol Dekrét o vytvorení česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa teda vytvorila samostatná česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska.(10000 vojakov).

V Taliansku a na Sibíri:

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu , vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej československej armády, ktorá plne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

V máji roku 1918 preletela svetom správa o vystúpení česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo nepriateľa. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna hodnosť generála sa teda vybral z Paríža na cestu. Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a gen. Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy zo žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918.

Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom obrany. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Československa, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Ten reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy sami. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky. V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s K. Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej československej vláde, ktorej predsedom sa stal K. Kramář, ministrom zahraničia E. Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal V. Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža, no najprv chcel splniť svoj cieľ na Sibíri. Dňa 13. novembra nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti.

Okrem toho, vzhľadom na vznik Československej republiky zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca československej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža. Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto i s G. Clemenceaum i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriedenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte. Potom ešte odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú a dohodli sa na sobáši. Okrem toho ešte urovnával spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy. Na rodnú vlasť sa veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca r. 1913. Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla typu Caproni 450, sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nikdy nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli namieste mŕtvi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk