* 2.oktober 1869, Porbandar, India
† 30. január 1948, Naí Dillí, India

Nazývaný aj Mahátma (Veľká duša), bol indický mysliteľ a politik. Najvýznamnejšia postava indického národno-oslobodeneckého hnutia proti britským kolonizátorom. Zakladateľ učenia nazývaného gándhizmus.

Život

Detstvo a škola

Ghándhí sa narodil do sveta kolonizovaného prevažne Veľkou Britániou. Od malička ponímal Britov ako živelnú pohromu vo svojej vlasti. Veľká Británia si celkom podmanila Indiu až v roku 1818, kedy rozdrvila posledného miestokráľa Maráthov. Ghándhí dokonca nezažil ani obrovské povstanie v roku 1857. Narodil sa až po jeho krvavom potlačení, zmene správy a absolútnej kolonizácií dvoch tretín Indie. Maháthma Ghándhí pochádzal z podkasty Vajšijov z kasty Baniov. Táto kasta sa zväčša živila obchodom a poľnohospodárstvom. Jeho otec, Khaba Ghándhí, bol ministerským predsedom. Bol to praktický človek, ktorý netúžil po sláve, ani po majetku. Matka v domácnosti Putlibaj bola silno nábožensky založená. Mal dvoch bratov a jednu sestru. V jeho rodisku, Porbandare, šiel Maháthma po prvýkrát do školy. Pokračoval v Rádžkóte na obecnej škole a v dvanástich rokoch na vyššej škole. Od mladosti si ctil slepo pravdu a obdivoval ušľachtilých a spravodlivých hrdinov indických bájí.

V trinástich rokoch bol už ženatý. Tým stráca jeden rok štúdií, ale napriek tomu pokračoval v škole veľmi obstojne. Pôvodne chcel byť lekárom, ale pod nátlakom rodiny sa dal na štúdium práva. V štrnástich sa stretáva s Tulasidovou knihou – Rámajána. Tú považoval až do konca svojho života za najznamenitejšiu náboženskú knihu. Jeho mladícke roky boli veľmi búrlivé – začal pochybovať o zákaze jedenia mäsa a začali sa v ňom formovať detinské ideály reformy. Chcel zrušiť zákon o mäse, aby bol národ silný a mohol sa brániť Angličanom. Tento tajný hriech, rovnako ako fajčenie a výbuchy nerozvážnosti (pokúsil sa so svojim priateľom spáchať samovraždu), však zavrhol vo svojich šestnástich rokoch. Uvedomil si, že nie je správny čas na hrdinstvo, ani na reformy. Jeho postoj k britskej vláde sa s časom menil. V detstve ju považoval za nepriateľa, v dospelosti však dúfal, že spojenie Indie a V. Británie nakoniec prinesie blahobyt. Mnohokrát sa preto postavil na ich stranu. Napokon až v tridsiatich rokoch svojho života nadobudol presvedčenie, že V. Británia je škodcom, parazitom, a stal sa jej nepriateľom vo všetkých ohľadoch.

Ghándhího otec ťažko ochorel a on mu venoval celý svoj čas okrem školy. Jeho otec zomrel krátko po jeho šestnástom roku. Ghándhí v tej dobe počal so svojou ženou dieťa, ktoré po pôrode zomrelo. Toto znamenie bral ako trest za to, že poľavil v starosti o otca a nechal sa zlákať žiadostivosťou.

V otázke viery bol Ghándhí veľmi neistý. Po otcovej smrti sa stretol s Bhagavad-Gítou, která ho nadchla až neskôr, keď držal dvadsaťjedendňový pôst za zjednotenie moslimov a hindov. Jeho prístup k náboženstvu sa menil takmer deň čo deň, postupne si však začal utvárať vlastné názory a spoznal, že kresťanstvo je pre neho krajne odpudivé. Stále viac sa upieral k ateizmu.
Po maturite vstúpil na školu Samaldas. To pre neho bolo príliš obtiažne, a tak sa po prvom polroku vrátil domov. Po rodinnej porade sa vydal do Anglicka na štúdiá práv. Aby tak urobil, musel sa protiviť aj samotným pokynom Kasty. To ho rozhorčilo ešte viac, pretože bol presvedčený, že nečiní nič zlého. Rodina stála za ním a hoci bol prehlásený za odvrhnutého, želala mu veľa úspechov.

Štúdium v Anglicku

Vydal sa do Anglicka priemyselného a sociálneho rozmachu. Zo začiatku veľmi strádal. Býval v rodine, ktorá mu núkala jesť mäso a požadovala od neho príliš vysoké nájomné. Stal sa z neho zaprisahaný vegetarián. V jednej takej jedálni sa stretol s istým kresťanom, ktorý zmenil jeho pohľad na kresťanstvo. Ghándhí prečítal Bibliu a dochádza k tomu že ideálnym náboženstvom by bolo spojenie Biblie a Gíty. Svoj postoj neskôr mnohokrát zmenil. Časom si prenajal byt, šetril a po prvýkrát poznal, ako sa dá žiť skromne. Usilovne sa učil. Školu vyštudoval bez problémov, ale mal spočiatku problémy s právnickou praxou. Po troch rokoch v Anglicku zložil záverečnú skúšku a vrátil sa do Indie.

Jeho matka už bola po smrti. Hlavnú podporu mal vo svojom najstaršom bratovi, ktorý mu takisto zariadil očistný rituál - znovu prijatie do kasty. Pre väčšinu však zostal vo vyobcovanom stave. V tej dobe už má deti a snaží sa ich vychovávať reformným spôsobom. Mal deti veľmi rád, ale jeho výchova bola tvrdá. Učil ich telocviku, otužovaniu a životospráve, ktorá bola v tej dobe u Indov značne zanedbaná. Za krátko sa odsťahoval do Bombaja, aby tu získal právnickú prax a skúsenosť. Obratom sa však vracia, pretože tu žiadne cenné znalosti nezískal. Založil si v Radžkote vlastný úrad, ktorý fungoval pomerne dobre, ale zažil tiež prvé právnicke prehry. Potom prijal ponuku z Južnej Afriky, kam ako advokát aj v roku 1894 odišiel.

Afrika

V tej dobe v Afrike fungovalo tzv. Zmluvné robotníctvo z Indie. Slobodní Indovia sa však stali predmetom rasovej diskriminácie. Hneď po príjazde sa Ghándhí stal stredobodom pozornosti, keď ostro vystupoval proti zákazu nosenia turbanov v súdnej sieni. Písal do novín a stál si tvrdo za svojim. Začal bojovať proti rasizmu. Ihneď vedel že jeho plánovaný pobyt jedného roku stáže sa pretiahne, ale ešte netušil ako veľa. Zažil mnohé ťažkosti, ale rýchlo sa zabýval a dostal sa do priaznivej spoločnosti. Začal sa z nového pohľadu zaujímať o kresťanstvo a hľadal si cestu k hinduizmu.

Začal zvolávať schôdze Indov, na ktorých sa jasne rozhodol bojovať proti rasizmu a diskriminácii. Rok pobudol v Pretórii, kde študoval právnické pomery Indov, a sám toto obdobie nazýva ako veľký prínos skúseností vo svojom živote. Proces, ktorým sa tu zaoberal, mu umožnil zdokonaliť sa v znalostiach ekonomiky a prekladateľstva. Cez precedensy a s pomocou pána Leonarda nakoniec prišiel na najlepšie východisko a zvíťazil.

Stal sa osobne obeťou rasového útoku. Nešlo o nič vážneho, ale táto skúsenosť v ňom vyvolala silné cítenie voči indickým osadníkom. Začal formovať reformátorské myšlienky. Tiež stále zápolil s otázkou viery. Dobrý priateľ sa ho snažil zlákať na kresťanstvo. On však s jeho ideou nesúhlasil. Začal teda na jeho radu študovať Korán. Študoval tiež iných autorov a knihy, ako napríklad Tolstého Kráľovstvo božie je vo Vás, alebo Tak povedal Zaradhustra. Naopak zrazu sa začala prehlbovať jeho láska k hinduizmu. Dokonca sa priznáva že na kresťanských bohoslužbách zaspával.

Návrat do Indie a zasa späť

Vrátil sa v roku 1896 a začal upozorňovať na pomery Indov v Južnej Afrike. Jeho články vydali takmer všetky časopisy a správa sa rozletela celou krajinou. V zápätí dostal káblovú správu z Natalu (Afrika) vyzývajúcu ho k urýchlenému návratu. Vyrazil tam s celou svojou rodinou parníkom. V tom okamžiku všetko začalo. Ghándhího referencie o zaobchádzaní s Indmi v Afrike mali veľký ohlas a ich skomolením sa stal Ghándhí nepriateľom vlády aj Indov v Afrike, ktorí očakávali ešte horšie zaobchádzanie. Dva parníky z Indie boli považované úradmi za Inváziu do Natalu. Bolo im zakázané pristať pod záštitou faktu, že v Indii v tej dobe vypukol mor. Po karanténnej dobe, kedy bolo dokázané že so sebou chorobu nevezú, začali úrady jednať zúfalo. Vyhrážali Indom zvrhnutie do mora, pokiaľ vystúpia na pobrežie. Tí sa nezľakli a rozhodli sa pristať.

Zo zákona na to mali právo a vyhrážky sa neuskutočnili. Pod ochranou priateľa sa na večer vylodil aj Ghándhí. Ale skoro bol spoznaný a prenasledovaný rozzúreným davom, ktorý ho dostihol a zmlátil temer do bezvedomia. Zachránila ho stará známa pani Alexandrová, ktorú sa dav neodvážil napadnúť. Útočisko našiel u priateľa Rustomdži Šethu. Ale dom bol obkľúčený Európanmi a spodinou.

Vyhrážali podpáliť dom, pokiaľ Šetha Ghándhího nevydá. Za pomoci lsti a polície sa nakoniec dostal do bezpečia policajnej stanice. Hneď napísal nový článok do miestnych novín, kde uviedol skomolené informácie na pravú mieru. Mnohí uznali svoj omyl a všetko sa nakoniec aj za podpory Anglického veľvyslanectva obrátilo na dobré.

Búrska vojna

Búrske vojny vypukli roku 1899. Indovia v Afrike pod vedením Ghándhího sa po dôkladnom uvážení rozhodli, ako členovia Britského impéria, všetkými prostriedkami vo vojne s Búrmi pomôcť Anglicku. Ghándhí dúfal, že tým dokáže, že krivdy zo strany Británie sú neoprávnené. Ich ponuka pomoci bola ocenená a prijatá. Po dobu vojny boli Indovia uznávaní, ale táto pomoc bola vyslovene zbytočná. Nič v chovaní Angličanov sa nezmenilo. Väčšina výpomoci spočívala v ambulantných službách, ale ku koncu sa aj dobrovoľníci pridali k záložným plukom. Prečo sa Ghándhí, vyznávač nenásilia, rozhodol angažovať vo vojne, si vysvetlíme neskôr.

Čierny mor a „Indická mienka“

Ghándhí sa po vojne usadil v Johannesburgu, kde pokračoval vo svojej právnickej praxi. V roku 1904 začal vydávať časopis Indian Opinion – Indická mienka. To ho obohacovalo a dávalo mu možnosť získať skúsenosti. V tej dobe prirovnával situáciu Indov v Afrike k Židom v Európe. Tzv. kuliovia („nedotknuteľní“) žili v osadách podobným ghetám. Úrady vôbec neprispievali ku správe a podpore týchto štvrtí, ktoré boli plné špiny a odpadu. Vypukol čierny mor, jeho zdroj síce nebol v kulijských ghetách, ale rýchlo sa tu uchytil kvôli zlej hygiene. Ghándhí sa rozhodol pomôcť všetkými prostriedkami. Vďaka nemu a spolupracovníkom sa čierny mor naďalej nešíril, ale obetí bolo veľa. Po tomto incidente sa Ghándhí dohodol so svojim dávnym priateľom Westom na vydávaní Indickej mienky tiež v Durbane, nakoľko West vlastnil tlačiareň a on súhlasil. Ghándhí založil roku. 1904 v Phoenixe osadu určenú iba jeho prívržencom. Táto myšlienka vzišla z Ruskinovej filozofie,[6] ktorú veľmi obdivoval[7] a ktorá zmenila jeho život. Svojmu časopisu potom venoval všetku energiu aj keď sa stretával s nemalými problémami. V osade v Phoenixe sa tlačí Indická mienka dodnes.

Povstanie Zuluov a choroba manželky

Keď Zuluovia povstali a nezmyselne vraždili britských úradníkov a vojakov, Ghándhí sa opäť postavil na stranu Británie s rovnakou nádejou ako v Búrskych vojnách. Ponuka bola opäť prijatá. Pomáhal obom stranám, pretože bol opäť vodcom ambulantnej čaty. Často nosili ranených aj niekoľko desiatok míľ pešo, zachránili veľa životov a načerpali veľa skúseností. Pomoc Anglicku opäť nepriniesla žiadnu zmenu. V tých dňoch si uvedomil, že jeho zmyslom je slúžiť Bohu. Odrieka si pozemské pôžitky a skladá sľub doživotnej Brahmáčarji.

Začínajú sa u neho formovať myšlienky Satjagrahy – pasívneho odporu. Ghándhí totiž odsudzuje doktrínu meča a krvi, hlásajúc že jediná sila je v beznásilí, ale iba v takom, ktoré odvrhlo možnosť násilia, nie v takom, ktoré násilie vykonávať nemôže. Ghándhí pôsobil v tej dobe v Johannesburgu a jeho žena v Durbane ťažko ochorela. Tu sa prejavuje jeho postoj a viera v slovách: „Nedovolil by som nikdy, aby ste mojej žene dávali mäso, aj keby jej išlo o život, iba ak by si ho pravdaže sama želala.“ Tá samozrejme mäso odmietla v láske k svojmu mužovi a Ghándhí ju odviedol z liečby u lekára, ktorý považoval mäso za nevyhnutné na jej uzdravenie. Ako Ghándhí povedal: „Bral som na seba naozaj veľkú zodpovednosť, ale dôveroval som v Boha.“ Kasturbaj (žena) sa však po dlhom utrpení skutočne začala uzdravovat.

Ghándhí učiteľom a manželom

Ghándhí začal učiť mladých chlapcov na farme neďaleko Johanesburgu. Sám sa od nich spätne mnohému naučil. Vyvinul podobnú teóriu akú neskôr použilo divadlo Járy Cimermana, teda trestanie samého seba za hriechy svojich zverencov. Tu to proti komedii skutočne fungovalo. Okrem chlapcov sa však snažil Ghándhí učiť aj ľudí okolo seba, vrátane svojej ženy. Ako sám hovorí: „Bol som vtedy kruto milujúci manžel, a majúc sa za jej učiteľa, trýznil som ju zo samej slepej lásky k nej.“ Sám však kedysi prehlásil že: „Kto sa snaží druhého napravovať, nesmie s ním počas tej doby žiť v dôvernom vzťahu.“ V tom vidíme istý rozpor. Ich manželstvo bolo napäté a často sa hádali. Potom čo sa Ghándhí oddal Brahmačarji však prestal svoju ženu trýzniť a ich manželstvo sa stalo symbolom pokory.

Prvá Satjagraha v Natale a utrpenie hrdinov

Skutočne prvá satagrahja prebehla v roku 1908 a bola proti potupnej registrácii Indov. Ghándhí bol vtedy po prvý krát uväznený, čo vyvolalo odvahu v krvi Indov. Tento prvý pokus však nebol dobre zorganizovaný a satagrahja stratila význam. Až 14. marca 1913, kedy sa zdvihla daň slobodných Indov na hlavu a kedy vláda úplne nečakane zrušila platnosť všetkých sobášov, ktoré neboli uzatvorené podľa kresťanského rituálu, vypukla pravá satagrahja. Prvým krokom bolo, že teraz slobodné ženy usilovali o to, aby boli zatvorené so svojimi manželmi do väzenia. Ghándhí sa rozhodol podstúpiť „obeť“. Citujme: „Mojou myšlienkou bolo poslať všetkých svojich priateľov z osady do väzenia. To bol vrchol obete, ktorá mi zostávala za týchto okolností.“ Všetci ako vždy súhlasili, vrátane jeho vlastnej ženy. Tá sa však musela prihlásiť sama, lebo podľa Ghándhího slov: „Bol by som až príliš rád, keby si išla do väzenia, ale nesmelo by to vyzerať, ako by si išla na moje naliehanie!“ Nakoniec sa zatknutie podarilo.

Z nášho pohľadu sa tento čin aj Ghándhího chovanie zdajú byť šialenými a zlými, ale práve toto bola jeho filozofia o ktorej až neskôr. Slobodní Indovia boli zatknutím pobúrení nielen v Afrike, ale aj vo vlasti. Väzni a najmä ženy preukázali veľkú odvahu a lásku k Indii. K povstaniu sa čoskoro pridali aj baníci z Newcastlu. Satagrahja se stala symbolem utrpenia, odriekania a obetí.

Všetci slepo tiahli za Ghándhím a čím viac trpeli, tým boli spokojnejší. Členov hnutia stále pribúdalo. Ghándhí posielal do väzenia aj baníkov, podobne ako družinu z Phoenixu. Nakoniec bol zatknutý aj sám Ghandhí. Bol poslaný do väzenia v Bloemfonteine. Tu bol značne osamotený, ale rozhodol sa toho využiť k štúdiu. Ghándhího zatknutie vzbudilo v radoch štrajkujúcich ešte väčšie podnietenie. Vláda vymyslela spôsob, ako obnoviť prácu v baniach a pri tom nepristúpiť na zníženie dane. Urobila z baní väzenské pracoviská a z bývalých robotníkov sa stali otroci.

Tí cez bitie a utrpenie odmietali pracovať. Správy o zaobchádzaní s nimi sa dostali do celej južnej Afriky i Indie. Anglická vláda začala politiku železa a krvi – bránila násilím v štrajkoch, žaláre boli preplnené a ani polícia nenahnala štrajkujúcim strach. Hnutie sa chýlilo ku koncu. Ghándhí bol prepustený a revolúcia mierila k vrcholu. V roku 1914 vláda vyhovela požiadavkám Indov, zrušila trojlibrovú daň, schválila platnosť sobášov a voľný pohyb Indov.

Ghándhí filozofom, lekárom a reformátorom

Ghándhí so spoločníkmi odišiel vyjednávať do Southhamptonu, ale v tej dobe vypukla prvá svetová vojna. Rovnako ako toľko krát predtým chcel Ghándhí vybudovať väčšie postavenie Indov priamo v Anglicku tým, že sa študenti a Indickí prisťahovalci budú podieľať na vojnovej podpore Británie. Tentokrát s Ghándhím nesúhlasili zďaleka všetci. Naopak, chceli využiť situáciu a prinútiť vládu k okamžitému zlepšeniu situácie Indov pod prísľubom pomoci.

Ghándhí si však stál na svojom. Tak teda Indovia opäť pomáhali svojmu uzurpátorovi a Ghándhí bol v očiach Anglicka počas tejto doby hrdinom. Venoval sa tu tiež dosť filozofii, pretože zotrvával v Anglicku. Študoval, hľadal a pozoroval. Jeho filozofia je filozofiou činu, pretože zo života vychádza a do života sa tiež vracia. Nevynašiel nič nového, ale oprášil to staré a uviedol to do života – najmä myšlienky o etike. Hlavnú silu náboženskú i filozofickú čerpal po celý život z Bhagavad-Gíty.

Za jedinú a najmocnejšiu považoval vždy pravdu. Hovorí že je dokonca jediným Bohom (myslené pravda) a že všetko čo je nepravda zároveň neexistuje. Boh je podľa neho v každom atóme okolo nás i v nás (blízkosť zenovej filozofie). Vždy uprednosťnoval význam praxe pred teóriou. Hlavnou jeho myšlienkou je beznásilnosť a neochvejná láska ku všetkému a všetkým. Snaží sa, aby všetko na svete bolo rovnocenné a dokonca v istom ohľade súhlasí s myšlienkou komunizmu. Na druhej strane odsudzuje civilizáciu, ktorá odsúva duchovný svet a vyzýva sám k prostote. Ghándhí považuje vek civilizácie za vek temnoty, vek satana. Nie je náboženská, je plná drog a zverstiev. Triedy sa stále viac diferencujú a vzdiaľujú – bohatý bude ešte bohatší a chudobný chudobnejší, nie naopak. Trpezlivý človek sa podľa neho dočká chvíle, kedy sa civilizácia sama zničí. Je zásadne proti strojom a veľkým mestám.

Ideálom jeho myšlienky je prvotno pospolná spoločnosť. Ale tieto ideály sa postupom času nesnaží realizovať, vedomý si nemožnosti návratu do minulosti. Ďalej často kládol zreteľ na protiklady, ktorými dokazoval svoju pravdu. Pri svojich reformách sa často stretal s prvotnou nechuťou občanov, ale vedel že to on je reformátor, nie ľud a preto musí byť trpezlivý. To bola ďalšia Ghándhího silná stránka – trpezlivosť. Vďaka svojej filozofii absolútnej lásky mu bolo krajne blízke lekárstvo. V tej oblasti získal veľké skúsenosti práve za prvej svetovej vojny. Často sa vystavoval aj nákaze a táto obetavosť prospela jeho reputácii.

V deväťdesiatych rokoch 19.storočia boli dôsledky anglickej vlády v Indii najpatrnejšie. Bolo narušené poľnohospodárstvo a prepukla chudoba a hladomor. Počas dvadsiatich piatich rokov zomrelo na 15 miliónov Indov! Angličania z Indie sali bohatstvo viac a viac. Vkusne nazýva Angličanov Ján Pilát cudzopasníkmi na indskej pôde. Vrcholom bol rok 1905, kedy Británia rozdelila Bengálsko na Moslimskú a Hinduistickú časť. V tej dobe, začiatkom 20. storočia, India ožila. Začala si uvedomovať svoju veľkosť a rodil sa zárodok slobodnej Indie. Do tohto sveta vstupuje Ghándhí roku.1914 kedy musel Anglicko opustiť kvôli vážnej chorobe.

Doma

V Indii pokračuje vo svojej činnosti. Túto dobu považuje za najkrajší úsek svojho života. V domovine sa stretol s veľkou podporou a úctou. Otázka satjagrahy v Indii však nemala byť ukvapená – Ghándhí sľúbil jeden rok najskôr scénu študovať ako čokoľvek podnikne. Stal sa neoficiálnym členom Spoločnosti (politická strana). Z Ghándhího sa v Indii stáva daršan.

Ľudia ho vyhľadávali pre radu i útechu. Zúčastnil sa tiež posvätnej púte Khumby. Tá ho naplnila odporom – ľudia podľa neho zbytočne trpeli a stretol sa tu s obchodovaním s vierou, čo ním hlboko otriaslo. Viac ako kedykoľvek inokedy sa postil. Podobne ako v Afrike Phoenix, založil aj tu osadu neďaleko Ahmedabádu. Začína sa formovať nová príležitosť k satjagraze. Protest sa mal týkať vysťahovalectva z Indie, avšak satjagraha nebola potrebná. Zmluvné vysťahovalectvo bolo zrušené. V roku 1916 požiadal Ghándhího o pomoc Radžkumar Šukla z Čamparanu. Pestovatelia v tejto oblasti veľmi strádali pod systémom thinkhaitia.[13] Keď sa tam vydal celú záležitosť vyšetriť, stretol sa s nepriateľstvom a začal ihneď počítať s uväznením. Hoci bol Čamparan odrezaný od sveta a Ghándhího tam príliš v tej dobe nepoznali, ľud si ho okamžite obľúbil. A ako on sám tvrdí: „Stanul som tvárou v tvár Bohu, pravde a ahimshe“ Proti Ghándhímu stáli teraz už len majitelia plantáží.

Aj vláda musela nakoniec uznať zákonnosť jeho jednania. S priateľmi opäť vytvoril komunitu a začal vypočúvať sedliakov. Zvolal kontingent učiteľov a priateľov, aby dal sedliakom potrebné vzdelanie. Tiež začal so zdravotnickou a hygienickou výchovou. Majitelia plantáží uviedli zem i nebo do pohybu, aby zmarili Ghándhího vyšetrovanie. Systém thinkhaitia bol nakoniec skutočne zrušený, vďaka Ghándhího neústupnosti.

V tej dobe viedol ešte jeden boj, ktorý spočiatku vyzeral nenápadne. Bojoval proti masovému vývozu bavlny a nákupu odevov z Anglicka a Japonska. Začal oživovať indické tkáčske remeslo. Tomuto problému venoval dvadsať rokov svojho života. Postupne strácal prívržencov, pretože ručná výroba bavlny bola z ekonomického hľadiska neprijateľná a púha myšlienka duchovnej očisty nedostatočná. Ghándhí vyhorel. Bola to jeho najväčšia porážka, pretože on i jeho spoločníci do tohto hnutia vložili svoj život temer zbytočne. O tejto prehre sa Ghándhí vo svojom životopise[15] nezmieňuje, hoci bola iste významná. Avšak než sa stačil rozhliadnuť, čakala ho ďalšia úloha – v okrese Khaira vypukol hlad a poľnohospodári žiadali o zníženie daní na toto obdobie. Ghándhí doporučil Satjagrahu. Spísali správu, v ktorej jasne odmietli platiť dane aj za cenu uväznenia, alebo snáď života. Opäť zvíťazili (po väznení a utrpení, ako tomu bolo vždy). Po týchto bojoch sa Ghándhí opäť vydáva na vojnovú konferenciu do Anglicka.

Tu hájil myšlienky Indov, usiloval o prepustenie niektorých z nich (najmä bratov Aliov). Za to opäť sľúbil vojnovú podporu. Zobral sa osobne regrutovať na územie Indie, ale stretol sa s nevôľou a pramalým úspechom. V tých dňoch Ghándhí vážne ochorel na úplavicu, ktorá vyústila do zápalu slepého čreva. Odmietal akúkoľvek lekársku pomoc aj lieky, vedomý si vlastného pričinenia na tejto chorobe. V tej dobe vojna skončila a regrútov už nebolo potreba. Ghándhí trpel a slabol každým dňom. Ocitol sa na pokraji smrti. A predsa sa začal uzdravovať (po operacii, s ktorou zásadne nesúhlasil, ale nemal síl sa jej vzoprieť). Hoci stále upútaný na lôžko, mal ďalšiu úlohu. Tŕňom bol Rowlattský výbor, ktorý drasticky zasahoval proti revolučnému hnutiu v Bengálsku. Bola vytvorená zvláštna, elitná skupina Satjagraha Sabha. Ghándhí sa potreboval nutne uzdraviť a tak v mene revolúcie porušil ďalšiu zo svojich zásad a pil mlieko. Uzdravil sa rýchlo, ale porušenie tohoto sľubu navždy nalomilo jeho ducha…

Ghándhí si nebol istý postupom satjagrahy proti Rowlattskému návrhu, ak bude uzákonnený. Zákon padol a ešte tej noci mal Ghándhí vnuknutie. Rozhodol sa vyhlásiť po celej krajine hartal[16]. A skutočne – 6. apríla celá India, od jedného konca k druhému, mestá i dediny, zachovávali v ten deň úplný hartal. Vláda sa násilím pustila proti tejto revolúcii. A Ghándhí protiútokom zahájil občiansku neposlušnosť, pasívnu rezistenciu – satjagrahu. Na krátke obdobie dopomohol k zjednoteniu Hindov a Moslimov, ale táto otázka bola zložitejšia.

Nepriateľstvo medzi týmito dvomi náboženstvami využívala vláda Británie. To sa Ghándhímu nepáčilo, pretože videl vo spojenectve týchto dvoch silu indického ľudu. Zasadal s Moslimami a Hindmi a snažil sa ich dať dohromady. Na protest voči tomuto nepriateľstvu podstúpil dvadsaťjedna dňový pôst. Opäť takmer zbytočne. Po celý zvyšok života bude Ghándhí bojovať za zjednotenie Moslimov a Hindov – vždy len s pramalým úspechom.

Ale pre tento krát bolo spojenectvo ustanovené. Ďalej netoleroval daň zo soli a nechal tlačiť zakázanú literatúru. Spoločnosť bola zhypnotizovaná. Ľudia si kupovali knihy nedbajúc na nebezpečie z uväznenia. Ghándhí bol tentokrát zatknutý ako prvý, ale čoskoro bol prepustený. Vláda mala strach z reakcie ľudu na tento čin. A vtedy Ghándhí narazil na ďalší svoj obrovský omyl. Vzbura prešla do násilia a rozvášnený dav dav musel byť rozprášený jazdeckou políciou. A predsa Ghándhí stále tvrdil: „Ľud nie je povahou násilnicky, ale mierumilovný.“ Ghándhí nakoniec pochopil, že štrajk sa mu vymkol z rúk. Vo svojom životopise nezmienil asi najstrašnejší dôsledok svojho jednania. 12. apríla bolo na sneme zmasakrovaných na tisíc Indov generálom Dyerom a okolo tisíc sto z nich bolo zranených. Vláda v nastalom chaose totiž vyhlásila stanné právo.

Ghándhí prehovoril k ľudu o skutočnej podstate Satjagrahy a bol nespokojný s násilím, ktoré vykvitlo v jeho prívržencoch. Nemalo to však žiadny účinok a tak sám satjagrahu odvolal. Spoznal, že satjagraha v takom rozsahu nemôže byť ustrážená, a vedomý si následkov a krvipreliatia svoj omyl verejne priznal. Ale viac sa tým nezaoberal.

Potom dosiahol veľkých úspechov na Armitranskom kongrese, ktorého sa ako vážený člen zúčastnil. Dal Indom veľkú slobodu a konečne tiež dospel k podstate svojej viery: „Nie je iného Boha, ako Pravdy.“ Ďalšou jeho zásluhou bol protest proti označeniu „nedotknuteľných.“ Otriasol systémom kást a bojoval za ich zrovnoprávnenie. Roku 1932, 20. september začal jeden z najvzrušujúcejších bojov v dejinách Indie. Ghándhí bol vtedy znovu väznený a Briti sa rozhodli z masy „nedotknuteľných“ vytvoriť samostatný štát. Tým by sa India rozdrobila a vzniknuté nepokoje by boli Anglicku vhod. Ghándhí vyhlásil v zmienenom dni držanie pôstu až do svojej smrti, ak nebude toto rozhodnutie odvolané. Trval síce len šesť dní, ale vo väzení Ghándhí zomieral. Posledný deň bol opäť nad priepasťou smrti. Zvíťazil – nedotknutelnosť bola celkom zrušená. Celou krajinou sa rozliala vlna nadšenia a obdivu. Mnohí Ghándhího nazývali čarodejníkom. Triumf Ghándhího bol absolútny. Nedotknuteľní s láskou vstupovali do otvorených chrámov a ostatní od nich s láskou prijímali pokrm. Malý muž v Pune, Maháthma Ghándhí zmenil Indiu…

Boj o nezávislosť a posledná kázeň

26. januára 1930 začína boj o nezávislosť. Celá India – poľnohospodári, remeselníci, obchodníci aj prostý ľud – odmieta naďalej spolupracovať s Britániou. Všetko riadil šesťdesiatjedna ročný Maháthma Ghándhí. 6. apríla ráno, keď došiel na koniec svojej takmer štyridsaťdennej púte porušil zákon o soli a za ním stáli tisícky prívržencov. Počas tejto doby – absolútnej občianskej neposlušnosti – uvrhla vláda do väzenia na 60 tisíc Indov. Ghándhí bol opäť väznený. Ešte netušil že o sedemnásť rokov neskôr bude vyhlásené oslobodenie a nezávislosť Indie …

Než sa tak stalo vstúpil roku 1935 do Kongresu a stal sa neoficiálnym vodcom tejto strany, teda aj Indie. Zastupoval ju a v jednaní s Britmi postupne zlepšoval jej postavenie. Vypukla druhá svetová vojna. Tentokrát Ghándhí odmietol slepo vypomôcť Anglicku. 7. decembra 1941 prišla vojna aj na východ. Briti sa snažili presvedčiť indický Kongres o prísľube pomoci, ale stále nechcela Indii vyhlásiť nezávislosť. Naraz ale stála okupácia pred bránami Indie. Už nebolo možné ustúpiť. Vedenie Kongresu vrátane Ghándhího bolo Britskou vládou uväznené. Ľud povstal v ohnivej zúrivosti a bojoval proti Britskej vláde všetkými prostriedkami. Tá odpovedala streľbou … Dediny boli bombardované … Za obeť padlo na 25 tisíc Indov.

Zatiaľ, čo Británia bojovala na Západe i Východe proti fašizmu – v Indii vraždila podobne ako společenstvo ich nepriateľa. Odpor Indov bol potlačený. Nastal hladomor, ktorý priniesol skazu v podobe 3,4 miliónov mŕtvych! Zatiaľčo bol Ghándhí vo väzení tam vonku zomierali ľudia, ich mŕtvoly požierala zver na uliciach a vtedy nielen v Európe vymieralo ľudstvo. To všetko len z pýchy Británie a neschopnosti udržať krajinu alebo z nej odísť. Hladomoru podľahla aj Ghándhího manželka a nejeden priateľ. Krátko na to bol Ghándhí prepustený. Mal pred sebou veľa k napravovaniu. Okupačné vojská sa stiahli, ale krajina krvácala. Opäť sa začali vyhrocovať hiduisticko-moslimské rozpory a okrem toho vrcholil boj o nezávislosť. Británia už nebola proti, ale problémom bola otázka vlády. Proti Kongresu totiž teraz stála Moslimská liga, druhá mocná frakcia.

Ghándhí sa vrátil do rozdelenej krajiny. Moslimovia vyhlásili 16. augusta 1946 džihád[17]. Vraždili hinduistov a násilne ich nútili k uznaniu islamu. Na to reagovali hinduisti masakrovaním moslimov a Ghándhí nebojácne kráčal medzi nimi, akoby mu nikto z nich už nemohol ublížiť. Viac už mu ublížiť nemohli, bol pokorený, keď videl skazu, ale napriek tomu kráčal a hlásal mier. Británia sa rozhodla oslobodiť Indiu pod podmienkou že bude krajina rozdelená na Pakistan a Hinduistan. Naraz bol Ghándhí iba pútnikom, bol jediný kto s tým nesúhlasil – ľud bol lačný po slobode. 15. augusta 1947 bola vyhlásená slobodná India dvoch domínií. Ghándhí vo svojich 77 rokoch upadol do hlbokého smútku. Všetko pre čo tak dlho bojoval sa rozpadlo.

Slobodná krajina na tom bola ešte horšie ako pod vládou Británie, ale samozrejme len vďaka práve Británií. Teraz sa Indovia vraždili navzájom. Životnému dielu Mahátmu bola zasadená smrtiaca rana. Mestá sa menili na cintoríny a bojové pole. Mahátma teda znovu podnikol pôst „až do smrti“, pokiaľ sa obe strany nezmieria. Takmer zomrel. India strnula. Ako odpoveď na jeho pôst zachvátila subkontinet nová vlna priateľstva obidvoch dominánt. Tým sa potvrdilo že Ghándhí ani zďaleka nestratil svoju moc. Po ukončení pôstu na neho boli spáchané dva atentáty náboženských fanatikov, ktorí usilovali o jeho život, pretože iba on držal krajinu v mieri. Prvý (bomba v záhrade jeho domu) bol neúspešný. 30. januára roku 1948, vo veku sedemdesiatdeväť rokov vystúpil unavený, čistý a láskavý guru ku svojej poslednej kázni. Tri rany z revolveru náboženského fanatika Gódsého naraz zhasli svetlá nad Indiou. S úsmevom na perách a poslednými slovami požehnania svojmu vrahovi, Maháthma Karamčand
Ghándhí padol.

Za jeho rakvou kráčal miliónový sprievod a jeho popol bol vhodený do toku rieky Gangy. Veľa štátov sveta prišlo vzdať hold malému, veľkému mužovi…

Jeho smrť dala za pravdu jeho myšlienkam a India konečne dosiahla svoju slobodu. To ako Ghándhí ovplyvnil svojich nasledovníkov snáď najlepšie demonštrujú slová Džaváharlála Néhrúa: „Budúcnosť náleží nám. Nech pôjdeme kamkoľvek, nech sme akokoľvek hodní Indie, máme ešte onu silu, ktorú nám dal náš učiteľ. Tá sila nevychádza iba z neho, ale tiež z jeho posolstva, a ja sa dnes aj každý ďalší úsvit slávnostne zaväzujem k službe vlasti a ideálom, ktoré pred nás Ghándhí postavil …“

Záver

Veľký protiimperialista, nepriateľ triedneho systému, v mnohom i komunista, praktický idealista, hrdina, duchovný guru, skvelý politik, právník, taktik, človek milujúci všetko živé a v neposlednom rade tiež muž s úsmevom na perách a slnkom v očiach po sebe zanechal veľa. Len málokto však pochopí, koľko na svojej púti stratil. Jeho život bol veľkým utrpením, obetí v honbe za svojim ideálom. Celé svoje srdce i dušu venoval Indii. A predsa sa nepodarilo to, po čom toľko túžil.

Nikdy to ani nebolo možné a s rokmi si to stále viac uvedomoval. Svet sa nemohol vrátiť späť do prachu púšte, šumenie trávy a spievanie vetra v skalách, zbaviť sa náboženských i politických predsudkov, zahodiť techniku a veriť a oddať sa jedine ahimshe, láske a pravde. Veľa vecí pokazil – v jeho mene padlo veľa zhypnotizovaných mužov, žien i detí. Jeho idea bola však čistá a vznešená.

Otázkou zostáva – koľko musel on i jeho ľud zaplatiť? Ku sklonku života musel byť veľmi unavený a cez svoj postoj snáď aj sklamaný. Bol iba snom, ideálom? Nie – v žiadnom prípade. Dokázal mnohé pre tento svet Indie, ale nikdy za svojho života neuvidel ten svoj Svet, svet o ktorom sníval. Je to zvláštne – jediný človek nedokáže zmeniť svet, ale dokáže k tomu primäť všetkých ostatných …

Ghándhího výroky

• Slepé poddanstvo z lásky je horšie ako poddanstvo vynútené bičom tyrana. Otrokovi násilia zostáva nádej, otrok lásky ju nemá.
• Ak je vojna, odkladá básnik lýru, právnik svoje spisy a študent učebnice. Keď vojna skončí, bude básnik spievať, právnik pomáhať riešiť spory a študent študovať.
• Človek často robí plány, len aby mu ich Boh zvrátil. Ale kde je konečným cieľom hľadanie Pravdy, nech akokoľvek sú skrížené ľudské plány, výsledok nie je nikdy škodlivý a je často lepší ako sme čakali.
• Človek je pre to človekom, že je schopný sebaovládania.
• Človek má kľúč k uzamknutiu nežiadúcej myšlienky.
• Učiteľovi zbabelcovi sa nikdy nepodarí urobiť z chlapcov hrdinov a kto sa nevie ovládať, nemôže ich naučiť cenné sebaovládanie.
• K dosiahnutiu dokonalej čistoty je človek nútený povzniesť sa nad protiľahlé prúdy lásky a nenávisti, príchylnosti a odporu, a byť úplne prostý vášne v myšlienke, reči i skutku.  
• Netúžim po pominuteľnom pozemskom kráľovstve. Usilujem o kráľovstvo nebeské, ktorým je duchovné oslobodenie. K tomuto cieľu nie je pre mňa nutné, aby som hľadal útočisko v jaskyni. Nosím svoju jaskyňu so sebou.
• Politika slúži k náboženstvu. Politika, zbavená náboženstva je smrteľnou pascou, pretože vraždí dušu.
• K dosiahnutiu dokonalej čistoty je človek nútený povzniesť sa nad protiľahlé prúdy lásky a nenávisti, príchylnosti a odporu, a byť úplne prostý vášne v myšlienke, reči i skutku.
• Netúžim po pominuteľnom pozemskom kráľovstve. Usilujem o kráľovstvo nebeské, ktorým je duchovné oslobodenie. K tomuto cieľu nie je pre mňa nutné, aby som hľadal útočisko v jaskyni. Nosím svoju jaskyňu so sebou.
• Sila nepramení z telesnej zdatnosti. Vyplýva z neskrotnej vôle.
• Pravým povolaním právnika je zjednocovať strany rozvadené.  
• Jediným cieľom žurnalistiky má byť služba. Novinárska tlač je veľká moc, ale ako nespútané prúdy zaplavujú celé kraje a pustošia žeň, tak neskrotené pero slúži len zmaru.
• Najprv ťa ignorujú, potom sa z teba smejú, potom ťa napadnú - a potom vyhráš