referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miroslava
Nedeľa, 5. apríla 2020
John Fitzgerald Kennedy
Dátum pridania: 07.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: mishellka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 521
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 10.5
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 17m 30s
Pomalé čítanie: 26m 15s
 
Rodina

Narodil sa v rodine bankára a obchodníka s nehnuteľnosťami manželom Rose Fitzgerald Kennedyovej a Josephovi Kennedymu. Mal osem mladších súrodencov a jedného staršieho brata. V rodine nezažil správnu atmosféru na formovanie nových malých osobností. Otec bol autoritatívny, ctižiadostivý a nenapraviteľne neverný patriarcha kennedyovského klanu, ktorý dokázal len svojou prítomnosťou vybičovať svoje deti k všemožným spôsobom, ako sa zavďačiť svojmu otcovi. Stal sa veľvyslancom v Británii, no museli ho odvolať pre jeho nadšenie a sympatie k nacizmu a Hitlerovi. Úspešne v deťoch budoval mimoriadnu ctižiadosť, súťaživosť a snahu za každú cenu vyhrať. Ich matka, zbožná katolíčka Rose, na neho nemala lepší vplyv. Jej výchova bola hrozne pedantská a neláskyplná. Miesto výchovy svoje deti len riadila, vštepovala im dobré návyky a rada ich bila. V domácnosti Kennedyovcov sa k sebe správali slušne, ale nemilovali sa, existovali len vedľa seba, žili spolu, deti medzi sebou súťažili o priazeň rodičov. Čiže typická americká rodina, ktorá mala peniaze, ale nearistokratický pôvod zbohatlíckych írskych prisťahovalcov.

Vzdelanie a vojna

Po absolvovaní Choate School vo Wallingforde, štát Connecticut, nastúpil Kennedy so starším bratom Josephom ml. na Harvard, kde študoval politické vedy a medzinárodné vzťahy. V roku 1940 absolvoval s vyznamenaním a jeho dizertačná práca „Prečo Anglicko spalo“ sa stala vďaka jeho otcovi bestsellerom. V roku 1941 nastúpil aj napriek svojmu biednemu zdravotnému stavu do armády v hodnosti podporučíka a počas 2. svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového člna v Tichom oceáne. 12. augusta 1944 tragicky zahynul jeho starší brat Joseph v leteckej vojenskej akcii a John zaujal jeho miesto najstaršieho ambiciózneho syna.

Zdravie

Počas celého detstva a dospievania John prekonal snáď všetky možné detské choroby. S menšími či väčšími prestávkami v mladosti, mal zdravotné problémy takmer stále (neskôr lekári u neho diagnostikovali Addisonovu chorobu, ktorá mu ničila imunitný systém). Tiež mal po zranení vo vojne večné problémy s chrbticou a musel absolvovať niekoľko operácií.) Už v dobe puberty sa začal nesmierne zaujímať o ženy. Po svojom otcovi bol priam nenásytný a slabšiu polovičku ľudstva naozaj neuveriteľne priťahoval.

Kariéra a rodina

Po vojne pracoval ako reportér. Jeho politická dráha začala zvolením do federálnej Snemovne reprezentantov v roku 1946 za Demokratickú stranu. V roku 1947 sa vo veku 29 rokov stal senátorom. Členom snemovne bol až do roku 1952, kedy bol zvolený do Senátu. Istý čas bol blízky známemu senátorovi McCarthymu, ale čoskoro pochopil, že takto sa do prezidentského kresla nedostane. . Prevažne počas Eisenhowerovho druhého volebného obdobia dochádza na juhu USA k veľkým nepokojom černochov za ľudské práva. Eisenhower sa síce stavia odmietavo k segregácii, ale jeho ústupková politika a nerozvážna povaha ku zmenám na juhu neprispievajú. A práve Kennedy bol veľkým kritikom pasívnej politiky Eisenhowerovej vlády.
V roku 1953 sa oženil s Jacqueline Lee Bouvier. Spoznal ju v máji 1951 na večeri u manželov Bartlettových, ale hoci na seba silno zapôsobili, rozišli sa bez významnejšieho záujmu. V tej dobe sa Kennedy intímnejšie zoznámil s Audrey Hepburnovou a neskôr aj s Marilyn Monroe, no neboli to jeho jediné milenky. S Jackie sa zasnúbil až 23. júna 1953 a 12. septembra sa v kostole Panny Márie v New Porte vzali. Na obrade sa zúčastnilo asi 750 hostí. Okrem iného obrad pozostával aj zo 40-minútových manželských prísah, ktoré si obaja mladomanželia pripravili. Po obrade sa všetci svadobní hostia presunuli na Hammersmith Farm, miesto, kde Jackie vyrastala so svojou matkou a jej druhým manželom, škótskym zbohatlíkom Hughom Auchinclossom. Tu sa konala menej oficiálna recepcia, na ktorej sa už svadobčanov stretlo až 1 200. Fotografická dokumentácia zachytáva mladomanželov Kennedyovcov pri romantickom tanci na klasický romantický hit „I married an angel“.

Jackie bola vysoko inteligentná, okúzľujúca, vtipná a pôsobila veľmi reprezentatívne. Pochádzala z citovo chudobnej rodiny. Jej matka Janet sa podobne ako Rose k svojim deťom láskyplne neprejavovala a jej otec, „Čierny Jack“, ktorý ju mal snáď naozaj rád, na ňu a jej sestru Lee nemal pre svoje avantúry a škandálne činnosti čas. Vzťahom v rodine nepridal ani rozvod rodičov v roku 1937 a matkin nový sobáš. Jackie podobne ako John citovo strádala a stala sa rozpoltenou osobnosťou. Na verejnosti prejavovala svoje emócie minimálne, bola dokonalá herečka a dokázala sa tak ako jej manžel až nadľudsky ovládať. V rodinnom prostredí však bola schopná vyvolať hysterické scény, najmä pokiaľ išlo o bránenie súkromia jej detí.
V roku 1954 absolvoval Jack zložitú operáciu chrbtice, ktorá ho takmer stála život, no jeho manželka ho v tej dobe veľmi podržala a starala sa o neho. V tom období napísal Kennedy svoju prvú knihu „Profil odvahy“, ktorá bola ocenená Pulitzerovou cenou.

Prezident

V roku 1956 sa neúspešne pokúsil stať sa viceprezidentským kandidátom. Okamžite po porážke začal pracovať na tom, aby o štyri roky neskôr dosiahol úspech. Pustil sa do budovania popularity v očiach amerického národa. Bol rozhodnutý stať sa prezidentom. V úsilí ho podporovala celá rodina. V tomto ťažkom období prešlo jeho manželstvo krízou a narodila sa mu dcéra Caroline (27. november 1957). V roku 1960 sa Kennedymu podarilo získať nomináciu Demokratickej strany na post prezidenta. Proti nemu postavili republikáni Richarda Nixona. V novembri 1960 dosiahol tesnou väčšinou výhru v prezidentských voľbách (najtesnejšou od r.1884), narodil sa mu syn John junior a 20. januára 1961 zložil prezidentskú prísahu a oficiálne sa stal prezidentom USA. Bol prvý katolícky a najmladší zvolený prezident; prvý, ktorý sa narodil v 20. storočí (bol o 27 rokov mladší ako Dwight Eisenhower) a posledný demokratický kandidát zo severných štátov, ktorý bol zvolený za prezidenta.
Vo svojom ambicióznom programe, nazvanom „Nová hranica“ (New Frontier), kritizoval Eisenhowerovu éru, hlásil sa k rooseveltovskej tradícii a hľadal oporu v mladej a podnikateľskej Amerike (hoci kvôli republikánskej väčšine sa mu napokon časť programu nepodarilo presadiť). Najmä mladým Američanom dával Kennedy šancu na lepší život. Ako sa mu vlastne podarilo vyhrať? Hovorí sa o jeho mladosti (vo svojich 43 rokoch bol však len o štyri roky mladší ako Nixon), modernosti, nenútenosti a predovšetkým obrovskom osobnom čare, charizme. Jedným z aspektov bolo iste aj jeho bohatstvo, kvôli ktorému nemusel byť (a tiež nebol) závislý na prezidentskom plate a na prípadných úplatkoch. Dôležitú úlohu zohrala aj Jackie, ktorú milovala takmer celá Amerika.

Od začiatku sa zameral na dozvuky hospodárskej krízy z rokov 1960/1961. Najväčším vnútropolitickým problémom Kennedyho vlády bol rasový problém a boj Afroameričanov za občianske práva. V zahraničnej politike sa Kennedy snažil o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR. Keď sa v roku 1959 dostal na Kube k moci Fidel Castro, väčšina ľudí z toho mala radosť. Čoskoro však poprední americkí politici začali pracovať na jeho zvrhnutí. V roku 1961 zahájil nákladný vesmírny program, v roku 1962 obhajoval zníženie colných poplatkov, prostredníctvom McNamary formuloval doktrínu pružnej odvety. Pre Latinskú Ameriku vyhlásil program „Aliancia pre pokrok“. Jej cieľom bola hospodárska pomoc Latinskej Amerike, pričom Kongres jeho návrhy v oblasti pomoci latinskoamerickým krajinám podporil. Rovnako schválil i jeho úsilie o pristátie Američanov na mesiaci, čo sa podarilo roku 1969.

Podporoval zvýšené výdaje na zbrojenie a americkú intervenciu na Kube v roku1961. Bol iniciátorom karibskej krízy, keď sa Spojené štáty snažili zabrániť Kube a Východnému bloku, aby ohrozovali svet držaním jadrových zbraní, pričom obe strany stáli na pokraji celosvetového jadrového konfliktu a tretej svetovej vojny. Táto intervencia však skončila vylodením amerických vojsk v „Zátoke sviní“, ktoré sa v apríli 1961 skončilo krvavým fiaskom, čo bolo asi najväčšou prehrou v jeho kariére. V auguste toho istého roku vypukla berlínska kríza a nemeckí komunisti rozdelili toto mesto múrom. Kennedy absolvoval cesty po Európe, kde zapôsobil na väčšinu ľudí, a prehovoril tiež počas tejto krízy počas svojej návštevy v Berlíne k nemeckým demonštrantom.
Ako najmocnejší muž planéty zohral Kennedy úlohu i v jadrovej politike sveta. V roku 1961 začal silný hospodársky rast, ale nezamestnanosť klesala len pomaly. Na jeseň roku 1962 došlo k nebezpečnej situácii. V októbri zistili americké prieskumné lietadlá, že Sovietsky zväz rozmiestňuje na Kube svoje atómové rakety stredného doletu, schopné zasiahnuť územie USA. Kennedy sa rozhodol pre námornú blokádu Kuby. Sovietski a kubánski vodcovia vyhlásili pohotovosť svojich vojsk, celý svet sa pripravoval na tretiu svetovú (tentokrát jadrovú) vojnu. Kennedy však neustúpil. Nakoniec 28. októbra Chruščov prikázal rakety odviezť, USA naopak museli prisľúbiť, že nenapadnú Kubu. Kennedy súhlasil a odvolal blokádu.

Kennedy kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivých Američanov, v zmysle svojho vlastného výroku: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre ňu“. Pred svojich krajanov postavil nové ideály, aby znovu zrodil príťažlivosť americkej demokracie. Tvrdo bojoval proti rasizmu, chystal rozsiahle sociálne programy. Po prvotnom odlúčení detí a rodičov v druhej polovici 50. rokov sa rozdiel medzi oboma časťami spoločnosti prehlbuje, čo vyvrcholí o niekoľko rokov neskôr. Tiež černosi sa búria, bojujú za svoje práva. V auguste 1963 demonštruje 200 000 ľudí pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone. Objavuje sa nová forma protestu – nenásilie; politika černošského vodcu Martina Luthera Kinga. A hoci sa svojho krátkeho pôsobenia Kennedy nedokázal vyriešiť všetky problémy, možno povedať, že aspoň naštartoval mnoho reforiem.

Nečakaná smrť

Ráno 22. novembra 1963 sa Kennedy prebudil vo svojom apartmáne v hoteli Texas vo Fort Worthe. Jeho dvojdňovú návštevu Texasu pripravili s ohľadom na nadchádzajúce prezidentské voľby. Jazdy ulicami Dallasu v špeciálnom otvorenom Lincolne, z ktorého prezident a jeho manželka zdravili zástupy divákov, mala osloviť nerozhodných voličov.

Jacquelin Kennedyová sa nezúčastnila na predchádzajúcich cestách svojho manžela, ale vzhľadom na stupeň politickej nevraživosti voči nemu v Texase a najmä v Dallase bola jej prítomnosť nevyhnutná. Mesto bolo známe ako centrum extrémneho pravicového krídla. Jedny z miestnych novín napísali o Kennedyho vláde, že je „vládou podvratných, zvrátených a iných bezpečnostných rizík“. Deň pred návštevou sa v meste rozdávali letáky s prezidentovým portrétom z profilu a spredu a s nápisom „hľadá sa za zradu“. Ľudia z prezidentovho tímu dúfali, že Jacquelin svojím pôvabom zapôsobí na obyvateľov Dallasu, ktorí boli buď ľahostajní, alebo dokonca nepriateľsky naladení voči jej manželovi.

Kennedy vystúpil z lietadla tesne pred pol dvanástou. Mal na sebe sivomodrý oblek a modrú kravatu, Jackie mala ružový kostým a klobúčik, na rukách biele rukavice. O tridsať minút kolóna opustila letisko. Prezidentský Lincoln šoféroval Bill Greer, vedľa neho sedel príslušník tajnej polície a osobný strážca Roy Kellerman, na prostrednom sedadle texaský guvernér John B. Connally s manželkou a vzadu Kennedyovci.

Kolóna zamierila cez vilové predmestia a priemyselné zóny do centra. Spočiatku stálo na chodníkoch zopár ľudí, ale smerom k centru Dallasu dav hustol. Keď kolóna prišla na Main Street, zdalo sa, že obavy boli neopodstatnené. Obyvatelia Dallasu – mnohí z nich cez obedňajšiu prestávku – lemovali cestu a nadšene mávali. Kolóna na Dealey Plazza odbočila z Main Street doprava a zamierila k Trade Mart, kde mal Kennedy napoludnie predniesť prejav. Tu bol zástup redší, ale privítanie bolo spontánne. Pani Connallyová sa obrátila k prezidentovi a poznamenala: „Pán prezident, vidíte, už nemôžete povedať, že Dallas vás nemá rád.“ Nasledovala ostrá zákruta na Elm Street a kolóna sa sotva vliekla. Prezidentova limuzína šla rýchlosťou 18 kilometrov za hodinu. Kennedy zdvihol ľavú ruku, aby zamával dieťaťu v dave. Na slnkom prežiarenej ulici zaznel výstrel. Kennedyho okamžite previezli do Parklandovej nemocnice, kde lekári o jednej popoludní konštatovali, že prezident zomrel. Agenti tajnej služby nedovolili lekárom urobiť pitvu a telo hneď previezli do prezidentského lietadla. Na palube Lyndon B. Johnson zložil prezidentskú prísahu. Jackie Kennedyová v zakrvavenom kostýme stála pri ňom.

Poľovačka na vraha

Zavládol názor, že prezidentova vražda je možno prvým krokom nukleárneho útoku Sovietskeho zväzu proti Spojeným štátom. Ozbrojené zložky vyhlásili pohotovosť a vládne budovy boli prísne strážené.

Zdalo sa, že tajomstvo vraždy v Dallase bude rýchlo rozlúštené. Hoci sa názory rozchádzali, mnohé z nich predpokladali, že vrah strieľal z budovy skladu učebníc, polícia zapečatila budovu a zadržala všetky veci zamestnancov. Na šiestom poschodí objavili za škatuľami opakovaciu pušku. Zistili, že patrila mužovi menom A. Hidell. Toto meno používal Lee Harvey Oswald. Asi 45 minút po zavraždení prezidenta došlo v Dallase k ešte jednej vražde. Strážnika J.D.Trippita zastrelil na ulici akýsi muž z revolveru ráže 38.

Naháňačka za Trippitovým vrahom sa skončila v kine Texas Theater, kde polícia chytila muža s revolverom. Vysvitlo, že je to Lee Harvey Oswald. Najprv ho obvinili z Trippitovej vraždy, potom aj z vraždy prezidenta. Oswald odmietol obe obvinenia. V nedeľu 24. novembra Oswalda navždy umlčali. Keď ho prevážali do okresnej väznice, v podzemných garážach dallaského policajného veliteľstva ho postrelil majiteľ nočného klubu Jack Ruby. Oswald zakrátko zomrel. Iróniou osudu je, že v tej istej nemocnici, ako Kennedy. Takisto o 4 roky neskôr na rakovinu aj Jack Ruby.

Hľadanie pravdy

Odpoveď na otázku, ako a prečo bol zavraždený prezident, sa hľadala len veľmi pomaly, navyše spôsobom, aby sa zachovala stabilita vlády a všeobecná bezpečnosť.

V snahe potlačiť akékoľvek špekulácie, že šlo o sprisahanie s cieľom zavraždiť prezidenta, prezident Johnson vymenoval Warrenovu komisiu. Viedol ju predseda Najvyššieho súdu Earl Warren a jej členmi boli významné politické osobnosti. Komisia mala obnoviť dôveru verejnosti. Po piatich mesiacoch, keď vypočula vyše 500 svedkov, v septembri 1964 oznámila, že Oswald konal sám.

V nasledujúcich rokoch sa však ukázalo, že Warrenovej komisiii sa nepodarilo odhaliť všetky dôležité stopy. Mnohí sa pokúšali (jednotlivci i skupiny) rozlúštiť záhadu Kennedyho vraždy. Prezident Johnson bol napríklad presvedčený, že vražda bola dielom Fidela Castra alebo Kremľa, ale keby to bol vyhlásil verejne, mohlo to spojené štáty vrhnúť do nukleárnej vojny. Málo pozornosti sa prikladalo Oswaldovým ľavicovým názorom, jeho niekoľkoročnom pobyte v Sovietskom zväze, či jeho ostentatívnej verejnej podpore Fidela Castra.

CIA aj FBI tajili informácie, ktoré získala Warrenova komisia. CIA nechcela, aby na verejnosť prenikli správy o jej pokusoch zavraždiť Fidela Castra, do čoho zaplietla aj mafiu. Riaditeľ FBI J. Edgar Hoover zasa mlčal, že mafiánski šéfovia by najradšej videli Kennedyho mŕtveho. Urobil to pravdepodobne preto, lebo nechcel zverejniť obsah odpočúvania mafie, pretože by to mohlo odhaliť chyby FBI pri ochrane prezidenta. Najprekvapujúcejšie bolo, že minister spravodlivosti Robert Kennedy nevyvíjal dostatočné úsilie pri odhalení vraha. Niektoré informácie si ponechal pre seba, pravdepodobne nechcel poškodiť povesť prezidenta a jeho rodiny.

Sprisahanecké teórie

Dva roky po zverejnení správy Warrenovej komisie sa objavila kniha Marka Lanea Rush to Judgement (unáhlené závery), prvá z mnohých, ktoré sa vysmievajú zo záverov komisie. V roku 1978 špeciálny výbor americkej Snemovne reprezentantov preskúmal vraždy Johna F. Kennedyho Martina Luthera Kinga. Napokon oznámil, že vraždy boli s najväčšou pravdepodobnosťou cieľom osamelého vraha.

Medzi rýchlo sa šíriacimi teóriami sa objavili dve kľúčové tvrdenia. Jedno hovorilo, že Oswald nemohol uskutočniť vraždu sám, pretože zazneli 4, nie 3 výstrely. Niektorí ľudia, medzi nimi aj manželka senátora Connallyho, vraj počuli 4 výstrely. Podľa tejto teórie stál druhý strelec na trávnatom svahu vpravo od prezidentovho auta a údajne jeho strela zasiahla prezidentovu hlavu. Druhé tvrdenie hovorí, že dallaský majiteľ nočného klubu Jack Ruby nezastrelil Oswalda ako pomstu za prezidentovu smrť. Ruby bol v kontakte s mafiou, takže ho n nemohol zabiť, iba ak mu to mafia prikázala. Teória o druhom strelcovi sa sústredila na diskusie o strelách, vstupné a výstupné otvory striel, techniku streľby a analýzu zvukov. Podľa oficiálnej verzie jedna guľka prešla Kennedyho hlavou a krkom a zranila Connallyho. Našli ju na nemocničných nosidlách. Analýza priechodu guľky nič nepotvrdila.
Jediné vážne svedectvo o štvrtej strele pochádzala za záznamu rádiovej vysielačky policajného motocykla na Dealey Plazza. Keď analyzovali tento záznam. Špeciálny výbor nadobudol presvedčenie, že šlo o sprisahanie. Policajt tvrdil, že nebol na mieste, ktoré označili odborníci podľa analýzy zvuku, a rekonštrukcia pomocou počítačového modelovania to potvrdila.

Teórie o sprisahaní prekvitajú aj polstoročia po Kennedyho smrti, pretože žiadny závažný dôkaz nepotvrdil prítomnosť niekoho iného pri streľbe okrem Oswalda. Ak padli len tri výstreli, Oswald mohol vykonať vraždu sám. Podľa správy o jeho službe v námorníctve bol vynikajúcim strelcom a mal osobnostný profil vraha. Navyše Oswald mal dobrú príležitosť zastreliť prezidenta, keď autokolóna prechádzala poblíž budovy, v ktorej pracoval. Teóriu osamelého strelca spochybnila otázka, prečo Ruby zavraždil Oswalda. Kto bol ten muž, ktorý len tak impulzívne zavraždil človeka? Bol členom mafie? To sa nikdy nezistilo.

Kto chcel zavraždiť Kennedyho?

Kennedy vyvolával v krajine, ktorú rozdeľovali politické konflikty, silné vášne. Najdôležitejšou témou doby boli občianske práva. Zástancovia nadvlády belochov pokladali Kennedyho za podporovateľa bojovníkov za občianske práva a nebezpečného podvracača. Tento názor bol veľmi rozšírený práve v Dallase.

Ďalším zdrojom sporov bola Kuba. Kennedy v roku 1961 povolil prílev kubánskych utečencov do USA, ale odmietol Kubáncom rozsiahlu vojenskú podporu, keď sa zrazili s Castrovými oddielmi v Zátoke svíň. Počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962 Kennedy donútil Sovietsky zväz, aby sa zriekol plánov rozmiestniť nukleárne rakety na Kube. Antikomunisti ho obvinili, že nepoužil vojenskú silu, a kubánski utečenci a ich spojenci v CIA mu nadávali do zradcov. V roku 1963 Castro obvinil amerických vodcov zo sprisahania voči sebe a varoval ich, že ani oni „sami nie sú v bezpečí“. Kennedyho nemali v láske ani šéfovia organizovaného zločinu. Sam Giancana, boss chicagskej mafie, pomohol Kennedymu zvíťaziť vo voľbách v roku 1960. narazil však na protimafiánsky zákon prezidentovho brata a ministra spravodlivosti Roberta Kennedyho, ktorý chce zatočiť s mafiou. Nahnevaný bol aj Carlos Marcello, boss v New Orleanse, ktorého deportovali len mesiac po Kennedyho nástupe do funkcie.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.