Edvard Beneš

(28. 5. 1884- 3. 9. 1948)

Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích jazykoch a práve. Jeho ženou sa stala Anička Vlčková. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, Veľkej Británii, Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine kontakty s významnými osobnosťami vedeckého života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého protihabsburgského odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov.

Dňa 18. 12. 1935 zvolili poslanci Národného zhromaždenia väčšinou hlasov za prezidenta ČSR E. Beneša. Po vypuknutí 1. sv. vojny sa zoznámil a zblížil s T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu Maffiu - združovala politikov, vedcov, podnikateľov, nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Beneš bol členom exilovej československej vlády. Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československú delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži.

ČSR orientoval najmä na spojenectvo s Francúzskom a malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so ZSSR. Snažil sa pre svoju politiku získať aj podporu Vatikánu. S jeho pomocou si naklonil aj opozičných politikov HSĽS, aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil v ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka.

V septembri 1938 v rámci rokovaní s delegáciou HSĽS, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského národa.

Po vyhlásení zvrchovanosti ČSR 28. 10. 1918 bola ustanovená v Ženeve prvá vláda, kde Beneš získal miesto ministra zahraničia. Benešova prvá úloha bolo jednanie so zastupiteľmi Dohody o nových československých hraniciach.

1919 - Beneš sa vrátil do vlasti
1919-26 - Beneš bol minister zahraničia
1929-35 - poslanec Národného zhromaždenia
1921-22 - predseda vlády

Edvard Beneš je od začiatku 20. rokov významný a v Európe uznávaný politik - bol pri zrode Spoločnosti národov, kde ako predseda v 1920, člen Rady (1923-27) a bezpečnostného výboru presadzuje politiku kolektívnej bezpečnosti. Ako československý minister zahraničia sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v 1924 ČSR uzavrelo spojeneckú zmluvu, s Balkánom, Rumunskom a Juhosláviou Beneš vytvoril obranný systém - Malú Dohodu.

18. 12. 1935- zvolený do funkcie československého prezidenta
5. 10. 1938 - Beneš abdikoval a odišiel do exilu, kde aj naďalej vykonával funkciu prezidenta. V okupovanom ČSR túto funkciu vykonával Emil Hácha.

Počas 2. sv. vojny pred Postupimskou konferenciou zastával Beneš názor, že koniec vojny „musí znamenať u nás veľkú ľudovú odplatu a pre Nemcov a fašistických násilníkov koniec naozaj krvavý a neľútostný.“ Tento názor sa mu podarilo na domácej politickej scéne presadiť a po vojne podpísal tzv. Benešove dekréty, ktoré legalizovali vysídlenie Nemcov z pohraničia.

V 1943 odišiel do Moskvy, kde uzavrel spojeneckú zmluvu so ZSSR. Týmto sa odklonil od západných mocností, ktoré ČSR pri Mníchove zradili. V Moskve jednal Beneš so zahraničným vedením KSČ pod vedením Klementa Gottwalda.

16.5. 1945 - Beneš sa vrátil do Prahy
19. 6. 1946 - voľby, Beneš zvolený za prezidenta.

Február 1948 - Beneš prijal demisie ministrov demokratických strán a zostavením novej vlády poveril komunistov na čele s K. Gottwaldom. Tým nevedomky pustil komunistov k moci a ich vláda sa stala postupne diktatúrou. V máji sa ešte Beneš pokúsil komunistom vzoprieť a odmietol podpísať novú československú ústavu (Ústava 9. máj). Beneš bol už na konci so silami a 7. júna 1948 abdikoval. Na post prezidenta ČSR bol zvolený Klement Gottwald.

Edvard Beneš zomrel 3. septembra 1948 v Sezimově Ústí.