(356 - 323 p. n. l.)

Narodil sa v Pelle roku 356 p. n. l. ako syn macedónskeho kráľa Filipa II. a jeho ženy Olympie. Od roku 342 p. n. l. bol jeho vychovávateľom jeden z najvýznamnejších antických filozofov, Aristoteles.

V lete roku 338 p. n. l. mu otec ako osemnásťročnému zveril útočné krídlo proti spolku Helénov v bitke pri Chairónei, ktorí sa postavili proti jeho mocenským snahám. No oni neprikladali mladému princovi veľký dôraz. Práve mladý Alexander im šikovným manévrovaním zasadil rozhodujúcu porážku. O rok neskôr vytvoril Filip Korintský spolok zo všetkých gréckych miest s výnimkou Sparty, ktorý si vytýčil za cieľ dobyť Perziu.

Filipa však roku 336 p. n. l. zavraždili. V krátkom čase boli povraždení aj všetci Alexandrovi rivali. Mohol sa spoľahnúť na svoje fantasticky vycvičené a bezvýhradne oddané vojsko. V roku 335 p. n. l. sa dal na Celohelénskom kongrese v Korinte menovať za stratéga.

Potom prekročil Dunaj, podrobil si Trákov, neskôr Ilýrov v Albánsku. Nečakane sa obrátil späť na juh a dobyl Téby, centrum protimacedónskeho odporu. Alexander sa vrátil i so svojím vojskom domov a pripravoval výpravu do Ázie, ktorú plánoval už jeho otec. Roku 334 p. n. l. dvadsaťdvaročný Alexander zveril Macedónsko panovníckej rade a prekročil so 40 000 pešiakmi a 5 000 jazdcami Helespont.

V ďalekom Babylone predpokladali, že s mladým panovníkom si ľahko poradia aj satrapovia. Už pri ústí rieky Granikos, neďaleko pobrežia, odstránil vojsko satrapov z cesty a získal tak nadvládu nad celou Malou Áziou. Oslobodil grécke mestá v Jónii. Dal sa na pochod do vnútrozemia a v Gordii rozlúštil záhadu gordického uzla: veštba predpovedala panstvo v Malej Ázii tomu, kto rozviaže veľmi zložitý uzol, ktorý spájal jarmo s ojom voza, chráneného v Diovom chráme. Alexander ho razom rozťal mečom a dokázal tak istú pravdivosť proroctva. Prekročil Taurus a v roku 333 p. n. l. v legendárnej bitke pri meste Issos porazil vojsko kráľa Dáreia III. napriek početnej prevahe protivníka. Pri bitke plnej taktických manévroch, perzský kráľ stratil nervy a utiekol do Babylonu, zanechajúc na bojisku všetok svoj majetok, vojsko i rodinu.

Alexander si najprv podrobil Sýriu a Palestínu a až potom prenikol do Egypta až do Lýbijskej púšte ku chrámu Amona. Egyptskí kňazi ho pomenovali „božím synom“, titulom faraónov. Roku 331 p. n. l. založil nové hlavné mesto Alexandriu.

Ešte v roku 331 p. n. l. znova vstúpil do Perzie, prekročil Eufrat a Tigris a pri Gaugamele druhý krát definitívne porazil vojská Dáreia III. A obsadil Babylon, Sus a Perzepolis. Potlačil sprisahanie macedónskych šľachticov a dal popraviť perzského generála Bessa, ktorý zvrhol z trónu a zabil kráľa Dáreia III.

V roku 329 p. n. l. prekonal so svojím vojskom pohorie Hindukúš so štítmi vysokými 7 000 metrov a podrobil si Baktriu a Sogdianu. Roku 327 p. n. l. sa oženil s dcérou sogdianského kniežaťa Roxanou.

Roku 326 p. n. l. počas neustálych bojov v údolí rieky Indus a v bitke pri rieke Hydaspes porazil indického kráľa Póra. Chcel pokračovať ďalej, ale mal vyčerpané vojsko, ktoré sa vzbúrilo a vynútilo si návrat do Macedónie. Roku 325 p. n. l. dorazil do delty Indu a k oceánu. No spiatočná cesta cez nekonečnú Gedroskú púšť sa zmenila na boj o prežitie. Väčšina mužov zahynula a iba hŕstka sa roku 324 p. n. l. dostala do Sus a neskôr do Babylonu. V Susách Alexander si vzal za ženu najstaršiu dcéru posledného perzského kráľa Dáreia III.

Avšak 13. Júna 323 p. n. l. náhle zomiera. Alexander Veľký zomiera nečakane vo veku 33 rokov na horúčkovité ochorenie. Nazývali ho Ničiteľom, ale priniesol až do Orientu aj gréckeho ducha a kultúru. Politická jednota Alexandrovej ríše sa rýchlo rozpadla. Neurčil svojho nástupcu, preto si jeho vojvodcovia porozdeľovali územia, na ktorých zakladali rôzne kráľovstvá.