Mária Terézia

Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie Pragmatickej sankcie.

Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách, ktoré sa stalo zároveň základným zákonom habsburského súštátia. Vychádzalo zo staršej tajnej zmluvy medzi Jozefom I a Karolom III z roku 1703 o rozdelení nástupníctva v krajinách rakúskeho a španielskeho dedičstva. Stanovilo neoddeliteľné, do tej doby formálne nezávislých zemí ovládaných Habsburgovcami, prednostné dedičné právo dcér Karola III.

Pragmatická sankcia bola predložená k schváleniu snemom. Český ju prijal 1720 bez výhrad, uhorský 1722 s obmedzením posilujúcim postavenie Uhorska, Chorvátsky snem ju prijal už v roku 1712, aby obhájil štátoprávne postavenie Chorvátska, ktoré bolo ohrozené nátlakom uhorskej šľachty.

Medzinárodne uznanie Pragmatickej sankcie sa stalo osou politiky Karola III. Hoci posledný mužský príslušník habsburskej dynastie urobil mnohé politické a územné ústupky, nedosiahol plné záruky, že sa sankcia bude rešpektovať.

Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov. Útok na habsburské dŕžavy začal pruský kráľ Fridrich II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Keď mladá kráľovná jeho požiadavku odmietla, na jar 1741 úspešným útokom krajinu obsadil. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali s nasledovať jeho príklad.

Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa.

Vojna o rakúske dedičstvo trvala s prestávkami až do roku 1748. Mária Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala tam, kde to málokto predpokladal – u uhorských stavov. Aj keď chladné vzťahy voči panovníckemu rodu pretrvávali, teraz ostávalo Uhorsko poslednou nádejou mladej panovníčky. Preto pricestovala do Bratislavy, kde práve zasadal snem a osobne požiadala o pomoc. Do vystúpenia pôsobivo zakomponovala slzy, apelovala na tradičnú rytierskosť, na povinnosť ochraňovať slabé ženy. A účinok bol ohromujúci. Poslanci jej ani nedovolili dohovoriť, vyvolávali jej na slávu a sľúbili dať život i krv za svoju kráľovnú.
Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Tentoraz uhorské stavy prekonali sami seba - postavili početné vojsko. A čo bolo najdôležitejšie, postavili ho rýchlo. Už na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska.
 
Na strane Márie Terézie sa diplomaticky a finančne angažovala aj Veľká Británia, čo však na definitívne víťazstvo nestačilo. Úspechom bolo však aj to, že jej odporcovia napokon uznali Pragmatickú sankciu a monarchia prišla len o väčšiu časť Sliezska a časť Lombardska. Neskorší pokus o prinavrátenie Sliezska v tzv. sedemročnej vojne (1756-1763), do ktorej sa na strane Márie Terézie zapojilo Francúzsko a Rusko, bol neúspešný.

Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Prusku a Bavorsku. Vyhlásila, že vojna je ohyzdné protiľudské remeslo a lepší je menej oslnivý mier než vojna opradená slávou. Rozširovať vplyv a moc habsburskej (či habsbursko-lotrinskej) dynastie sa jej darilo sobášnou politikou.

Mladá kráľovná však nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia, vek ministrov sa blížil k osemdesiatke, protekcionárstvo a korupčníctvo bujneli vo všetkých formách a všade. Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda.

V západnej časti krajiny Mária Terézia hneď prikročila k reforma štátnej správy a daňových záležitosti, ktoré čoskoro priniesli úspech. Prestarnutých a skostnatených poradcov nahradila novými, mladšími a najmä politicky i odborne zdatnejšími.

Popierajúc svoju ženskosť, energeticky sa pustila do reorganizácie armády. Kráľovná, ktorá údajne mala veľkú záľubu vo vojenských parádach, zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. Na zvýšenie profesionálnej úrovne dôstojníckeho zboru zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.

Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť financie v rámci reformy daňového systému, čo narážalo na prudký odpor nielen šľachty ale aj cirkvi.

Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane. Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu.

Štátnu správa v jednotlivých dedičných krajinách unifikovala na úkor stavov. Zasiahla aj do správy miest a dedín. Výrazne zreformovala súdnictvo živoriace na skostnatených a tmárskych stredovekých základoch. Znie to možno neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18. storočí súdili a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie a metódy z čias najtemnejšej stredovekej inkvizície. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana. Hoci ešte neodstránil v celej šírke problémy súdnictva a najmä prežitkov stredoveku, rozhodne obmedzil aspoň najkrikľavejšie trestné ustanovenia.

Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18. storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770.Ďalšou oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžadovala zmeny, bolo školstvo. Pre široké vrstvy obyvateľov malo najväčší dosah uzákonenie povinnej školskej dochádzky. Zásluhou Márie Terézie sa do učiva na vysokých školách zaviedli mnohé moderné prírodovedné a spoločenskovedné poznatky, vznikol celý rad nových typov škôl, napríklad obchodné školy či školy na prípravu učiteľov. Gymnáziá sa dostali pod štátny dozor. V Uhorsku sa reforma riadila osobitnou študijnou osnovou, ktorú kráľovná vydala v roku 1777 pod názvom Ratio educationis. Tereziánska škola položila základy všeobecnej gramotnosti ľudových vrstiev a zásadnou mierou sa podieľala na ich vzdelanosti.

Riešenie si vyžadovala otázka cirkvi, jej vplyv a miery zasahovania do štátnych záležitosti. Hoci Mária Terézia pokladala katolícke náboženstvo za jediný ideologický základ ríše a cirkev za významnú súčasť svojich mocenských záujmov, bola nespokojná s viacerými aspektmi jej činnosti. Videla plytvanie a luxus, ktorým sa obklopovali najvyšší hodnostári, hoci boli takmer všetci zadĺžení, a preto sa snažila o zdanenie cirkvi. Majetok zrušeného rádu jezuitov využila na podporu štátneho školstva. Ale ani napriek úsiliu svojich radcov a syna Jozefa nebola naklonená náboženskej tolerancii, zostávala bigotnou katolíčkou.

S Jozefom, ktorého roku 1765 ustanovila za svojho spoluvládcu, sa nezhodla ani v otázkach zrušenia nevoľníctva a striktne odmietala všetky pokusy poddaných bojovať za zlepšenie svojho postavenia. V tomto bola nekompromisná. A hoci krutosť jej bola cudzia, predsa dala v Čechách vypáliť niekoľko dedín, ktorých obyvatelia sa za sľub oslobodenia spod poddanských povinností pridali na stranu bavorského kurfistu Karola Albrechta.

Habsburská armáda tvrdo zakročila aj proti českým vzbúrencom, ktorí povstali po hladomore v roku 1170-1771. Reformy Márie Terézie mali plnú platnosť iba v tzv. dedičných krajinách, čiže v Rakúsku a Čechách, nie však v Uhorsku. Kráľovná musela rešpektovať osobitosť stavov, keďže jej pomohli pri nástupe na trón. A tak sa čoraz väčšmi zvýrazňovali rozdiely medzi východnou a západnou časťou ríše.

Uhorský snem zvolaný v roku 1764 do Bratislavy mal prerokovať návrhy reforiem. Ukázalo sa však, že uhorská šľachta bola zarytým odporcom všetkých novôt. Keďže tvrdohlavosť a neústupčivosť šľachty bola neprekonateľná, Mária Terézia uhorský snem rozpustila a do konca svojej vlády ho už ani raz nezvolala. Uhorská ústava umožňovala vládnuť aj kráľovskými nariadeniami, a tak kráľovná presadzovala ďalšie reformy týmto spôsobom.

Časom, keď reformy priniesli prvé úspechy a k slovu sa dostala aj mladšia generácia uhorskej šľachty, záujmy oboch strán sa zblížili. Napriek odporu uhorskej šľachty panovníčka presadila urbársku reguláciu, ktorá mala jednotne upraviť poddanské pomery v celej krajine. Celá akcia trvala od roku 1767 do roku 1772, keď bol zavedený celokrajinský urbár, neskôr nazvaný tereziánskym. Ten dával do súladu povinnosti poddaného s rozsahom pôdy, ktorú užíval. Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka.
Nebolo azda oblasti, ktorá by v čase panovania Márie Terézie nebola potrebovala reformu. Je nepochybné, že na toľké zásadné premeny nestačila len pevná vôľa, ale bola potrebná aj dobra znalosť pomerov, rozhľadenosť, rozvážnosť založená na solídnom vzdelaní.

A toho sa Márii Terézii dostalo už v detstve a mladosti. Otec jej zabezpečil výchovu, ktorá sa v mnohom odlišovala od zvyklosti doby. Podľa súčasníkov sa mladá princezná výzorovo i povahovo väčšmi podobala svojej matke, ktorá pochádzala z nemeckého protestantského rodu. Jej vzdelávaním boli poverení jezuiti, z ktorých ju najviac zaujal G.W. Spannagel prednáškami z histórie.Mária Terézia mala talent na cudzie jazyky – plynulo hovorila po francúzsky, taliansky, latinsky, nemecky a španielsky. Okrem toho si dobre osvojila matematiku, získala dôkladne všeobecné vzdelanie a popritom nevynechávala ani predmety, ktoré vtedy patrili bežnému vzdelávaniu dievčat, čiže tanec, hudbu a spev.

Rovnako dôležitou otázkou ako výchova bolo rozhodnutie, kto bude manželom budúcej panovníčky. Sympatie rodičov si získal František Štefan Lotrinský. Od pätnástich rokov sa zdržiaval vo Viedni a účasť na živote dvora mu umožnila spoznať Máriu Teréziu. V oboch sa zakrátko zrodila vzájomná náklonnosť, o ktorej sa popísali romány. Ich manželstvo bolo pravdepodobne jedným z mála uzavretým nielen v záujme štátu, ale aj z lásky. A to bolo na tie časy dosť neobvyklé.

František Štefan bol nesporne mladý zaujímavý muž so zmyslom pre realitu. Dosť skoro zistil, že nemá veľké diplomatické, vojenské ani štátnické nadanie. Preto sa usiloval uplatniť sa na inom poli. Mimoriadne talentovane sa prejavil v ekonomike. Okrem hospodárskych úspechov v dedičných krajinách dosiahol neuveriteľné výnosy z podnikania na panstvách na Slovensku, v Čechách i v západnej časti dnešného Maďarska. Dokázal z veľmi zadĺženého holičského panstva po spojení so šaštínskym panstvom utvoriť najlepšie prosperujúci statok. Zriadil manufaktúru v Šaštíne, ktorá sa rozrástla, najväčšiu kartúnku v Európe. V Holíči založil manufaktúru na majoliku, českých Kladruboch a Potštejne textilku. Najväčšie úspechy dosiahol vo finančníctve. Hoci jeho činnosť v tejto sfére nie je celkom preskúmaná, lebo v dôsledku svojho postavenia väčšinou vystupoval inkognito, predpokladá sa, že jeho osobné príjmy ďaleko prevyšovali príjmy štátnej pokladnice.

Františka Štefana uznávali za gentlemana žijúceho príkladným manželským životom, hoci sa sem-tam zaplietol do menších flirtov. Bol však známy aj záujmom o alchýmiu a iné tajné, či pokútne vedy. Proti vôli Márie Terézie bol členom slobodomurárskej lóže.

Istým paradoxom je, že roku 1745 sa síce stal rímsko-nemeckým cisárom, no habsburskej ríši de facto nepanoval, lebo vládu právoplatne zdedila a aj vykonávala Mária Terézia, ktorá sa i do všeobecného povedomia zapísala zväčša ako cisárovná, hoci ňou vlastne nebola.

Predčasná smrť Františka I. Štefana v auguste roku 1765 zanechala v Márii Terézii hlbokú stopu. Vládla ešte 15 rokov spoločne sa synom Jozefom II., ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom, ale už nikdy neodložila čierny vdovský odev a z veselej, zo života sa tešiacej ženy zostala na habsburskom tróne zostarnutá, smutná kráľovná.

Svoju životnú púť ukončila 29. novembra 1780 vo Viedni. Za štyridsať rokov panovania si Mária Terézia vyslúžila nielen obdiv pre svoju politickú a reformnú činnosť, ale aj úctu a uznanie protivníkov. Vážil si ju aj odveký politický rival, pruský kráľ Fridrich II. Jej osobnosť azda najvýstižnejšie charakterizoval nemecký kancelár Bismarck, keď ju označil za najväčšieho štátnika rakúskej panovníckej dynastie.