Lazare Nicolas Marguerite Carnot

Carnot sa narodil 13. mája 1753 v Nolay, v Burgundsku, vo Francúzsku. Bol synom právnika a študoval delostrelectvo a inžinierstvo v Paríži. Vojenské štúdiá však dokončil na slávnej vojenskej škole v Meziéres ako poručík, neskôr povýšený na kapitána. V roku 1780 ho dokonca prijali aj do literárnej spoločnosti.

Keď sa začala revolúcia, bol ešte stále kapitánom. V roku 1791 ho zvolili za zástupcu departementu Pas-de-Calais do zákonodarného zhromaždenia. Zapísal sa v ňom za jakobínov. Od augusta 1793 bol členom Výboru pre verejné blaho, kde mal na starosti vojenské operácie. Jeho oddelenie plnilo funkciu generálneho štábu. Riadil činnosť a vojenské akcie štrnástich armád republiky. Zreorganizoval armádu, znovuobnovil disciplínu a sám sa aj osobne zúčastňoval mnohých operácií s mušketou v ruke. Veľmi rýchlo zavrhol starý spôsob taktiky línijového boja a obhajoval masové útoky na dôležité obranné body nepriateľa. Presadil, aby sa šľachtický dôstojníci mohli vrátiť spať do vojska, za čo bol aj dosť kritizovaný. V roku 1795 sa stal členom direktória, ale až dodatočne, keď sa Seyés vzdal svojej funkcie. Po 4. septembri 1797 sa ukrýval a neskôr ušiel z Francúzska. Odsúdili ho do vyhnanstva, ale v období Napoleona sa stal ministrom vojny, no neskôr sa tejto funkcie vzdal kvôli sporom s Napoleonom. V rokoch 1814 a 1815 však opať za neho bojoval a stal sa ministrom počas stodňového cisárstva.

Potom ho poslali do vyhnanstva, tentokrát však už na doživotie. Zomrel 2. augusta 1823 v Magdeburgu v Pruskom Sasku, v terajšom Nemecku. Carnot vošiel do histórie predovšetkým ako “dobrý chlap,” správny človek, dosť zidealizovaný a s veľkými zásluhami. Svedčia o tom jeho prívlastky, napríklad Veľký Carnot alebo Organizátor víťazstva. Oproti tomuto stoja názory Josefa Hotmara, ktorý vo svojej knihe Dobrodružstvi velké revoluce, síce neberie Carnotovi jeho vojenské zásluhy, ale označuje ho ako človeka, ktorý postupne stráca zábrany, “škrupule” a nakoniec aj charakter, pretože dal napríklad zatknúť Babeufa a podpisoval aj rozsudky smrti.


Použitá literatúra

Boboková, J. – Jiříčková, M.: Príručka k dejinám Veľkej francúzskej revolúcie. Bratislava, UK 1999, 100 s.
Hotmar, J.: Dobrodružství Velké revoluce. Praha, Panorama 1989, 416 s.